Tohtoročné jubileum Povstania ma podnietilo zachytiť spomínanie nášho 78-ročného starého otca. Pred 55 rokmi práve končil vojenčinu v Trnave, keď jeho čatu odvelili začiatkom leta v rámci dvoch východoslovenských divízií ako strážnu jednotku k železničnému mostu pri Bystrom. Tam ich v noci 28. augusta navštívil Ľudovít Kukorelli a prizval ich do svojej partizánskej jednotky v blízkych horách. Všetci 28 vojaci prešli k čapajevcom, kde starý otec dostal krycie meno Ivan. O tri dni sa spolu s ďalšími vybral na bojovú akciu proti nemeckým vojakom pri Obišovciach. Tam ich však čakalo prekvapenie – pancierový vlak, ktorý odrazil ich útok. Starý otec bol zranený priestrelom kolena. Partizáni odtiahli, ale on sa pre veľkú bolesť nemohol ani plaziť. O hodinu prišli „víťazi“ zbierať zabitých a ranených ubiť na smrť. Stihol sa ukryť v priekope s vysokou trávou a videl tú hrôzu na vlastné oči. Starého otca potom objavili šantiace sa deti, ktoré s radostným výkrikom o ranenom partizánovi bežali celou dedinou. A tak si prišli po neho nemeckí vojaci a na hnojovom voze ho odviezli do susedného Kysaku. Čakalo ho tam vypočúvanie a istá smrť. Avšak skôr ako prišiel nemecký veliteľ, pristavil sa tam s depešou vodič zo slovenskej vojenskej nemocnice v Prešove. Prezieravo sa podujal „Ivana“ previezť na ošetrenie. Tam mu previazali oko, ako keby ho mal zranené. Keď sa o pol hodiny prihrnuli Nemci, hľadali partizána s prestreleným kolenom (a nie s raneným okom) márne. V nemocnici ho potom liečili ako regulárneho slovenského vojaka. A tak sa anabáza nášho starého otca šťastne skončila.
