Ivan Laluha – jeden z generácie 1968 (3)

Uverejňujeme tretiu,
záverečnú časť štúdie
Vlasty Jaksicsovej,
ktorá vyšla v publikácii
Slavomír Michálek a kol.:
Obraz a odraz osobnosti
modernej doby.

Prvá časť:
Ivan Laluha – jeden z generácie 1968 (1)

Druhá časť:
Ivan Laluha – jeden z generácie 1968 (2)

SÚVISIACE:
Laluha: Socializmus s ľudskou tvárou pochovali v auguste 1968 ruské tanky

Rok nádeje a beznádeje
 

V historickom pohybe roku 1968 patril Ivan Laluha k progresívnemu prúdu vtedajšej KSS, k tzv. druhému centru, pôsobiacemu navonok akoby v komornom bratislavskom závetrí mestského výboru strany.

„Bol som síce angažovaný komunista, najmä v mládežníckom hnutí, ale stále radový člen strany. Zlom v mojej politickej kariére prišiel až vo februári 1968, keď ma na škole zvolili za predsedu celozávodného výboru strany. Na Slovensku bol po odchode Dubčeka do Prahy akýmsi neformálnym vodcom reformných komunistov, ale aj intelektuálov z okolia Kultúrneho života Gustáv Husák so zázemím na mestskom výbore strany, ktorý viedol osvietený komunista Jozef Zrak. Okolo neho sa sformovala skupina slovenských reformných komunistov skôr intelektuálneho razenia, napr. filozofi Miroslav Kusý, Ján Uher, Andrej Kopčok, Vojtech Hatala, dekan právnickej fakulty, František Vartík, dekan filozofickej fakulty, filozof Július Strinka, dekan Mikuláš Sedlák, rektor Vysokej školy ekonomickej Jozef Rosa a, samozrejme, moja maličkosť. V slovenskej dobovej tlači bola okrem množstva iných aj karikatúra dvoch peletónov – jeden ťahal Zrak s Husákom a druhý Biľak –, ktorá názorne vystihovala rozloženie síl slovenských reformných komunistov.“[1]

Politici sa začali uchádzať o názory občanov, verejná a spoločenská atmosféra v republike pôsobila ako jeden veľký „Hyde park“, po mnohých rokoch sa občianska spoločnosť prebudila, čo bol najmä pre mladú generáciu nový neopakovateľný zážitok, na ktorý doteraz s nostalgiou spomína.

„Áno, v pamäti mi z obrodného procesu zostala atmosféra nadšenia, elánu, súzvuku medzi politikmi a radovými občanmi, aká sa predtým – a odvažujem sa povedať, že už ani neskôr – v našej modernej spoločensko-politickej histórii opakovane nevyskytla… Rodila sa programová vízia novej spoločnosti a s ňou aj nová garnitúra politikov. Už nešlo o politiku na Slovensku, voči Slovensku, ale o slovenskú politiku v Česko-Slovensku, spojenú s menom Alexandra Dubčeka, ktorá sa stala súčasťou humanistických a demokratických tradícií štandardnej európskej politiky, aj keď sa to vtedy často nazývalo ‚treťou cestou‘. Som rád, že som sa na tomto pohybe mohol spolupodieľať.“[2]

Noví Stalinovi dediči však verili, že čo je dobré pre nich, musí byť dobré pre každého. O udalostiach, ktoré predchádzali dramatickej noci z 20. na 21. augusta vo vývoji vzťahov medzi dubčekovským vedením strany a sovietskym politbyrom za trápnej asistencie horlivých prisluhovačov našich európskych susedov sovietskeho východného bloku bolo už napísaných stovky článkov, štúdií, kníh, vrátane spomienok zúčastnených, teda aj nášho protagonistu. Vyplýva z nich, že alternatíva násilnej agresie bola od leta pravdepodobná, ale nikto si ju nechcel pripustiť – stala sa však krutou realitou. Táto noc, pre niekoho dlhá, napríklad pre Dubčeka a jeho najbližšie okolie, pre iného krátka, tak ako to spieval vo svojom nezabudnuteľnom songu Karel Kryl, odštartovala dlhých dvadsať rokov normalizácie, ktorú Ivan Laluha prežil v disente ako občan druhej kategórie v dobrej spoločnosti osudom jemu podobných a nebolo ich málo. Navonok sa mu paradoxne uľavilo, lebo sa konečne zbavil ťaživého vnútorného rozporu. Komunistická minulosť bola pre neho uzavretá kapitola.

„Keď idete do politiky a verejného života s istými hodnotami, buď ste pripravený tieto hodnoty modifikovať podľa ‚počasia‘ politického, alebo sa ich držíte, a potom sa vám môže stať to, čo sa aj mne stalo. Ale neľutujem to…“[3]

„Keď som po exemplárnom potrestaní, tzn. ‚vylúčení z našich radov‘ prišiel domov, otvoril som chladničku a oznámil manželke, že odteraz sa bude všetko jesť, nič sa nebude vyhadzovať, lebo neviem, kde budem robiť. A zabuchnutím dverami chladničky som symbolicky zabuchol dvere aj za svojím predchádzajúcim životom angažovaného komunistu. Mal som 38 rokov.“[4]

Už roku 1969 na protest proti normalizačným praktikám vystúpilo zo strany 150-tisíc jej členov. Výsledkom nedôstojného preverovania a kádrovania bolo ďalších 300-tisíc vylúčených a vyškrtnutých členov. Okolo 120-tisíc občanov aj straníkov emigrovalo. Strana tak stratila pol milióna členov, pre ktorých mal ideál socializmu väčšiu cenu ako osobná kariéra a materiálne výhody. Zároveň to bola posledná generácia veriacich v dejinách európskeho komunistického hnutia. Zrejme aj táto personálna „očista“, ako to nazýval jej iniciátor Husák, či skôr personálny masaker zapríčinil, že za dlhých dvadsať rokov sa v jej radoch nenašlo „sedem statočných“, tvoriacich jadro moderného ľavicovo orientovaného zoskupenia, ktoré by v novej politickej konštelácii po roku 1989 vstúpilo pripravené na scénu nových politických zápasov, ako sa to stalo napr. v Poľsku alebo v Maďarsku. A tak táto historická úloha zostala na preživších zdecimovaných disidentoch. Otázkou pravda je, či ju dubčekovci po dvadsiatich rokoch života v ústraní, keď sa zásadne zmenili historické kulisy Európy a sveta mohli splniť. 

Dlhý čas čakania občana druhej kategórie…
 

Zmena systému bola v nedohľadne. Takmer všetci občania boli presvedčení, že počas ich života sa nič nezmení. Systém bol zabetónovaný. Okupovala nás polmiliónová armáda a svet bol k nášmu osudu dlho ľahostajný… Každý režim robí to, čomu sa hovorí „pamäťová politika“, niekedy aj v štýle damnatio memorie – vymazanie z pamäti národa. Ochabnutie po veľkom vzopätí je niečo celkom prirodzené. Ukázala to aj normalizácia. Ten medzičas či bezčasie bol veľmi silná politická zbraň, lebo čas otupuje emócie, ktoré sú prítomné pri spoločenskom vzopätí. Komunisti to vedeli, preto sa mohli spoľahnúť na ubíjajúcu realitu normalizačnej každodennosti.

„Normalizácia bola obdobím, keď nenormálne sa stávalo normálnym a zasa naopak… Bol to dlhý čas čakania na novú, nevyhnutnú a životne dôležitú zmenu, keď sa depresie striedali s iskierkami novej nádeje. V občianskych životoch existovali limity finančné, pracovné, obmedzenie možností pre deti… Vysokoškolskú katedru som musel opustiť, ale moje pracovné zaradenie nebolo katastrofické ani tragické. Prijali ma do Výskumného ústavu sociálneho rozvoja a práce… roboty nebolo veľa, ani ju od nás nejako nechceli. Len aby sme ticho sedeli a nerobili problémy… bolo nás tam mnoho takýchto odložených –Pavlenda, Zrak, Filkus, Kučerák, Ondruš, ako externista Fedor Gál, Boris Zala a iní. Zhovárali sme sa na záchode alebo sme išli na víno aj v rámci pracovnej doby. Chodieval som na výsluch na povestnú bratislavskú ‚februárku‘ alebo na Drieňovú ulicu, kde bolo ďalšie centrum ŠtB. Za navrhované protislužby mi ponúkali rôzne výhody – či už profesúru alebo zahraničné cesty a pod. Farizejstvo a spoločenská schizofrénia mali v tomto období totálne ‚zelenú‘. Prevliekali sa kabáty. Škoda tých stratených dvadsiatich rokov prešľapovania na mieste v podmienkach mierneho gulášového socializmu. Nebol to však iba stratený čas… disidentské aktivity mali rôzne obdobia, podľa toho, aký bol zhora tlak. Boli sme dosť úzka uzavretá skupinka (Dubček, Kočtúch, Uher, Baník, Ťažký, Pollák, Harenčár a Laluha), a to bola zrejme chyba, navyše sme boli demotivovaní a takrečeno sme zaspali za vývojom, iniciatívu prevzal liberálny blok Charty 77, nám socialistom chýbal konkurenčný tlak na náš samorast, viedli sme síce nekonečné debaty, ale neurobili sme nijakú verejnú akciu, ktorá by bola viditeľná. Ján Čarnogurský to formuloval nasledovne: ‚Nám katolíckemu disentu sa ľahšie začalo dýchať, lebo hlavná pozornosť moci sa sústreďovala na bývalých komunistov.‘ Definitívne sa to naštartovalo v polovici osemdesiatych rokov, pohyboval som sa v blízkosti Alexandra Dubčeka, rozširovali sme samizdaty, vydávali časopis Myšlienka a čin… Koncepčne sme sa za tých dvadsať rokov predsa len posunuli od Akčného programu k chápaniu solidárneho demokratického socializmu, ktorý má byť akýmsi korektívom sociálnych dopadov trhového systému. V podstate sme sa hlásili k základným hodnotám a princípom vtedy populárneho eurokomunizmu.“[5]

Vyvrcholením ich disidentskej činnosti v závere osemdesiatych rokov bolo prevzatie čestného doktorátu Alexandra Dubčeka v Bologni. Jeho vystúpenie na pôde jednej z najstarších univerzít v Európe sledovalo stovky novinárov, študentov a prijal ho aj pápež Ján Pavol II. Dubček sa tak cez Bolognu vrátil do verejného života ako nezlomený symbol vzdoru proti totalite.

„Bolognu sme pripravovali spolu najmä v trojici – Dubček, Kočtúch a ja v Horskom parku na lavičke (dnes s pamätnou tabuľkou). Prejav, ktorý sme skoncipovali (s odkazom na známy citát Františka z Assisi), bol na vtedajšie pomery progresívny, hoci nie každému vyhovoval… bol predovšetkým o Dubčekovi, o roku 1968, násilnej okupácii Československa o odstránení totality a – čo bolo vizionárske – o vybudovaní spoločného európskeho domu…“[6] 

November ‛89 dejiny nepísal, ale otvoril
 

Normalizačná politika vymazávania národnej pamäte nakoniec režim priviedla do slepej uličky. Prišiel november 1989…

Pôdu pre tento obrat pripravili najmä medzinárodné súvislosti, ktoré sa odohrali v 70. a 80. rokoch: Helsinský proces s dôrazom na ľudské práva, jeho výsledkom u nás bola Charta 77, ktorá od Husákovej moci žiadala plniť to, čo v Helsinkách podpísal. No a v druhej polovici 80. rokov to bola Gorbačovova perestrojka a jeho politika nezasahovania do vnútorných politík satelitov sovietskeho impéria. V tejto súvislosti to u nás bolo zložitejšie, lebo legitimita Husákovej normalizačnej moci sa odvíjala od sovietskej agresie v auguste 1968, ktorú však Gorbačov odmietol odsúdiť, čo bolo pre nás veľkým sklamaním.

Potreba zmeny na sklonku roka 1989 visela vo vzduchu. Poľsko (už malo vládu zo slobodných volieb, Solidaritu, poľského pápeža, Kádarovo Maďarsko otvorilo hranice so západom a východní Nemci nechávali v Prahe svoje trabanty s kľúčmi v zapaľovaní a utekali na Západ. Deviateho novembra padol Berlínsky múr – symbol studenej vojny.

No v Československu sa stále nič nedialo. Prečo to tak bolo, má hlbšie historické súvislosti a nebol to len spoločnosťou zdieľaný pocit absolútnej prehry v roku 1968 a morálny cynizmus „Magny charty“ Husákovho režimu – Poučenia z krízového vývoja v strane a v spoločnosti. Preto budem parafrázovať Tolstého Annu Kareninu: Všetky komunistické krajiny sú nešťastné, ale každá iným spôsobom. Napokon, hoci poslední, aj my sme sa „zamatovo“ či „nežne“ v hodine dvanástej vzopreli.

Hoci dubčekovci zmenu veľmi čakali, prekvapila ich ani nie tak samotnými zmenami, ako skôr razanciou a tempom. A v ponovembrovej praktickej politike nemohol chýbať ani Ivan Laluha. Tak ako väčšina ponovembrových politikov aj on začínal najprv spolu s Dubčekom vo VPN ako tzv. obrodári. Po rozchode s pravicovo liberálnou časťou VPN spoluzakladal HZDS, kde bol kľúčovou osobnosťou, aby v závere svojej štvorročnej ponovembrovej politickej kariéry prestúpil do marginálnej Sociálnodemokratickej strany Slovenska, čo bola len krátka epizóda, pokus prispieť k jej oživeniu. K svojmu pôsobeniu v HZDS, čo mu mnohí zazlievajú, sa aj po rokoch vyjadruje konštantne…

„Do HZDS som vstúpil na zakladajúcom sneme roku 1991, potom ako vtedajšia VPN upustila od programu Šanca pre Slovensko pri úprave federácie a od stredovej orientácie sa pohla doprava, a HZDS sa pôvodne profilovalo sociálno-demokratickým smerom… Keď sa rozbiehala privatizácia a hnutie sa začalo meniť, štátny záujem SR už ustupoval do pozadia, súčasne v ňom začali dominovať silové prvky, čo sa nezaobišlo bez sporov a protestov z mojej strany – ukončil som v HZDS svoje pôsobenie a vo voľbách 1994 som už nekandidoval. Vo volebnom období 1992 – 1994, keď som bol predsedom zahraničného výboru a predsedom poslaneckého klubu HZDS sme ešte postupovali a pôsobili konsenzuálne, demarše vtedy ešte nechodili… Vždy, keď som vstúpil do praktickej politiky –  v 1968 aj v 1989, tak potom som z nej odišiel vtedy, keď sa začala deliť korisť alebo keď mohli byť z toho výhody, ale za cenu niečoho… Ja som tie možnosti mal, ale nešiel som tou cestou. Niežeby som sa sťažoval alebo robil zo seba hrdinu, ale som si to sám vybral…“[7]

Pokiaľ ide o strategické elity povaha komunistickej moci nedovoľovala sformulovať pred prevratom politické, hospodárske a štátoprávne platformy. Preto samotný obsah demokratickej revolúcie – sociálne orientované trhové hospodárstvo a parlamentná demokracia, ku ktorým zo slovenskej strany pribudla i požiadavka riešenia štátoprávneho postavenia Slovenska, sa realizovali takpovediac za pochodu a treba povedať, že dosť improvizovane. Populácia bola pripravená na zmenu, ale nie na takú, čo prišla po prelome. Prečo? Opakoval sa známy jav prevratov – fundamentalistické presadzovanie jedného princípu, ktorý sa následne stane v malígnej podobe trvalou záťažou. Roku 1948 to bolo znásilnenie idey sociálnej spravodlivosti a ponovembrový režim sa zasa historicky zaťažil praktickými dôsledkami dogmatickej interpretácie názoru na vlastníctvo. Nemorálne realizovanie tejto tézy v podobe privatizácie a jej sprievodný jav korupcia a klientelizmus sa stal základným kameňom úrazu celej ponovembrovej politiky a záťažou spoločnosti vlastne doteraz. Pritom z hľadiska medzinárodnej situácie, ale aj otvorenosti a možnosti nasledujúcich riešení bol rok 1989 najpriaznivejší, samozodpovednosť lídrov Novembra bola najvyššia a priestor na ospravedlňovanie typu „menšieho zla“ bol minimálny. Preto posudzovanie toho, ako využili dané možnosti by malo byť najprísnejšie[8], napísal svojho času azda najznámejší slovenský historik Ľubomír Lipták.

Ak berieme do úvahy štátoprávnu zmenu roku 1993, ktorá bola dôsledkom Novembra a následnú integráciu Slovenska do medzinárodných štruktúr, tak November 1989 bol pre slovenskú spoločnosť kľúčovou udalosťou 20. storočia.

„Idea spoločného štátu sa vyčerpala, naplnila svoje pozitívne poslanie… Neboli by sme vari – ak by sa nám to nebolo podarilo – v súčasnosti tak trochu diskriminovaní pred vlastnými dejinami? A to by sme vari ešte aj teraz chodievali do Prahy handrkovať sa o podiel na eurofondoch pridelených spoločnému štátu, ako sa v časoch socializmu a normalizácie chodievalo do Prahy na Štátnu plánovaciu komisiu?…“[9]

Je umenie, aby človek zostal sám sebou najmä ak sa oficiálny hodnotový systém slovenskej spoločnosti v priebehu života jednej generácie niekoľkokrát rozpadol.

„Hodnotový systém, ktorý som si utváral pod vplyvom rodinného prostredia, školskej výchovy a životných skúseností akceptoval najmä demokratické a sociálne princípy. Pochopiteľne, menil sa v toku životných dejov a zmien spoločenských systémov, ale prevažne skôr len z hľadiska symbolov a formy ich vyjadrenia. A práve vernosť princípom, obsahu hodnôt ma občas priviedla aj na scestie, na bočnú koľaj, keď som si myslel, že práve po nej sa najskôr dostanem k predpokladanému a vytúženému cieľu. Ale symboly sú zvodné. Riešením je schopnosť sebareflexie, možnosť pretrpieť sa k nej…“[10]

Ivan Laluha, bytostný ľavicový demokrat je už aj vzhľadom na svoj vek v súčasnosti mimo aktívneho života, no zároveň je vášnivým pozorovateľom a komentátorom slovenského i európskeho diania. Podľa neho už len z toho jednoduchého dôvodu, že to patrí do jeho občianskej výbavy a životne sa to dotýka ani nie už tak jeho samého, ako skôr jeho detí a vnukov. Dnešný globalizovaný svet zmietaný apokalyptickými náladami a úpadkom asociovaným so zánikom Rímskej ríše, totiž rysuje základy toho, v čom budú nasledujúce generácie žiť. A to mu nie je ľahostajné. Napriek prevládajúcemu euroskepticizmu by chcel byť skôr eurooptimista, lebo pre taký malý štát, ako je Slovensko, je podľa neho Európska únia pravdepodobne v daných podmienkach najoptimálnejšou možnosťou, ako si uchovať a zveľaďovať hodnoty, na ktorých stojí aj moderná slovenská národná identita – akokoľvek to vyznieva paradoxne. Navyše, dobre poznajúc slovenskú náturu, je presvedčený, že Európska únia nás chráni aj pred nami samými, teda pred naším horším „ja“. Sloboda, na ktorú si už tridsať rokov zvykáme, má totiž podľa neho aj tú vlastnosť, že sa v nej darí tiež zlu. A s jeho potrestaním, na rozdiel od civilizovaných krajín, má slovenská spoločnosť ešte stále problém. Intenzívne vníma aj „preskupovanie“, inak povedané krízu hodnôt a ustavičnú, na krk dýchajúcu ekonomickú krízu, ale najmä hrozbu militantného islamu… Napriek týmto všeobecne zdieľaným obavám je v podstate vyrovnaným a spokojným človekom. Ako homo politicus má zo súčasnej politiky pocit, „akoby sa stratil čas vízií a nastúpil čas vecných riešení“, čo mu je ľúto, lebo je presvedčený, že „tie vízie budeme ešte potrebovať“.[11] 

Resumé
 

V predmetnej štúdii autorka Vlasta Jaksicsová formou akéhosi fiktívneho dialógu s hlavným protagonistom štúdie Ivanom Laluhom ponúka čitateľovi plastický obraz jeho biografického a politického profilu na pozadí kľúčových momentov spoločenských a historických udalostí minulého storočia, ktorých bol nielen priamym účastníkom, ale aj spoluaktérom. Je to nielen Jaksicsovej historická reflexia, ale zároveň aj Laluhovo osobné svedectvo o dobe, v ktorej žil, hoci on sám je k spomienkovej literatúre typu memoárov veľmi skeptický. Ani nie tak preto, že pamäťami si človek neraz ospravedlňuje vlastné omyly a robí ich spoločensky znesiteľnými, ale skôr na základe životnej skúsenosti, ktorá hovorí o tom, že „každá doba má svoj charakter, atmosféru. No a vy ste v nej buď štatistom alebo vďačným príživníkom, alebo –  o čo sa vždy usiluje istá spoločenská menšina – drobným reformátorom“. A Ivan Laluha nesporne a zo svojho hľadiska neskromne patrí práve k tým posledne menovaným. Sám uprednostňuje skôr formu rozhovorov, ktorých poskytol nespočetne veľa a z ktorých čerpala aj autorka tejto štúdie. Niekedy je lepšie spomenúť si na nie celkom zaujímavú príhodu, ktorá je však sama osebe výpovednejšia ako váš názor na ňu po mnohých rokoch.