Začiatkom tohto roku som navštívil známu katedrálu Saint-Denis v okrajovej parížskej štvrti. Obdivoval som veľkolepé hrobky francúzskych kráľov a kráľovien, vrátane Karola Martela, ktorého víťazstvo nad nájazdnými moslimskými jednotkami pri Poitiers v roku 732 sa už tradične považuje za udalosť, ktorá zastavila islamizáciu v Európe. Keď som vyšiel z katedrály, prešiel som sa od Námestia Victora Huga na hlavnú obchodnú ulicu, na ktorej sa tlačili miestni predavači arabského a afrického pôvodu a ženy oblečené v hidžábe. Pristihol som sa pri myšlienke: tak moslimovia predsa len vyhrali bitku v Poitiers! Nevyhrali ju silou zbraní, ale pokojným prisťahovalectvom a plodnosťou. 1.
Na ceste z katedrály kráľov, v nenápadných kancelárskych priestoroch združenia Tawhid v zadnom dvore, som sa stretol s Abdelazízom Eljaouharim, synom berberských marockých imigrantov a výrečným moslimským politickým aktivistom. Veľmi oduševnene a dokonalou francúzštinou hovoril o mizérii projektov bývania v okolí Paríža – ktoré boli v tej dobe opäť zmarené protestmi – a o chronickej diskriminácii imigrantov a ich potomkov. Tzv. „republikánsky model“ Francúzska, povedal nahnevane, v praxi znamená: „Hovorím po francúzsky, volám sa Jean-Daniel, mám modré oči a plavé vlasy.“ Ak sa voláte Abdelazíz, máte tmavšiu pleť a navyše ste aj moslim, Francúzska republika nerobí to, čo káže. „Aká tu je pre nás égalité?“ spýtal sa. „Aká liberté? Aká fraternité?“ A potom sa obrátil na zástancu tvrdej línie Nicolasa Sarkozyho, ministra vnútra a popredného pravicového kandidáta na francúzskeho prezidenta, s osobným odkazom – slovami, na ktoré nikdy nezabudnem. „Moi,“ povedal Abdelazíz Eljaouhari zvučným hlasom, „Moi, je suis la France!“ A mohol dodať, l’Europe. Práve hlboké odcudzenie mnohých moslimov – najmä druhej a tretej generácie imigrantských rodín s mladými mužmi a ženami, ktorí sa už narodili v Európe – je v súčasnosti jeden z najťaživejších problémov kontinentu. Ak veci pôjdu rovnako zlým smerom ako doteraz, toto odcudzenie a spôsob, akým živí nevôľu najmä bielych kresťanských alebo postkresťanských Európanov, by mohli narušiť občianske múry najpevnejších demokracií v Európe. Toto odcudzenie začalo pôsobiť ako katalyzátor rozrastania sa populistických antiimigračných strán a priamo prispelo k teroristickým útokom na Spojené štáty 11. septembra 2001 (únoscovia lietadiel ako Mohamed Atta sa radikalizovali počas svojho pobytu v Európe), bombovým útokom v Madride 11. marca 2004, k vražde holandského filmára Thea van Gogha 2. novembra 2004, bombovým útokom v Londýne 7. júla 2005 a k plánovanému pokusu vyhodiť do povetria niekoľko lietadiel s pasažiermi na ceste z Británie do USA, ktorý zmarili britské úrady 10. augusta 2006. Problémy Európy s jej moslimami sú predmetom hysterického zjednodušovania ich postavenia, najmä v Spojených štátoch, kde akoby stereotypy bezchrbtovej, antiamerickej, antisemitskej „Eurábie“, ktorá je čoraz väčšmi v područí arabskej/islamskej nadvlády, nadobúdali na sile. Ako obyvateľ Eurábie musím trvať na niekoľkých podstatných rozdieloch. Na úvod si však treba zodpovedať otázku: Hovoríme o islame, moslimoch, islamistoch, Araboch, imigrantoch, ľuďoch s tmavšou pleťou alebo o teroristoch? Ide o sedem rozdielnych vecí. Tam, kde bývam – v Oxforde v Eurábii – sa s britskými moslimami stretávam takmer každý deň. Ich rodiny pochádzajú z Pakistanu, Indie alebo Bangladéša. Sú to pokojnejší, pracovitejší a poslušnejší britskí občania ako mnohí „čistokrvní“ Angličania, ktorých poznám. Ako uvádzajú autori vynikajúcej novej štúdie o islame vo Francúzsku (Jonathan Laurence a Justin Vaisse, Integrating Islam: Political and Religious Challenges in Contemporary France, Brookings Institution, 2006), väčšina francúzskych moslimov je relatívne dobre integrovaná do francúzskej spoločnosti. Diskriminácia, na ktorú sa sťažuje Abdelazíz Eljaouhari a ktorá existuje v rôznych formách a v rôznej miere vo väčšine európskych krajín, sa rovnako týka aj nemoslimov prisťahovaleckého pôvodu. Ide takpovediac o nevyberavú diskrimináciu ľudí s tmavšou pleťou a s cudzím menom či s prízvukom; ide skôr o čistý, staromódny rasizmus či xenofóbia ako o špecifickejší predsudok, ktorý dnes nazývame islamofóbiou. V celej Európe sa široko diskutuje o rôznorodých, zato prelínajúcich sa témach týkajúcich sa islamu. 14 miliónov obyvateľov Ruska – čo je asi 10 percent jeho rýchlo sa zmenšujúceho obyvateľstva – možno označiť ako moslimov, aj keď väčšina Európanov ich nepovažuje za súčasť európskeho problému. Na druhej strane, v prípade Turecka, krajiny s takmer 70 miliónmi moslimov žijúcich v sekulárnom štáte, Európania horlivo diskutujú o tom, či tento veľký, prevažne moslimský štát, ktorý sa z hľadiska tradičných kultúrnych, historických a geografických definícií nepovažuje za súčasť Európy, mal stať členom Európskej únie. Na Balkáne už stáročia žijú komunity európskych moslimov, celkovo viac než sedem miliónov – v prevažne moslimskej krajine Albánsku, ďalej v Kosove, ktoré sa skôr či neskôr stane štátom s moslimskou väčšinou, a v Bosne, v krehkom štáte s rozsiahlym moslimským obyvateľstvom, vrátane významných menšín v Macedónsku, Bulharsku, Srbsku a Čiernej Hore. Balkánski moslimovia sú tradiční Európania, a nie prisťahovalci do Európy. No podobne ako Turci aj oni sú súčasťou moslimskej imigrantskej menšiny v západoeurópskych krajinách ako Nemecko, Francúzsko a Holandsko. O desať rokov sa väčšina balkánskych moslimov pravdepodobne stanú občanmi Európskej únie, či už preto, že sa ich vlastný štát stane členom EÚ, alebo preto, že získajú občianstvo v inom členskom štáte únie. Keď ľudia voľne rozprávajú o „moslimskom probléme Európy“, prevažne majú na mysli viac než 15 miliónov moslimov z rodín prisťahovalcov, ktorí dnes žijú v západných, severných a južných štátoch Európskej únie, ako aj vo Švajčiarsku a Nórsku. (Počet moslimov v nových stredoeurópskych a východoeurópskych krajinách únie, napr. v Poľsku, je nepatrný.) Aj keď zrátať ich presný počet je sťažený faktom, že Francúzska republika, ktorá je teoreticky slepá k farbe, náboženstvu a etnickému pôvodu, nevedie reálne štatistiky, vo Francúzsku žije približne päť miliónov moslimov, čo je takmer 8 percent celkovej populácie. V Nemecku žijú okolo čtyroch miliónov moslimov – najmä Turkov a 1 milión v Holandsku (viac než 5 percent). Väčšina ich žije v mestách a zvyčajne v osobitných častiach miest, akým je napríklad administratívna časť v okolí Saint-Denis. Pibližne každý štvrtý obyvateľ Marseilles je moslim. Vo svojej novej fascinujúcej knihe Murder in Amsterdam (Vražda v Amsterdame) Ian Buruma uvádza oficiálne štatistiky, podľa ktorých bolo v roku 1999 približne 45 percent obyvateľov Amsterdamu cudzieho pôvodu, pričom tento podiel má do roku 2015 vzrásť na 52 percent. Väčšina sú moslimovia. A moslimskí imigranti vykazujú vo všeobecnosti vyššiu mieru pôrodnosti ako „domáca“ európska populácia. Podľa odhadov viac než 15 percent francúzskych občanov vo veku 16 až 25 rokov sú moslimovia. Ďalšou imigráciou, vysokou relatívnou pôrodnosťou a vyhliadkami na rozšírenie EÚ o balkánske krajiny a možno Turecko bude teda čoraz viac občanov EÚ moslimského vierovyznania. V niektorých mestských častiach v Británii, Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Španielsku a Holandsku budú moslimovia miestami tvoriť 20 až 90 percent obyvateľstva. Väčšina ich bude mladá; príliš veľa ich bude chudobných, nevzdelaných, nezamestnaných, odcudzených – doma sa nebudú cítiť ani tam, kde žijú, ani v krajine, odkiaľ pochádzajú ich rodičia – a pokúšaných drogami, kriminalitou či politickým a náboženským extrémizmom. Ak sa nám, tradičným Európanom túžiacim po lepšom svete podarí zvrátiť súčasný trend a umožniť ľuďom ako Abdelazíz a jeho deti cítiť sa doma ako novým moslimským Európanom, mohli by sa stať zdrojom kultúrneho obohatenia a ekonomickej dynamiky, ktoré nám pomôžu vyvážiť vývoj poznačený rýchlo starnúcim európskym obyvateľstvom. 2. Ianovi Burumovi, ktorý je napoly Holanďan, napoly Brit a úplný kozmopolita, zišla na um myšlienka: rozhodol sa vrátiť sa do svojho rodného Holandska a pátrať po príčinách a ná-sledkoch vraždy Thea van Gogha, filmára a provokujúceho kritika moslimskej kultúry, ktorú 2. novembra 2004 spáchal 26-ročný marocký Holanďan Mohamed Bouyeri. Bouyeri sediac na bicykli strelil do van Gogha niekoľko guliek na ulici, potom vytiahol mačetu a odsekol mu hlavu. Druhý nôž vrazil van Goghovi do hrude a vyzval na svätú vojnu proti všetkým neveriacim a volal po smrti viacerým ľudom, ktorých nenávidel, počnúc holandskou političkou somálskeho pôvodu Ayaan Hirsi Alíovou. Van Gogh a pani Alíová spoločne natočili krátky film Pokora (Submission), ktorý dramatizuje útlak žien v niektorých moslimských rodinách premietaním citátov z Koránu na polonahé telá mladých žien rozprávajúcich o svojich osobných skúsenostiach so zneužívaním. Bouyeriho vražedná výzva sa končila slovami: Viem naisto, že ty, ó Amerika, padneš Viem naisto, že ty, ó Európa, padneš Viem naisto, že ty, ó Holandsko, padneš Viem naisto, že ty, ó Hirsi Aliová, padneš Viem naisto, že ty, ó neveriaci fundamentalista, padneš. Jedna z otázok, ktorá Burumu znepokojuje v knihe Vražda v Amsterdame, živej a premyslenej kombinácii eseje a reportáže, znie: Čože sa to stalo s tou tolerantnou, civilizovanou krajinou, ktorú si pamätám z detstva? (Z Holandska odišiel v roku 1975 vo veku 23 rokov). Čo sa stalo s krajinou Spinozu a Johana Huizingu, ktorý v roku 1934 vo svojej eseji napísal, že keby sa z Holanďanov niekedy stali extrémisti, prislúchal by im umiernený extrémizmus? Van Goghova vražda bola, ako Buruma píše, „koncom sladkého sna o tolerancii a svetle v najprogresívnejšej malej enkláve Európy.“ Časť jeho odpovede však akoby hovorila, že realita sa vždy líšila od mýtu o holandskej tolerancii – stačí sa pozrieť napríklad na vojnové časy alebo na povojnové postoje k Židom. A potom cituje známy výrok Fritsa Bolkensteina, popredného holandského politika a bývalého európskeho komisára: „Človek by nemal nikdy podceňovať mieru nenávisti, ktorú Holanďania cítia voči marockým a tureckým imigrantom.“ Všimnite si, nie „voči moslimom“, ale voči imigrantom z konkrétnych krajín. Buruma teraz opätovne navštevuje zelené predmestia svojho detstva, hovorí s intelektuálmi a s tými, ktorých ironicky nazýva Priateľmi Thea, a počúva ich rozprávanie o tom, ako sa zrútil holandský model multikulturalizmu s osobitným „pilierom“ pre každú kultúru. Holandsko príliš rýchlo vpustilo príliš veľa prisťahovalcov, ktorí sa nedokázali dostatočne sa integrovať do holandskej spoločnosti – ani po jazykovej, ani po kultúrnej či sociálnej stránke. Rodičia prišli pracovať do Holandska ako gastarbeiteri, ich deti však zostali väčšinou nezamestnané. Pokiaľ ide o postoje Holanďanov k islamu, Buruma uvádza, že ľudia ako populistický politik s negatívnym postojom k imigrantom Pim Fortuyn boli nespokojní, keď moslimovia znovunastolili tému náboženstva vo verejnej diskusii, pretože sa len nedávno „bolestne vytrhli z obmedzení svojho vlastného náboženstva“, pod ktorým mal na mysli katolícke a protestantské kresťanské vierovyznanie. Nehovoriac o moslimských postojoch k homosexuálom – Fortuyn bol gej – a k ženám. Keď sa Fortuyna pýtali na jeho nepriateľský vzťah k islamu, Fortuyn povedal: „Vôbec nemám v záujme zas a zas sa venovať emancipácii žien a homosexuálov.“ Podobne ako van Gogh, aj Fortuyn bol zavraždený, v holandskom štýle, mužom na bicykli, aj keď jeho vrah nebol moslim. Van Gogh bol fascinovaný Fortuynom. V skutočnosti, ako Buruma píše, van Gogh pripravoval „hitchcockovský triler“ o Fortuynovej vražde, keď ho samého zabil Boyeri. Reakcie ľudí ako Fortuyn a van Gogh sú pre nemoslimských Európanov či ešte všeobecnejšie, obyvateľov západnej Európy, tou prístupnejšou časťou príbehu. To, čo musíme v skutočnosti pochopiť, je tá druhá časť: skúsenosti moslimských imigrantov a ich potomkov. Bol vrah Mohammed Bouyeri osamelý blázon alebo bol symptómom širšej nespokojnosti? Odpoveď nie je upokojujúca. Bouyeri pochádza – nazval by som to – z „ľudí uprostred“: tých, ktorí sa necítia doma ani v európskych krajinách, kde žijú, ani v krajinách, odkiaľ pochádzajú ich rodičia. Obývajú tzv. „tanierové mestá“, ktoré sú prepojené s krajinou ich rodičov satelitnými taniermi s tureckými či marockými televíznymi kanálmi, internetom a mobilnými telefónmi. Na rozdiel od väčšiny moslimských prisťahovalcov v Spojených štátoch mnohí z nich chodia fyzicky „domov“ každé leto – do Maroka, Alžírska, Turecka a iných krajín susediacich s Európou, niekedy aj na niekoľko mesiacov. V ich európskych domovoch príslušníci druhej generácie často hovoria so svojimi súrodencami miestnym jazykom – holandsky, francúzsky, anglicky, a so svojimi rodičmi svojím pôvodným jazykom – berbersky, arabsky, turecky: 50:50, ako raz povedal jeden berbersko-marocký Holanďan Burumovi. Buruma sa ho spýtal, ktorý futbalový tím podporuje. Maroko! Aký pas by radšej uprednostnil? Holandský! Takmer všetci mladí ľudia, ktorých som stretol v okrajových štvrtiach Paríža, mi rozprávali podobné príbehy o „živote uprostred“: o idylických letách, ktoré strávili na farmách svojich starých rodičov v Alžírsku a Tunisku, o rozdelenej lojalite, ktorú najlepšie odráža otázka: „Ktorý futbalový tím podporuješ?“ „Alžírsko!“ povedali mi obyvatelia Paríža alžírskeho pôvodu – je známe, ako sa futbalový zápas medzi Alžírskom a Francúzskom v roku 2001 zvrhol na ohavné výtržnosti. Keď však alžírsky Francúz Zinedine Zidane viedol francúzsky tím na Svetovom pohári, podporovali Francúzsko. „V Maroku som émigré, vo Francúzsku som immigré,“ povedal Abdelazíz Eljaouhari. Z kultúrneho hľadiska ide o rozdelené osobnosti. A ich dezorientácia nie je len kultúrna. Buruma navštevuje psychiatra, ktorý sa špecializuje na duševné problémy imigrantov. Depresiou podľa neho najviac trpia ženy a potom muži z prvej generácie imigrantov. Muži druhej generácie imigrantov zas trpia schizofréniou. Podľa výskumu spomínaného psychiatra marockí muži druhej generácie majú desaťkrát väčšiu náchylnosť na schizofréniu ako pôvodní Holanďania s podobným ekonomickým pozadím. Mohamed Bouyeri bol jeden z tých marockých Holanďanov, ktorí sa cítili byť úplne rozorvaní. Chodil do holandskej strednej školy nazvanej po maliarovi Pietovi Mondrianim, hovoril holandsky, pil alkohol, bral drogy a mal pomer s dievčaťom napoly holandského a napoly tuniského pôvodu. Priťahoval západoeurópske dievčatá, hneval sa však, keď si jeho sestra našla priateľa Abduho. Sex pred manželstvom si doprial, už ho však nechcel povoliť svojej sestre. Zastával názor, že dcéra alebo sestra, ktorá má pohlavný styk pred manželstvom, neodvrátiteľne poškvrní česť rodiny, ktorá sa už tradične považuje za najdôležitejšiu hodnotu. Bouyeri napadol Abduho s nožom, v dôsledku čoho išiel do väzenia. Jeho matka zomrela na rakovinu prsníka. Mohamed sa otočil chrbtom k tomu, čo sa mu čoraz viac zdalo ako zvrhlé európske spôsoby. Nechal si narásť bradu, začal nosiť marocký odev dželabu a modlitebný klobúk a dostal sa pod vplyv radikálneho kazateľa zo Sýrie. Na internet zavesil islamistické traktáty a sledoval videá, na ktorých posvätní bojovníci usekávali hlavy zahraničným neveriacim na Blízkom východe. Podľa holandského zdroja, ktorý Buruma uvádza, Bouyeriho priateľ Nouredine strávil svadobnú noc so svojou nevestou na matracoch v byte budúceho vraha, sledujúc zabíjanie neveriacich. 1. novembra 2004 strávil Mohamed Bouyeri pokojný večer so svojimi priateľmi. Vyšli si na prechádzku a počúvali pritom koránske modlitby cez slúchadlá pripojené k digitálnym hudobným prehrávačom. Mohamed poznamenal, aké je nebo nádherné. Nasledujúce ráno vstal o 5,30 hod., pomodlil sa k Alahovi a potom sa na bicykli vydal zavraždiť van Gogha. Podľa všetkého sa chcel nechať zabiť v následnej prestrelke s políciou. Bouyeriho príbeh sa až nápadne podobá príbehom bombových útočníkov z Londýna a Madridu či členov hamburskej bunky al-Kájdy, ktorí stáli v pozadí útokov na newyorské dvojičky 11. septembra 2001. Nachádzame tu to isté prvotné objatie a potom zlostné odmietnutie modernej európskej sekulárnej kultúry, či už v jej holandskej, nemeckej, španielskej či britskej podobe, s uvoľnenými mravmi, drogami, alkoholom, šťavnatou zábavou; nachádzame tu bolesť zo života rozorvaného medzi dvoma domovmi, z ktorých ani jeden nie je skutočným domovom, vplyv radikálneho imáma a islamistické materiály z internetu, zvukové nahrávky či videokazety a DVD, ale aj pocit všeobecného ublíženia moslimom, prehlbovaný otrasnými príbehmi z Bosny, Čečenska, Palestíny, Afganistanu a Iraku, skupinové zmýšľanie malej skupiny priateľov a pokojnú vieru, s ktorou mnohí títo mladí muži hľadeli na mučenícku smrť. Títo samovražední atentátnici, samozrejme, nie sú reprezentantmi veľkej väčšiny moslimov, ktorí pokojne nažívajú v Európe. Naopak, predstavujú extrémne a výnimočné príznaky oveľa hlbšieho odcudzenia detí moslimských imigrantov v Európe. Ich choroba duše a srdca v extrémnej podobe odhaľuje patológiu „ľudí uprostred“. Buruma Ian: (Vražda v Amsterdame: Smrť Thea Van Gogha a hranice tolerancie). Penguin 2006. Ayaan Hirsi Ali: (Panna v klietke: Výzva k ženám a islamu za emancipáciu). Free Press 2006. (Pokračovanie v budúcom čísle) Krátené. Preložila: Judita Takáčová Článok bol zverejnený na internetovom portáli The New York Review of Books, www.nybooks.com
