Niekedy možno zabúdame na to, že najvyšší politickí predstavitelia žijú úplne odlišným životom ako väčšina z nás. Eskorty ich unášajú cez červené svetlá a často cestujú helikoptérami. Z kokpitu helikoptéry sa Západný breh naozaj zdá len ako hŕstka malých úbohých dedín. Dajanovo rozpoloženie sa odrazilo v rozhovore, ktorý kedysi poskytol redaktorovi časopisu Der Spiegel. Na otázku, ako chce Izrael dosiahnuť mier, odpovedal: Vydržať na pevných pozíciách, nech už sme dnes v akejkoľvek situácii, až kým Arabi neustúpia. Otázka: Potom je to len kráľ Husajn, kto by sa mohol stať vaším partnerom v rokovaniach. On však nemá dostatočnú silu na to, aby súhlasil s (vašimi) podmienkami. Dajan: V tom prípade nech si nájdu iného kráľa. Otázka: No Jordánsko ako krajina nemusí byť dostatočne silné, aby súhlasilo s mierom za Dajanových podmienok. Dajan: V tom prípade nech si nájdu inú krajinu. Otázka: Za takýchto okolností je ťažké dúfať v skoré dosiahnutie mieru. Dajan: To je pravdepodobne pravda. Pred jomkipurskou vojnou v roku 1973 zaujímal Dajan voči Egyptu postoj, že je lepšie ponechať si Šarm-el-Šejk a polovicu Sinajského polostrova bez mieru, ako uzavrieť s Egyptom mier a prísť o Šarm-el-Šejk. Po vojne sa jeho postoj zmenil. Bol ochotný pustiť z rúk okupovaný Sinaj. Pokiaľ ide o okupovaný Západný breh, bez akéhokoľvek ohľadu na demografickú realitu naďalej podporoval jeho pripojenie k Izraelu. Henry Kissinger sa sťažoval, že kedykoľvek žiadal od Izraelčanov vysvetlenie ich politických zámerov, nikdy nedostal odpoveď. Pravdou však bolo i to, že napriek v Chartúme deklarovanému „trikrát nie“ sa začali priame rokovania s jordánskym kráľom Husajnom už v roku 1970, krátko po šesťdňovej vojne. Dokonca aj v momentoch, keď Golda Meirová verejne lamentovala: „Kiežby si len tí Arabi s nami sadli za rokovací stôl ako dôstojné ľudské bytosti a hovorili s nami!“, jej zástupcovia sa tajne stretávali s kráľom. Husajn priletel do Tel Avivu na vlastnej helikoptére a Dajan ho vzal na nočnú prehliadku mesta. Kráľ bol pripravený uzavrieť s Izraelom mier, ak sa stiahne z väčšiny Západného brehu, ako aj z východnej časti Jeruzalema, a keď sa posvätné moslimské a kresťanské miesta v Starom meste vrátia späť Jordánsku. Kráľ bol ochotný urobiť voči Izraelu ústupky ohľadom úzkeho pobrežného pásma a západného múru v starom centre Jeruzalema. *** Izrael o tom nechcel ani počuť. Rozšírená mestská oblasť Jeruzalema – v tom čase zahŕňala nielen arabskú východnú časť mesta, ale aj časť bývalého Západného brehu – bola vyhlásená za hlavné mesto Izraela „naveky“. Okrem tejto širšej zóny Jeruzalema, kde Izraelčania intenzívne osídľovali pôdu skonfiškovanú jej palestínskym vlastníkom, Izrael trval na poslednej (rozšírenej) verzii Allonovho plánu. Žiadal pripojenie celého jordánskeho údolia od Tiberských jazier až dole po Mŕtve more, husto obývanej oblasti medzi Jeruzalemom a Hebronom na juhu a svahmi západného a severného Samariánskeho pohoria na severe. Kráľ naznačoval, že o takýchto ďalekosiahlych ústupkoch budú Izraelčania musieť rokovať s Organizáciou za oslobodenie Palestíny (OOP). Keď sa na to spätne pozrieme, je tragické, že koncom 60. a začiatkom 70. rokov nebolo možné dosiahnuť s palestínskymi lídrami na Západnom brehu alebo s Jordánskom nijakú dohodu. Hovoríme o období spred tridsiatich rokov, keď Palestínčania ešte neboli radikalizovaní rastúcim ponižujúcim okupačným režimom a širokým vyvlastnením palestínskej pôdy na výlučné užívanie židovskými osídlencami. Neexistoval ani Hamas, ani Hizballáh a OPP nebola medzinárodne uznaná. Hamas v skutočnosti vznikol na podnet Izraelčanov ako protiváha voči OOP, podobne ako CIA podporovala islamských extrémistov v Afganistane. Autonómny palestínsky subjekt a mier s Izraelom by OOP neodstránili z politickej scény, no určite by výrazne oslabili jej dosah. Alebo, v prípade uzavretia mieru s Jordánskom, by sa palestínska otázka stala opäť len tým, čím bola pred rokom 1967: najmä jordánskym problémom. Neúspech pri dosiahnutí dohody je o to tragickejší, že v tom čase bolo na danom území relatívne málo osadníkov – menej ako tritisíc – a tí by nemohli vetovať všetky ústupky, ako sa to deje dnes. V súčasnosti žije na Západnom brehu a v pásme Gazy dvestotisíc osídlencov – ich počet sa mohol takmer zdvojnásobiť od podpísania dohôd z Oslo v roku 1993. S ďalšími dvestotisíc osadníkmi na bývalom jordánskom území vo východnom Jeruzaleme dnes celkový počet dosahuje štyristotisíc. Projekt osídlenia sa rozširuje ešte aj dnes. Predstavte si, aké dôsledky by to malo na mierový proces v Severnom Írsku, keby britská vláda presúvala tisícky protestantov zo Škótska do Ulsteru a usídľovala ich tam, na náklady vlády, na pôde skonfiškovanej írskym katolíkom. Okupácia bola výnosným riešením. Až do prvej intifády (o dvadsať rokov neskôr) sa náklady hradili z daní palestínskeho obyvateľstva, ako aj z výnosov z izraelských výrobkov a služieb, ktoré sa predávali na privlastnených trhoch na Západnom brehu a v pásme Gazy. Michael Ben Jair, izraelský generálny prokurátor v Rabinovej vláde nedávno v Haaretzi napísal: „Šesťdňová vojna nám bola nanútená, no siedmy deň vojny, ktorý sa začal 12. júna 1967, pokračuje dodnes a je produktom našej voľby. S entuziazmom sme si zvolili stať sa kolonialistickou spoločnosťou, ktorá ignoruje medzinárodné zmluvy, vyvlastňuje pôdu, presúva osídlencov z Izraela do okupovaných teritórií, zúčastňuje sa na krádeži a pre to všetko nachádza ospravedlnenia.“ Sú to silné slová, je však charakteristické pre tragické bláznovstvo, ktoré opisujem, že Ben Jair nezverejnil tieto postoje oficiálne, ešte kým bol pred deviatimi rokmi generálnym prokurátorom. *** Osadníci dnes tvoria najsilnejšiu politickú loby v Izraeli. V uplynulých rokoch boli podporovaní nadmernými dotáciami, prídelmi pôdy, lacným nájomným bývaním, pracovnými miestami vo vláde, daňovými úľavami a sociálnymi službami, oveľa štedrejšími ako dostávajú samotní Izraelčania. Osady sú dnes akýmisi predmestiami samotného Izraela: väčšina osadníkov každý deň dochádza za prácou do Jeruzalema a do širšej oblasti Tel Avivu. Až na niekoľko výnimiek sa Izrael vďaka osadám nestal „bezpečnejším“, ako sa to kedysi deklarovalo. Izrael sa stal menej bezpečným. Osady výrazne rozšírili obranné línie krajiny. Predstavujú obrovskú záťaž na ochranu široko rozptýlených osád, ktoré sa nachádzajú vnútri málo obývaných palestínskych teritórií, kde čoraz väčší počet Palestínčanov zúri kvôli nevyhnutným kontrolám, zákazom vychádzania a násiliu, ako aj ponižovaniu, ktorého sa dopúšťajú necitliví alebo nedisciplinovaní armádni nováčikovia alebo starší vojaci. Uveďme dva príklady. Celý ozbrojený regiment už roky ochraňuje malú kolóniu nacionalistov a náboženských fanatikov v centre fundamentalistického moslimského mesta Hebron. Veria, že Božie kráľovstvo je nablízku a – napriek vládnym príkazom – sa ilegálne skrývajú medzi niekoľkými opustenými, zbúranými domami. V pásme Gazy sa niektoré z tých lepších, prosperujúcich osád nachádzajú iba niekoľko stoviek metrov od obrovských utečeneckých táborov obývaných palestínskymi utečencami tretej a štvrtej generácie. V priebehu piatich minút sa návštevník môže cítiť, akoby prešiel z Južnej Kalifornie do Bangladéša – cez drôtené prekážky, bývalé strážne veže, reflektory, rozmiestnené zbrane a opevnené valy popri cestách: bizarný a mrazivý pohľad. Palestínčania zúria aj vtedy, keď vidia osadníkmi spálené olivové stromy, ich vyvrátené korene, kým ich vodovody vysychajú a ich starobylé pôdne zdroje a vzácne zdroje vody využívajú osadníci, ktorí si žijú luxusným životom vo svojich bazénoch a spotrebúvajú päťkrát toľko vody ako priemerný Palestínčan. Samotné osady zaberajú menej ako 20 percent Západného brehu, ale prostredníctvom siete takzvaných regionálnych rád kontrolujú plánovanie a environmentálnu politiku približne 40 percent tohto územia. Tieto čísla nedávno uverejnila izraelská organizácia na ochranu ľudských práv Btzelem. Nie je ťažké si predstaviť, čo znamená loby osadníkov v krajine s notoricky úzkymi parlamentnými väčšinami. Napriek tomu, že 70 percent izraelských voličov v prieskumoch verejnej mienky uvádza, že podporuje stiahnutie sa niektorých osád, štyristotisíc osadníkov a ich pravicoví a ortodoxní podporovatelia v samotnom Izraeli dnes ovládajú najmenej polovicu všetkých voličských hlasov v krajine. Predstavujú neustále nebezpečenstvo hroziacej občianskej vojny, ak sa ich záujmy nebudú rešpektovať. Ich jadro tvorí skupina fanatických nacionalistov a náboženských fundamentalistov, ktorí si myslia, že presne vedia, čo si Boh a Abrahám navzájom povedali v dobe bronzovej. *** Títo osídlenci už nie sú len outsideri alebo farmári, akými boli kedysi. Mnohí z nich sa stali osadníkmi z čisto pragmatických dôvodov – dúfali v lacné bývanie v oveľa príjemnejšom prostredí s ľahkou dostupnosťou od Izraela. Za takmer dvadsaťpäť rokov osadníkov oslavovala každá izraelská vláda ako vlastencov, dobrých občanov, dobrých sionistov. Minimálne na Západnom brehu sa projekt osídlenia už dávno stal pilierom sionistickej a izraelskej národnej identity. Dnešná druhá generácia osadníkov už nevidí rozdiel medzi sebou a ostatnými Izraelčanmi, ktorí žijú v Tel Avive alebo v Tibérii. Od vypuknutia poslednej intifády a bezohľadných samovražedných bombových útokov už nebránia len myšlienku. Bránia svoj „domov“. Výsledkom toho je, že na oboch stranách dnes dominujú extrémisti: v Izraeli aj v Palestíne vetujú akýkoľvek pokrok smerom k mieru. Katastrofy sú na dennom poriadku a nevedno kedy sa skončia. Hamas si akoby uzurpoval palestínske národné hnutie, kým náboženské skupiny tvrdej línie si uzurpovali národnú židovskú záležitosť. Situácia je o to tragickejšia, že tridsať rokov od prvých Husajnových mierových návrhov v roku 1970 bol podobný mierový plán opatrne schválený Barakovou vládou. V Camp Davide, v rámci najhoršie pripravenej mierovej konferencie v histórii, Clinton, a nie samotný Barak, doručil Palestínčanom niekoľko „základných téz na rokovanie“, pričom vyzýval na uznanie Palestínskeho štátu, v ktorom by Izraelčania i naďalej zaberali približne 9 percent Západného brehu. Ako Robert Malley a Husajn Aga napísali, Arafat nebol schopný povedať áno americkým ideám, no ani nebol schopný predložiť akýkoľvek iný, vlastný protinávrh. Po tajných stretnutiach medzi izraelskými a palestínskymi diplomatmi počas jesene, 21. decembra 2000 Clinton doručil Arafatovi „parametre“ vylepšenej schémy návrhov, ktoré izraelský kabinet akceptoval. Arafatova odpoveď Clintonovi sa oneskorila o desať dní, a keď nakoniec dorazila, bol v nej vyjadrený záujem o nové návrhy, ale aj výhrady. Vyjednávači (no nie hlavní) sa opäť stretli 21. až 27. januára 2001 v Tabe v Egypte a vydali vyhlásenie, podľa ktorého „obe strany neboli nikdy tak blízko dosiahnutiu dohody a je preto našou spoločnou nádejou, že zostávajúce prekážky je možné odstrániť…“. Bolo však prineskoro: Clinton opustil úrad a izraelské voľby sa blížili. Ako ktorýkoľvek iný pozorovateľ aj Arafat si uvedomoval, že Barak prehrá. Môžeme len špekulovať o dôvodoch, prečo neprijal jednoznačne aspoň základné náčrty dohody. Možno si myslel, že získa lepšie podmienky od nastupujúcej Bushovej administratívy. A možno už neveril tomu, že znovu získa palestínsku kontrolu nad Západným brehom a Gazou diplomatickou cestou. Podľa Roberta Malleyho, ktorý bol prítomný na rokovaniach v Camp Davide, palestínski vyjednávači boli rozdelení a medzi sebou súťažili. Arafat zjavne stratil kontrolu nad niektorými svojimi vnútornými skupinami. Možno si v tej chvíli myslel, že podobne ako hizballáhsky teror vytlačil Izrael z južného Libanonu, tak aj Izrael bude nútený opustiť Gazu a Západný breh pre pokračujúce násilie. Arafatova stratégia v tejto etape, a možno už aj predtým, sa mohla zamerať na získanie akejsi Veľkej Palestíny, podobne ako mocní Izraelčania už dávno plánovali Veľký Izrael tiahnuci sa od mora k rieke Jordán. Šaron už dlho tvrdil, že sa prihováral za vytvorenie palestínskeho štátu východne od rieky, t. j. na dnešnom území Jordánska. *** Nechcem predstierať, že viem, čo Arafata zastavilo. On a jeho pomocníci zrejme podcenili moc Izraela, jeho pružnosť, rozhodnosť a medzinárodnú podporu. Arafat sa možno rozhodol, a možno nie, už v roku 1993, že využije dohody z Osla, aby najprv konsolidoval mocenskú základňu na Západnom brehu a neskôr sa pokúsil o jej rozšírenie smerom k Veľkej Palestíne, pričom by prevzal samotný Izrael, alebo aspoň jeho časti. Toto tvrdia zástancovia tvrdej línie v Izraeli a možno majú pravdu. A možno nie: Palestínčania investovali tri miliardy dolárov do nových turistických zariadení na Západnom brehu počas uplynulých siedmich rokov. Možno by tak nespravili, keby ich plánom bol neustály boj. Takáto investícia by mala pre palestínsky štát zmysel, za čo sa Arafat často prihováral a Šaron bol zasa rozhodnutý zabrániť jej. Rozprával som sa s Arafatom v jeho tuniskom sídle v roku 1993, kým prebiehali rozhovory v Oslo. Ani raz nenaznačil, že by o nich vedel. Spravil to jeden z jeho pomocníkov. Arafat sa dlho sťažoval na Rabina. V určitom bode som sa ho spýtal: „Čo chcete, aby Rabin spravil?“ On odpovedal. „On nie je de Gualle. Nech je aspoň de Klerkom.“ Pre izraelské uši to znelo zlovestne. Za de Gaulla všetci francúzi opustili Alžírsko. Za de Klerka bieli mohli zostať v Južnej Afrike ovládanej čiernou väčšinou. Arafat odmietol objasniť túto poznámku. Možno išlo iba o rétorické cvičenie. Jeden z jeho asistentov však neskôr, tak aby to Arafat nepočul, sarkasticky poznamenal: „Nuž, starý pán aj tak nie je de Gaulle.“ Pravica v Izraeli má možno pravdu, keď tvrdí, že s Palestínčanmi sa nedá dosiahnuť nijaký fungujúci kompromis. Ak je to naozaj tak, o to viac dôvodov existuje, aby sme ľutovali strategicky bezvýznamné rozšírenie izraelských obranných línií, ktoré zaberajú veľký počet zraniteľných, široko rozptýlených a často izolovaných izraelských osád vnútri husto obývaných palestínskych území. Namiesto toho, aby minimalizovali napätie, ho naopak ešte zvyšujú. Takmer dvesto osád na Západnom brehu a v pásme Gazy a viac ako dvestotisíc osadníkov vo východnom Jeruzaleme sú potencionálne výbušné dráždiace faktory, ktoré môžu zmariť akýkoľvek možný historický kompromis. O koľko jednoduchšie by dnes bolo, keby sa Izrael pridržiaval línie z roku 1967 (z ktorej nakoniec porazil tri arabské krajiny v priebehu šiestich dní). A tak sa dnes Šaronova vláda usiluje – najmä z domácich politických dôvodov – budovať vysoké múry pozdĺž línie a nespočetné množstvo ďalších vysokých múrov okolo každej osady a každého palestínskeho mesta. Každý druhý deň vysiela tanky a bojové helikoptéry na hliadkovanie ciest vedúcich do každej osady. Pritom znáša ťažké straty na životoch, povoláva rezervy a rozmiestňuje početné sily v Jeruzaleme, aby zabránila samovražedným bombovým útokom v židovských častiach mesta. V mnohých prípadoch tieto bezpečnostné opatrenia zlyhávajú, hádam nevyhnutne, keďže palestínske a izraelské obytné a obchodné štvrte v Jeruzaleme sú premiešané a samovražední útočníci dokážu prejsť aj cez tie najprísnejšie kontroly, a nebránia im v tom ani odvetné údery. V Izraeli a v Palestíne sa centrum zrútilo. „Riešenie dvoch štátov“, o ktorom sa tak veľa rozpráva, sa už zrejme nedá realizovať, keďže dôveru stratili obe strany. Extrémisti Veľkého Izraela a extrémisti Veľkej Palestíny vzájomne vetujú akýkoľvek pokrok. Výrazy „Veľký Izrael“ a „Veľká Palestína“ používam so zámernou horkosťou. Poznáme zlo, ktoré vzišlo z podobných „veľkých“ projektov inde vo svete: Veľké Srbsko, Veľké Bulharsko, Veľké ustašovské Chorvátsko a Veľké Grécko. Izrael bude pravdepodobne aj naďalej fyzicky kontrolovať milióny tvrdohlavých Palestínčanov. Nevieme ako dlho. Je možné, že dlho hľadané „riešenie“ počká až na niektorú ďalšiu generáciu. Čo má Ariel Šaron na mysli, keď hovorí, že jeho cieľom je zbúranie toho, čo nazýva „infraštruktúrou“ teroru? Skutočná „infraštruktúra“ sa nenachádza v niekoľkých garážach alebo dielňach, kde sa pripravujú opasky naložené výbušninami a oceľovými klincami a podomácky vyrábané odpaľovacie strely. Skutočná infraštruktúra je nebezpečnejšia: spočíva v rastúcej ochote rozzúrených mladých mužov a žien vyhodiť sa do povetria a v náboženskej a politickej kultúre v dvadsaťjeden arabských krajinách, ktoré považujú bombových samovrahov za martýrov. Takáto „infraštruktúra“ je rozšírená. Možno nemá centrum. Nemôžu ju poraziť ani najsilnejšie vzdušné sily. Američania porazili v Afganistane Taliban, ale nie al-Káidu, ktorá existuje naďalej. Súboj Netanjahua a Šarona o vedenie Likudu posúva oboch mužov ešte väčšmi doprava. Šaron tvrdí, že nezbúra ani jednu osadu. Pre oboch mužov to môže a nemusí byť vyjednávacia pozícia. No z hľadiska politického prežitia obaja závisia od pravicových a náboženských extrémistov. Obávam sa, že zmarením jedinej veci, ktorú mohol Izrael ponúknuť Palestínčanom ako výmenu za mier – palestínsku pôdu, môže rozšírenie projektu osídlenia viesť k skaze Izraela. Môže viesť k dvom rovnako odstrašujúcim alternatívam: k masovým etnickým čistkám alebo k trvalému násiliu, teroru, samovražedným bombovým útokom, a možno k zničujúcej vojne. *** Najväčšou tragédiou Izraela bolo možno zhoršenie kvality izraelského vedenia v priebehu niekoľkých rokov. Veľkú vinu na tom má aj zlý volebný systém, ktorý zabraňuje vytváraniu jasných väčšín. Nedávne pokusy poopraviť ústavu zvýšili politickú nestabilitu. V priebehu necelého desaťročia jedného premiéra zavraždil pravicový fanatik a traja ďalší premiéri nedokázali dokončiť svoje volebné obdobie. Vláda i naďalej závisí od vytvárania neohrabaných koalícií, ktoré až neprimerane podnecujú náboženské a iné rozbíjačské a nátlakové skupiny. Trvalá nestabilita viedla k zmätkom, xenofóbii a demagógii. Morálna skorumpovanosť Strany práce zapríčinila vzostup Likudu a jeho náboženských, nacionalistických a polofašistických spojencov. Uvidíme, či sa Amramovi Mitznovi, novému lídrovi Strany práce, podarí za niekoľko týždňov, ktoré zostávajú do izraelských volieb, zvrátiť tento trend. Zdá sa, že je to nepravdepodobné. Sľubom bezvýhradnej obnovy mierových rozhovorov s Palestínčanmi a stiahnutia sa z pásma Gazy a z niektorých vzdialenejších osád na Západnom brehu Mitzna aspoň ponúkol voličom jasnejšiu alternatívu voči Šaronovi. Dnes stojí pred obrovskou úlohou prevychovať terorizovanú voličskú základňu, ktorá pod vplyvom nedávnych udalostí podporuje tvrdé opatrenia proti Palestínčanom. Musí tiež prebudovať diskreditovanú stranu zmietanú nehanebným oportunizmom a vnútornými bojmi medzi rozličnými vnútornými záujmovými skupinami. Možno polemizovať o tom, či by premárnené šance na uzavretie mieru zabránili zbytočnému krviprelievaniu, a či by sa takýto „mier“ ukázal len ako iluzórne, krátkodobé prímerie s protivníkom rozhodnutým zbaviť sa votrelcov, podobne ako bol zmazaný križiacky štát po sérii prímerí. Džihád by podľa takejto myšlienkovej línie naďalej pokračoval. Nehovorím, že nie, no mierové dohody s Egyptom a Jordánskom, ktoré prežili veľa ťažkých chvíľ, naznačujú, že širší arabsko-izraelský konflikt sa môže skončiť len vtedy, keď Izraelčania a Palestínčania dosiahnu kompromis. Charakter a podrobnosti takéhoto kompromisu sú už roky známe: rozdelenie krajiny, kvôli ktorému už takmer storočie bojujú dve národné hnutia za nezávislosť. Bazárová diplomacia uplynulých desiatich rokov sa ukázala ako jednoznačne kontraproduktívna. Tzv. „prírastkový“ mierový proces z Oslo zneužili obe strany: odsunutie najťažších problémov na posledné miesto viedlo obe strany k podvádzaniu. Keď sila nezapracovala, bola tu tendencia si myslieť, že treba použiť viac sily, a tá napokon viedla, ako sme toho svedkami, k ďalšiemu bezvýchodiskovému stavu. Úsilie o bezpečné hranice, aj keď nezahŕňalo ovládanie jedného národa iným, zašlo až priďaleko. Nijaká hranica sa už nemôže považovať za celkom bezpečnú, ak ju druhá strana pokladá za úplne nebezpečnú, a tak je ďalšia vojna nevyhnutná. Obrovský projekt osídlenia po roku 1967 je nielen veľmi nespravodlivý, ale aj politicky ruinujúci, mariaci vlastné zámery. „Kŕmili sme srdce ilúziami, srdce tou stravou brutálne narástlo,“ uviedol takmer pred sto rokmi William B. Yeats o podobnej bezvýchodiskovej situácii v Írsku. Projekt osídlenia neponúkol viac bezpečnosti. Naopak. Už teraz sa trasiem pri pomyslení, že by mal oveľa hrozivejšie dôsledky, než akých sme svedkami dnes.
Text vznikol na základe debaty v Remarqueovom klube na Newyorskej univerzite v decembri minulého roka
