Istanbul Orhana Pamuka

Desiateho decembra prebral Nobelovu cenu za literatúru turecký spisovateľ Orhan Pamuk. Pamuk sa narodil v roku 1952 v Istanbule a vyrastal v bohatej podnikateľskej rodine. Pod jej tlakom sa zapísal na štúdium architektúry, ale po troch rokoch ho prerušil, začal študovať žurnalistiku a odvtedy sa venuje len písaniu. Dva roky žil v Spojených štátoch a v súčasnosti trávi v New Yorku ako profesor na Columbia University tri mesiace v roku. Pamuk debutoval v roku 1974 románom Karanlik ve Işik (Tma a svetlo), ktorý bol jeden z dvoch víťazov románovej súťaže Milliyet, vyšiel pod názvom Cevdet Bey ve Ogullari (Pán Cevdet a jeho synovia) a získal cenu Orhana Kemala za najlepší román roku. Medzi ďalšie ocenenia, ktoré Pamuk za svoju tvorbu získal, patrí aj cena Madarali v roku 1984 za román Sessiz Ev (Tichý dom) a Prix de la Découverte Européene za francúzsky preklad toho istého románu. Cestu do medzinárodného literárneho sveta mu otvoril cena Independent Award for Foreign Fiction za román Beyaz Kale (Biely hrad), ktorú získal v roku 1990. Pamuk sám seba pred niekoľkými rokmi charakterizoval ako „dobrovoľného obyvateľa slonovinovej veže“ a odmietal sa zaoberať politickými otázkami. Hoci pozornosť západného sveta si získal aj kritickými poznámkami k tureckému postoju v Arménsku či kurdskej otázke, vo svojom písaní ostáva „nepolitický“. Verejne sa síce vie, že podporuje začlenenie Turecka do Európskej únie, ako umelec však radšej píše o snoch a mestách – vo svojej tvorbe sa opakovane vracia k mestu Istanbul, ktoré personifikuje na hlavného hrdinu. V knihe s názvom Istanbul rozpráva, že ako malý chlapec si vysníval paralelný svet, ktorý dodnes chápe ako zdroj svojej tvorby. „Človek sa nachádza v jednej miestnosti, trávi v nej väčšinu času a čosi si predstavuje. Sčasti je to denné snenie, sčasti písanie. Ako dieťa som sníval o druhom Orhanovi a jeho výnimočnom živote, a tento optimizmus som už stratil. Ale denného snívania som sa nezbavil nikdy a našiel som preň ospravedlnenie, keď som z neho spravil svoju profesiu: písanie,“ hovorí Pamuk v rozhovore s Hilalom Sezginom pre Die Zeit. Hoci to hádam znie naivne a takmer len ako nepremyslená odpoveď novinárovi, ktorému autor akoby nie celkom dôveroval, že porozumie aj zložitejšej odpovedi, Pamuk sa tu dotýka témy samého písania, keď ďalej hovorí: „Pre spisovateľa, ktorý písaním strávil posledných 32 rokov, je denné snenie nevyhnutné. Myslím si, že všetci autori potrebujú takýto zbytočný čas, pocit, že vôbec nič nemusia a za nič nie sú zodpovední. Až v týchto chvíľach prichádzajú k človeku štruktúry, romány, obrazy. Joseph Conrad raz povedal, že keby sme prísne oddelili skutočnosť od fantázie, znamenalo by to, že fantázia neobsahuje ani zrnko skutočnosti a v skutočnosti nie je nič z fantázie. Je úlohou spisovateľa odkryť súvislosť medzi skutočnosťou a fantáziou tak, aby si čitateľ viac nebol istý, čo je pravda a čo vymyslené.“ Pamuk teda vníma písanie ako osciláciu medzi „voľným asociovaním“ v zmysle Freuda, medzi nekontrolovaným oddaním sa nevedomému materiálu, ktorý prináša neočakávané obrazy a idey, a ich štruktúrovaným – a disciplinovaným – spracúvaním v akte písania. „Písanie pozostáva z dvoch častí. Jedna stránka písania je, keď je človek práve uprostred románu, viac–menej vie, čo na druhý deň napíše, má poznámky, skice. Ale toto by som ani nenazval písaním, ale vykonávaním. Rozvíja sa tak už existujúca myšlienka. Toto je moja dennodenná práca. A druhá stránka, ktorá je oveľa príjemnejšia, je fantazírovanie, predstavovanie si podrobností, scén, farieb, línií, buď románu, na akom ešte vôbec nepracujem a ktorý len možno jedného dňa napíšem, alebo nasledujúcej kapitoly rozpracovaného románu. Našťastie som si už dávno osvojil techniku robenia poznámok. Aj uprostred noci vstanem, aby som si niečo poznačil, v tomto smere som veľmi disciplinovaný. Zaznamenávam si všetky myšlienky a obrazy k románom, ktoré chcem raz napísať. A keď nastane správny čas, som pripravený.“ Pamuk tak vedome narába s nevedomým materiálom, čo sa hádam dá chápať ako základ umeleckej tvorby všeobecne. Kniha Istanbul obsahuje mnohé scény z Pamukovho detstva. Je to vlastne tristopäťdesiatstranová autobiografia Pamuka do jeho dvadsiateho tretieho roku. Pamuk, ktorý sa k téme Istanbulu a jeho mestských príbehov vracia opakovane, plánoval pôvodne vydať „len“ zbierku svojich „istanbulských“ článkov. Tak ako to známi autori často robia, keď si všimnú, že sa im o jednej téme nahromadilo veľa textov. Keď Pamukov agent a vydavateľ prejavili o takúto knihu veľký záujem, napadlo mu rozšíriť už existujúce texty o príbeh. Nevydať teda len mozaiku vzájomne nesúvisiacich textov, ale utkať istanbulskú sieť, v ktorej sa čitateľ stratí ako v preľudnených uličkách istanbulského bazára. Walter Benjamin povedal o „berlínskej“ knihe Franza Hesselsa, že existujú dva druhy „mestských kníh“. Jedny sú napísané nezúčastnenými pozorovateľmi, „outsidermi“, ktorých snahou je objaviť niečo exotické a výnimočné. Takýto je pohľad turistu, ktorý prichádza do slávneho mesta a s plánom v ruke uteká od jednej pamätihodnosti k druhej. Hľadá detaily, ktoré doma nenájde. Druhou skupinou takýchto kníh sú tie, ktoré napíšu sami obyvatelia miest, domáci, ktorí píšu skôr knihy pamätí, zbierky spomienok. Keďže Pamuk je rodený Istanbulčan a Istanbul personifikuje odjakživa, rozhodol sa napísať knihu, ktorá bude príbehom mesta a zároveň jeho mestskou autobiografiou. V čase, o ktorom Pamuk píše, mal Istanbul ešte svoje biele miesta, ktoré za posledných tridsaťdva rokov zmizli. Mesto stratilo pôvab čiernobielej fotografie a vytratila sa hüzün, tradičná turecká melanchólia. Istanbul je farebná, turistická metropola. Pamuk však nevyznáva Istanbulu lásku. Jeho kniha nie je ódou na Istanbul, akoby láska a nenávisť neboli správnou stupnicou. Pamuk píše o Istanbule tak, akoby písal o svojej rodine: domy, ulice a štvrte sú jeho príbuzní. Kniha sa vzdáva pátosu vyznania lásky, ktorý by jej ubral na skutočnosti. Autorka je psychologička Kniha Istanbul Orhana Pamuka vydáva v češtine vydavateľstvo BB art, Praha.