Dlho sa vlečúci konflikt medzi zástancami tvrdej línie a reformistami v Iráne postupne narastá. Konzervatívci sa usilujú využiť protiamerický sentiment na upevnenie svojej pozície, reformisti upozorňujú, že ďalšie blokovanie reforiem môže spôsobiť chaos. Do „boja“ sa nedávno zaplietla aj tretia strana, ktorá vraj tajne rokovala s predstaviteľmi štátu. Koncom júla sa v Teheráne uskutočnil tradičný protestný pochod proti „veľkému satanovi“ – USA. Konzervatívci sú v poslednom čase pod tlakom a demonštrácie zvyknú byť dobrým spôsobom, ako odvrátiť pozornosť od nedostatkov a chýb. Nerozhodný boj V kedysi pomerne bohatom národe sa šíri chudoba. Protesty sa konali po prejave prezidenta USA Georgea Busha, v ktorom sa vyjadril, že hoci sa drvivá väčšina obyvateľov Iránu v posledných dvoch prezidentských a parlamentných voľbách vyslovila za politické a ekonomické reformy, „neústupná a deštruktívna politika“ vlády veľké zmeny iránskemu ľudu nepriniesla. Aj keď sa umiernený prezident MuhammadChatámí pridal k slovám duchovného vodcu ajatolláha Alihob Chameneího odsudzujúcim Bushove slová ako zasahovanie do vnútorných záležitostí štátu, práve náboženskí konzervatívci profitujú z Bushových slov najväčšmi. Prezident Chatámí počas návštevy Malajzie vyzval Spojené štáty v súvislosti s možným útokom na Irak, aby sa vo veciach regiónu Blízkeho východu neangažovali. G. Bush vyjadril svoje sympatie a podporu Iráncom, ktorí sa pridali k protestnému listu populárneho reformného klerika Jaleddina Taheriho. V uverejnenom otvorenom liste odsúdil činnosť a vplyv konzervatívnych klerikov vo vláde, zneužívajúcich svoju pozíciu na paralyzovanie spoločnosti v mene viery. Rezignoval dokonca na významnú funkciu hlavného kazateľa počas piatkových modlitieb vo významnom meste Isfahán. Konzervatívny duchovný vodca Chameneí varoval, že akékoľvek snahy o narušenie systému nebudú odpustené. Médiá dokonca dostali zákaz tento list komentovať. Veľký vplyv konzervatívcov vidieť aj v tom, že už o niekoľko dní spomínaný klerik písal o Chameneím ako o „priateľovi reforiem“. Konflikt medzi zástancami tvrdej línie a reformistami sa zintenzívnil najmä po víťazstve reformistov vo voľbách pred piatimi rokmi. Zdá sa, že reformisti strácajú trpezlivosť s duchovnými využívajúcimi svoj vplyv (najmä v súdnej moci) na potláčanie disidentov a narušovanie slobody tlače. Program politických slobôd a reforiem prezidenta Chatámího je marený Súdnou radou, disponujúcou právom veta voči normám nekorešpondujúcim s islamským právom. Takto zakázala činnosť vyše päťdesiatim liberálnym periodikám a zatkla mnohých proreformných novinárov a politických aktivistov. Využívajú (či zneužívajú) revolučné súdy, osobitnú časť súdnej moci, kde sudca je často zároveň prokurátorom a obžalovaný nemá právo na právne zastupovanie. Brat prezidenta Chatámího a predseda najsilnejšej reformnej strany Muhammad-Rheza pred časom varoval, že pokiaľ budú konzervatívci naďalej blokovať ľuďmi podporované reformy a pokúšať sa umlčať svojich protivníkov, krajina môže skĺznuť do chaosu. Pohrozil dokonca odchodom z vlády. Tvrdí, že ak ostanú reformy zmrazené, existujú len dve riešenia: diktatúra alebo povstanie. Chatámího strana, ktorej členovia zastávajú množstvo vyšších vládnych pozícií, má v 290 člennom parlamente vyše sto mandátov a kontroluje ministerstvá práce, školstva, energetiky, poľnohospodárstva a komunikácií. Vo všeobecnosti majú v parlamente prevahu reformné sily, ale obávajú sa, že vo voľbách 2004 im budú kladené obrovské prekážky a niektorí dokonca považujú za jediné východisko bojkot verejného života. Pocit, že konzervatívci ich budú tlačiť čoraz silnejšie k zemi, je už skoro všadeprítomný. Konflikt tak môže ľahko prerásť do podoby kvalitatívne odlišnej od prejavov, listov a protiamerických demonštrácií. Pozitívny signál od Európskej únie Zaujímavým signálom je nedávne vyhlásenie ministrov zahraničných vecí Európskej únie, že sú ochotní pripraviť s Iránom dohodu o obchode a spolupráci, ak sa pridá k pravidelným konzultáciám o politických a protiteroristických otázkach. Vyhlásenie ukončilo niekoľkomesačné obdobie stagnácie vo vzťahoch EÚ – Irán. Dohodu sa podarilo dosiahnuť potom, ako Veľká Británia, Nemecko a Holandsko ustúpili od požiadavky zmluvy pokrývajúcej okrem obchodu i politické otázky a ľudské práva. Vyžiadala by si zdĺhavý a komplikovaný ratifikačný proces, ktorý by mohol trvať roky. Ministri sa zhodli, že prehĺbenie ekonomickej spolupráce povedie k pokroku aj v ďalších oblastiach. Vyhlásenie je prielomom vo vzájomných vzťahoch, keď Európska únia si už dlhšie želala zlepšiť svoje vzťahy s vládou umierneného prezidenta Chatámího. V roku 2000 predstavoval import do Iránu 8 miliárd eur a export 5,2 miliardy, pričom v poslednom čase mnohé európske ropné spoločnosti podpísali lukratívne zmluvy s Iránom vlastniacim 7 percent svetových zásob čierneho zlata. Americké spoločnosti majú pre sankcie zákaz nadväzovať akékoľvek kontrakty. Utajené rozhovory s nepriateľom Vzťahy medzi Iránom a Spojenými štátmi sú napäté od roku 1979, keď iránski študenti zaútočili na americké veľvyslanectvo v Teheráne a držali jeho zamestnancov ako rukojemníkov 444 dní. Protiamerické postoje sa v krajine ešte zvýšili vo chvíli, keď prezident Bush začlenil Irán do „osi zla“. Pritom Bushov predchodca Bill Clinton vyzval svoj náprotivok, Chatámího, odstrániť „múr nedôvery“ medzi krajinami. Pred pár mesiacmi sa začali šíriť chýry, že zástupcovia oboch štátov sa tajne stretli na Cypre alebo v Ženeve, alebo na oboch miestach. Reformisti boli pobúrení, že ich vynechali. Medzi poslancami iránskeho parlamentu sa povrávalo, že ľudia okolo bývalého prezidenta Rafsandžáního, ktorý sa už v roku 1986, počas vojny s Irakom, neúspešne pokúsil tajne nakúpiť zbrane v USA, naplánovali a zrejme sa aj zúčastnili na rokovaniach. Urobili tak bez vedomia ministra zahraničných vecí Charraziho, pričom do aféry tajných rokovaní je zapletený údajne aj jeho synovec, pred pár dňami prepustený štátny tajomník ministerstva zahraničia. Rozhovory sa mali týkať predovšetkým otázky uvoľnenia zmrazených iránskych aktív, špeciálnej vojenskej techniky objednanej ešte iránskym šachom a niekoľkých špičkových technológií. Iránske ministerstvo zahraničia doteraz akékoľvek rokovania so Spojenými štátmi vehementne popiera. Napriek prvotnému rozčúleniu považuje reformné hnutie dialóg s Washingtonom za najlepší spôsob zmiernenia napätia medzi oboma štátmi. Konzervatívci ho naopak považujú za druh kapitulácie. Zahranično-politické súvislosti Irán sa po 11. septembri 2001 nachádza vo veľmi zložitej medzinárodnej situácii, čo sa najviac odráža na vzťahoch s USA. Vnútorné problémy krajiny zmietanej zákulisným bojom reformných a konzervatívnych síl sa prejavujú aj v zahraničnej politike. Pokračujúca nedôvera voči USA prestáva byť životaschopným nástrojom politiky napriek nedôvere Spojených štátov. S nástupom Bushovej administratívy očakával Teherán zlepšenie situácie, hoci aj veľmi pomalé. Vychádzal zo skutočnosti, že Bushova administratíva je úzko naviazaná na ropný priemysel a že americké ropné giganty by s radosťou opätovne vstúpili na iránsky trh. Irán navyše spájala s novou vládou USA spoločná antipatia voči režimu irackého prezidenta Saddáma Husajna. Iránski diplomati ubezpečovali svojich amerických kolegov, že hoci Irán by americkú intervenciu v Iraku priamo neuvítal, razantnejšia politika voči Bagdadu by zaiste nebola nevhodná. Už v auguste minulého roka sa však začali iránske predstavy o „oteplení vzťahov“ rozplývať. Kongres obnovil tzv. Iran – Libya Sanctions act (zákon o sankciách voči Iránu a Líbyi) na ďalšie štvorročné obdobie. Rozhodnutie Kongresu bolo prekvapujúce aj preto, že spolupráca s EÚ a európskymi firmami napredovala veľmi rýchlo a predpokladalo sa, že americké firmy nechcú zostať pozadu. Po samotnom 11. septembri, keď iránski predstavitelia vyslovovali sústrasť USA a zrejmú podporu útokom voči Talibanu, dúfali v Teheráne v obrat. Ten však nenastal. Naopak, Irán bol spolu s Irakom a KĽDR zaradený do „osi zla“. Podľa Spojených štátov podporuje medzinárodný terorizmus a na svojom území poskytuje útočište teroristom z al-Káidy, ktorým sa podarilo utiecť z Afganistanu. Teherán však nedávno vydal šestnásť občanov Saudskej Arábie do ich vlasti, čo je tento rok spolu už takmer štyristo členov teroristických skupín z rozličných krajín. Predstave „bašty terorizmu“ to veľmi nezodpovedá. Irán nebude spoľahlivý partner, ak nezačne skutočne realizovať proklamované reformy v politickej, ekonomickej, ako aj v ľudskoprávnej sfére. Na druhej strane by však Spojené štáty mali počúvať, čoho sa ľudia v Iráne dožadujú, keďže to môže mať vplyv na boj proti terorizmu. Nepriateľmi USA nie sú obyčajní moslimovia žijúci v Teheráne, Istanbule, Bagdade či Islamabade. Nebezpeční sú radikáli. Ak chce Západ vyhrať vojnu s terorizmom, tak by mal vziať do úvahy posledné udalosti v Iráne, pretože protesty menších i väčších skupín v Iráne prvýkrát za posledných 23 rokov vyjadrili úpadok politického islamu ako formy vlády. Výroky o „osi zla“ pôsobia kontraproduktívne. Ak dokáže s iránskymi lídrami oficiálne rokovať Európska únia, tak by to bolo možné aj z americkej strany. Prispelo by to k stabilizácii situácie v regióne. Treba mať na mysli, že mnohí obyvatelia tejto islamskej krajiny volili reformistov, pretože túžili po väčšej slobode, samozrejme bez potláčania svojej islamskej identity. Výzvou pre Západ je, či bude ich úsilie podporovať alebo ignorovať.
