Prezidentské voľby budú rezonovať v médiách, a tým aj v spoločnosti (aspoň jej časti, ktorá sleduje politiku) oveľa dlhšie, než sa pôvodne dalo očakávať. Je to podivné vzhľadom na to, aká málo významná funkcia prezidenta v našom ústavnom systéme vlastne je. Avšak vyplýva to z toho, že opozícii sa podarilo z volieb prezidenta urobiť niečo iné. Lenže teraz sa to môže obrátiť proti nej. A veľké bolesti hlavy z toho ešte môže mať i neúspešná prezidentská kandidátka Iveta Radičová.
Ak to tak naozaj bude, potom si sama môže búchať hlavu o stenu, hoci ani to ju tých bolestí nezbaví. Iveta Radičová totiž v rozhodujúcej miere môže za to, že sa nechala vmanipulovať do situácie, v ktorej ju mnohí považujú za nového mesiáša. Pravice, či dokonca demokracie, ba i spravodlivosti. A to je prisilná káva, ktorá sa nedá vypiť bez následkov.
Nezjednotila ani pravicu
V podstate už bezprostredne pred voľbami sa v médiách (denník Pravda) objavil prvý otvorený náznak, o čo vlastne pri kandidatúre Ivety Radičovej na prezidenta išlo. Niežeby to tí, ktorí ju do tejto situácie dostali, nemysleli vážne i s prezidentskou funkciou, ale aj tá mala byť len nástrojom na plnenie oveľa väčšieho „poslania“. Každému je jasné, že pravica zúfalo potrebuje nového lídra. Takého, ktorý sa dokáže úspešne postaviť proti Robertovi Ficovi. Takého, ktorý si dokáže získať (volebnú!) podporu značnej časti voličov a pri dnešných volebných preferenciách je zrejmé, že to nemôžu byť len vyhranení konzervatívni a liberálni voliči, lebo tých je na Slovensku jednoducho málo, aby ich hlasy stačili na získanie vládnej moci. Čiže takého, ktorému by nebolo čo vyčítať z minulosti, ktorý dokáže suverénne komunikovať a ktorý by mohol byť vnímaný ako „sociálne cítiaci“. Z toho, čo bolo k dispozícii, padla teda voľba na Ivetu Radičovú.
Bolo to celkom prirodzené rozhodnutie v situácii, v akej sa pravica nachádza. Nikoho lepšieho zo svojho pohľadu naozaj nemá. Avšak už strategicky to bolo nezvládnuté, o taktike ani nehovoriac. Všetko sa začalo už ohlásením kandidatúry, ktoré sa udialo podľa starého „dzurindovského“ scenára – líder SDKÚ-DS sa neunúval s neverejnými konzultáciami so svojimi partnermi, a hneď ich postavil pred hotovú vec, keď nominovanie I. Radičovej aj im oznámil prostredníctvom médií. Mimochodom, fakt, že KDH i SMK takýto spôsob akceptujú dokazuje i cesta V. Tvarošku (ako „jednotného“ zástupcu opozície!) do Rady pre hospodársku krízu – M. Dzurinda najskôr oznámil jeho nominovanie, potom nechal opozičných spojencov nech sa „slobodne“ vyjadria a odvtedy vystupuje V. Tvaroška výlučne na straníckej pôde SDKÚ-DS. S ostatnými opozičnými predstaviteľmi sa ani len pro forma neukázal aspoň na jednej symbolickej tlačovke.
Ak si spomenieme na úvodnú tortúru, ktorou musela I. Radičová prejsť, ak zoberieme do úvahy, že nebola úspešná, pretože ju napokon nepodporila ani len kompletná parlamentná pravica, dokonca bola proti nej do takej miery, že KDS (František Mikloško) odmietla Radičovú podporiť aj v dueli proti Ivanovi Gašparovičovi, od začiatku bolo jasné, že podpredsedníčka SDKÚ-DS nedokáže zjednotiť ani len pravicové politické spektrum. Preto jej vyhlásenie o tom, že si nájde cestu aj k R. Ficovi bola obyčajná predvolebná póza. Veď kto by mohol naozaj uveriť tomu, že sa dokáže zblížiť so šéfom Smeru, ak si nedokázala ani len formálne nakloniť človeka, ktorého oslovuje zdrobneninou a ktorého vyhlasuje za svojho priateľa?
Masívna kampaň v médiách
Toto je dôležitý moment, lebo dokazuje, že Iveta Radičová nie je v podstate iná, ako tí, ktorých by mala nahradiť. Nedokáže výlučne zjednocovať ani len pravicu, naopak je zjavné, že konzervatívci (a to nielen konfesionálni) ju za svoju líderku nikdy nezoberú. Druhým dôležitým momentom bolo jej nadbiehanie R. Ficovi. Tí, ktorí v nej priam zbožne vidia alternatívu voči M. Dzurindovi, by sa mali pýtať, aký je rozdiel medzi tým, čo hovorila a tým, že expremiér verejne vyzval Vladimíra Mečiara, aby podporil jeho stranícku podpredsedníčku. Veď práve najzarytejší podporovatelia I. Radičovej vytvárali atmosféru, akoby sa vrátil rok 1998, lebo R. Fico v ich očiach predstavuje čoraz viac „ducha mečiarizmu“. A ak to I. Radičová nemyslela vážne, ak to bol len klasický predvolebný úskok, v čom je rozdiel medzi ňou a inými „doterajšími“ politikmi? Prečo by Radičovej politické taktizovanie, ktorého cieľom je výlučne získať čo najviac voličov, malo byť prijateľnejšie, než taktizovanie tých, namiesto ktorých by sa mala postaviť na čelo (strany, alebo celej opozície?)?
Asi najvýraznejším varovaním pre Radičovej stúpencov „zmeny“ by však malo byť financovanie jej kampane. Čo si budeme navrávať, dnes iba ťažko nájdete zorientovaného človeka, ktorý by uveril, že tí najvýraznejší kandidáti minuli na svoju propagáciu iba zákonom predpísané štyri milióny korún (neviem, na koľko presne eur to zákon stanovuje po novom). Nedá sa tomu uveriť ani v prípade I. Gašparoviča, aj keby sme brali do úvahy iba obdobie vymedzené na oficiálnu predvolebnú kampaň. Pritom súčasný prezident nemal zďaleka takú propagáciu, ale jeho hlavná súperka.
Milióny musí stáť len reklama v printových médiách. Celostranové pozvánky na predvolebné koncerty v prvom kole, vložené letáky s nalepovacím propagačným kruhom, ale predovšetkým vložené štvorstranové predvolebné noviny posledný týždeň pred voľbami v takmer všetkých slovenských denníkoch – to všetko bol bezpochyby poriadne drahý špás. A to aj pri bežných cenách, nehovoriac o tom, že za politickú reklamu si noviny vždy pýtali príplatky oproti riadnym cenníkom.
V čom je iná?
Niet pochýb, že Radičovej kampaň bola masívnejšia, bolo to od začiatku pochopiteľnejšie, lebo musela byť viac zameraná na mobilizáciu ľudí nespokojných so súčasnou vládou. Ako je však možné, že tí, pre ktorých I. Radičová symbolizuje „nový začiatok“ sa vôbec nepýtajú, koľko presne ten špás stál, a najmä, kto to zaplatil? Je priam šokujúce, že šéfka slovenskej pobočky medzinárodnej organizácie, ktorá vraj bdie nad transparentnosťou politiky, bez hanby v novinách vychvaľuje I. Radičovú za to, že „verejne poukazuje na mrhanie verejných zdrojov a klientelistické prešľapy vlády“ a lamentuje, že jej zvolenie „mohlo priniesť zdravú protiváhu vo vládnutí,“ pričom mlčaním prejde otázky nad Radičovej kauzami (financovanie organizácie na čele s vlastnou dcérou, keď bola ministerkou) a jej do očí bijúcou kampaňou.
Opakujem, je mi jasné, že podobné pochybnosti vyvoláva aj ktorákoľvek iná predvolebná kampaň silných kandidátov v ktorýchkoľvek voľbách. Lenže práve preto je to ďalší dôležitý moment, ktorý vážne naznačuje, že I. Radičová nie je iná. Aj ona minula na kampaň nepredstaviteľné peniaze, aj ona ich musela od niekoho prijať a aj v jej prípade netušíme, kto boli jej mecenáši (ak vychádzame z presvedčenia, že sumár zverejnených príspevkov jej v skutočnosti nemohol stačiť).
Nikto by nemal pochybovať o tom, že to Iveta Radičová myslela s kandidatúrou na prezidenta vážne. Avšak rovnako niet pochýb, že celý čas mala pripravený aj „záložný plán“. A je úplne možné, že pre mnohých z tých, ktorí za jej kandidatúrou stáli, bol dokonca tento plán hlavným. Preto neodstúpila z funkcie podpredsedníčky SDKÚ-DS. Ako napísala Zuzana Szatmáry, „Iveta Radičová vyhrala prehru“ a napokon ani porazená prezidentská kandidátka sa netají tým, že to je „nový začiatok“. Scenáristi tohto bizarného politického divadla totiž napísali aj druhé dejstvo. Iveta Radičová sa v ňom má stať novou líderkou pravicovej opozície a má byť nositeľkou všetkého, čo doterajšiemu lídrovi chýba.
Z psychologického hľadiska tie unavené, beznádejné a realitou sklamané pravicové „davy“ chápem. (A chápem, že medzi sklamanými z prezidenta Gašparoviča sú aj voliči strany Smer-SD, dokonca chápem, že existujú aj z vlády sklamaní jej potenciálni voliči.) V takej situácii sa vždy hľadá mesiáš. Lenže mám obavy, že v tomto prípade volajú hosana falošnému prorokovi.
Autor študuje politológiu
