Irak: K.O. rozumu už v prvom kole?

Iracká kríza je v poslednom štádiu. Napriek zvyšujúcej sa pravdepodobnosti vojnového konfliktu nebola zrejme koalicía slobodných štátov od konca druhej svetovej vojny taká rozpoltená a neurčitá vo vzťahu k vojne ako dnes. Ešte minulú nedeľu mohol minister zahraničných vecí Colin Powell povedať: „Spojené štáty nechcú vojnu.“ Aby ju mohli začať, chce Powell 5. februára zvolať Bezpečnostnú radu OSN a predložiť hneď dva chýbajúce dôkazy: o ilegálnom zbrojnom programe a tajnom prepojení irackého vedenia s al-Káidou. Odkiaľ ich zoberie? No predsa zo CIA. Je to ďalší z unilaterálnych krokov, podrývajúcich autoritu OSN. Laik sa môže len opýtať: Ak by tieto dôkazy mali hodnotu, prečo ich CIA nedala k dispozícii inšpektorom OSN? Faktom je, že vedúci tímu inšpektorov Hans Blix a Mohamed El Baradei, šéf viedenskej Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu nijaké, ani tieto dôkazy nemajú. Navyše posledne menovaný požiadal o niekoľkomesačné predĺženie pobytu inšpektorov v Iraku. Vyjadril tým stanovisko, ktoré zopakoval aj britský premiér Tonny Blair na predvíkendovej „vojnovej porade“ s prezidentom Bushom. Na prvý pohľad dnes ide práve o túto otázku, ktorá rozdeľuje medzinárodné spoločenstvo. Rozdeľuje ho aj možnosť druhej rezolúcie Bezpečnostnej rady, o ktorú sa zasadzuje okrem iného Rusko, Nemecko a Francúzsko. Nijaká z možností nie je definitívne vylúčená. Ani tá, že Rusi a Francúzi pod tlakom tých alebo iných ponúk ustúpia. V opačnom prípade, ak medzinárodné spoločenstvo nepresvedčia Powellove dôkazy, má vojnová mašinéria k dispozícii posledný variant hry na dobro a zlo vo veľkom meradle: Saddam sám by mal predložiť dôkazy o odzbrojení Iraku a presvedčiť Američanov, že sa mýlia. Paradoxne v KĽDR, kde sa verejné vyhlásenia o atómovom programe stali vecou národnej cti a dôvodom vyhlásenia svätej vojny proti USA, sa nič nedeje. Na otázky typu prečo práve Irak, pozná Bushova administratíva zrejme jedinú odpoveď: slová amerického prezidenta o tom, že „že vlastné rozhodnutia nie sú vecou iných národov“. Zdvojnásobenie počtu 90 tisíc vojakov v Perzskom zálive s konečným cieľom dosiahnuť počet 250 tisíc vojakov pripomína to známe: z takto rozbehnutej mašinérie sa dá len ťažko vyskočiť. Navýšenie vojenského rozpočtu o ďalších 60 miliárd (dokopy 400 ) to potvrdzuje. Žiaľ, blížia sa aj americké voľby. Takmer každý rozumný človek pochybuje o zmysle tejto vojny. Málokto si vie prestaviť, že nebude. *** A predsa, ak dnes o niečo ide a niečo vznik vojny spomaľuje, je to práve pokračujúci zápas o verejnú mienku, o mienku iných národov. Zabudnime na chvíľu na americkú päťdesiatpercentnú závislosť od importu ropy a nemyslime ani na minulosť ropného magnáta Georgea Busha mladšieho. Nepýtajme sa v tejto súvislosti na odmeny za zásluhy pre možných spojencov. „Spojené štáty sa rútia do novej epochy historického šialenstva,“ píše John La Carré v Timesoch, „je to horšie než mccarthizmus, horšie než Zátoka svíň a z dlhodobého hľadiska nebezpečnejšie než vietnamská vojna.“ Predstava vojny na vlastnú päsť mimo rámca Bezpečnostnej rady a mimo dostačujúcich dôkazov znižuje hodnovernosť politiky USA na minimum. A nedôveryhodnosť politiky provokuje svoju negáciu. Izolovaná Amerika straší aj v Amerike. Nedajme sa pomýliť vychodeurópskym realizmom niektorých analytikov, ktorý pozná iba sklonené hlavy a glorifikovanie toho silnejšieho. George Bush sám je presvedčený o svetodejinnej misii svojej unilaterálnej politiky. Nešťastným spôsobom sa politika vracia do stredoveku. Stavia ju do svetla protikladu absolútneho dobra a zla. Jedným z dôsledkov môže byť „islamizácia“ západnej politiky na fundamentálny spôsob. Nezabúdajme, že Bushova nóta ma byť odpoveďou na hrozbu izolácie USA a znakom dodatočného odobrenie politiky USA. Napriek alarmujúcej sebestačnosti ,,hyperpower“ USA, je vojna na vlastný účet len krajne predstaviteľnou možnosťou. Za akú cenu sa formuje toto spoločenstvo? Na mysli mám niečo iné než hodnotu vojnovej koristi pre „Bratov v zbrani“ (podľa motta: rekonštrukcia Iraku). *** Rumsfeldova banálna poznámka o starej a novej Európe sa zmenila na novú politickú doktrínu. Z dlhoročných partnerov transatlanického spoločenstva sa za sekundu stali takmer nepriateľa slobodného sveta, vyznačujúceho sa dnes možnosťou preventívnych jadrových úderov. Toto bleskové prehodnotenie všetkých európskych hodnôt nihilizuje, relativizuje a polarizuje spôsobom, ktorý dáva za pravdu kritikom ,,úpadkovej“ západnej civilizácie, že je účelovou kombináciou sily a techniky bez zaväzujúcej orientácie. Mimochodom, Blairova poznámka o dôležitosti medzinárodného spoločenstva počas „vojnovej porady“ s Bushom patrila zrejme tejto téme. Je jasné, že unilaterálna cesta USA ruší tradične kolektívne predstavy o bezpečnosti, ktoré zosobňoval starý koncept NATO. Prebiehajúca diskusia o jeho budúcnosti je súčasne diskusiou o novej podobe transatlantického spoločenstva v starej podobe toto spoločenstvo fungovať nebude. Už preto nie, že podľa Európanov by vojne v Iraku malo predchádzať skutočné odstránenie dôvodu krízy na Blízkom východe – vyriešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu. To je v nedohľadne aj preto, že Európa bude musieť nájsť nielen kritický komentár k politike, ale nájsť zabudnutý zmysel pre akcieschopnosť. Dnešné úvahy o novej transatlantickej misii pri riešení izraelsko-palestínskeho konfliktu sa rozplývajú v prízraku vojny s Irakom. Tá totiž hovorí jasnou rečou: kto nejde s nami, ide proti nám. Buď my, alebo vy. Ostatné vyrieši sila. *** A čo naši? Dzurindovo moralizujúce prihlásenie sa k Bushovej nóte sa nieslo v duchu rétoriky vianočných stromčekov, hoci tu išlo o deklaráciu vôle vyhlásiť vojnu suverénnemu štátu. Navyše, iniciatívne z neho vypadla jasná úloha Bezpečnostnej rady OSN. Znova sme o krok dopredu pred ostatnými. Slovenské dejiny sú plné paradoxov. Ledva sme prekonali mečiarovskú výnimočnosť Slovenska, máme na krku iné výnimočné, akože ináč hodnotovo autentické Slovensko. Antipopulisticky, ale rovnako ako predtým sa chystáme preskočiť chorľavejúcu západnú, pardon, „starú“ Európu. Len prečo sa to robí tým naším tradičným spôsobom? Pán Dzurinda rozhodol za nás všetkých sám. To nič, že sa to týka všetkých. Hlavná vec, hodnoty slobody a demokracie víťazia nad (európskou?) zaostalosťou. Koaličná rada? Veď sa nik nepredbiehal v rade na vlek. Ešte prednedávnom deklarovala vláda nevyhnutnosť spolupráce s opozičnými stranami ako podmienku zvládnutia integračného procesu Slovenska. Obávam sa, že aj pri tomto unilaterálnom prístupe sa oplatí veriť na zázrak. Zrejme iba tak to môže fungovať.