Ivan Štrpka je literárnej verejnosti známy najmä ako básnik, príslušník experimentálnej skupiny, ktorá vstúpila do literatúry v prvej polovici 60. rokov s netradičnou poéziou pod názvom Osamelí bežci. Jeho literárne i ľudské osudy boli plné peripetií, takže sa stalo, že svoju tretiu zbierku Teraz a iné ostrovy mohol vydať až po desaťročnom odmlčaní (1981). Jeho poézia bola vždy vo veľmi úzkom vzťahu k hudbe a mnohí ho poznajú ako textára, ktorý tvoril najmä pre svojho priateľa hudobného skladateľa, hudobníka a speváka Deža Ursinyho. Dežo Ursiny zomrel po ťažkej chorobe v roku 1995, ale ako dokazuje najnovšia knižka Ivana Štrpku Rukojemník, v jeho vedomí zostala nezmazateľná stopa.
Autor bibliografickej poznámky označil Rukojemníka žánrovo ako román. Ťažko povedať, čo na to povedia čitatelia. Ivan Štrpka je básnik a básnikom zostane. Román z jeho pera asi veľa čitateľov nečakalo. A po jeho prečítaní mnohí zistia, že ide síce o relatívne rozsiahlu prózu, ktorú však možno označiť za román len s určitou nadsázkou. Presné žánrové vymedzenie však nie je dôležité. Text sa skladá zo štyroch základných častí: Jeden vo všetkých, Putovanie s Dežom, Všetci v jednom – to sú tri základné časti, na ktoré nadväzujú dve krátke časti, ktoré však majú vzťah k hľadaniu interpretačného kódu textu (Dodatok vydavateľa a Dežo: tri piesne). Ako pozorný čitateľ už určite zistil, ide o text, ktorý tematizuje práve vzťah rozprávača k priateľovi, teda autora – Ivana Štrpku k Dežovi Ursinymu. Ak by niekto chcel hľadať v texte životné príbehy, nenájde ich. Štrpkov text je veľkou fantazijnou mystifikáciou. Je zhmotnením pocitov, filozofických úvah i hľadania individuálnych a všeobecných právd prostredníctvom slov. Štrpkove rozprávanie má dejovú zložku, ale tá je v základnej línii nejasná a v detailoch ťažko dešifrovateľná.
Jeho text je preplnený symbolmi a čitateľ ťažko hľadá interpretačný kód, ktorý by mu umožnil vecne preniknúť pod povrch rozprávačských náznakov. Text je často záhadný. Pričom symboly (postavy, pomenovania inštitúcií, ale aj priestoru, nereálny dej…), ako sa mi zdá, mali spočiatku evokovať vo veľmi nejasnej podobe atmosféru, v ktorej žil človek druhej polovice 20. storočia. Táto rovina je postupne prekrývaná rovinou intímnej skúsenosti, ktorá rokmi vznikala v priateľskom vzťahu rozprávača – básnika a hudobníka. Osobnosť Deža Ursinyho sa stále výraznejšie dostáva do popredia, ale jednoznačne zrozumiteľné sú len pasáže, dotýkajúce sa jeho smrti, ktorá je v náznakoch konštatovaná. Štrpkov text je prekvapením a netuším, ako ho príjmu čitatelia. Štrpka je dobrý štylista a preto sa jeho text číta dobre. Nejeden čitateľ, ktorý má zmysel pre jemnosť štýlu, si však môže dať po niekoľkých prečítaných stránkach otázku o zmysle slov, ktoré číta. Určite sa nájdu opäť interpréti, ktorí všetko detailne vysvetlia. Bude ich málo, a aj pre nich bude ťažké dokázať, či ich prístup k textu je oprávnený. Myslím si, že Štrpkov text je možné čítať len empaticky a nehľadať v ňom žiadne racionálne posolstvá. Je možné, a dokonca si myslím, že takmer isté, že ho budú inak čítať ľudia blízki Dežovi Ursinymu, ale aj ľudia blízki Ivanovi Štrpkovi, ako tí, ktorí o životnom kontexte oboch zainteresovaných nič nevedia. Štrpkov „román“ Rukojemník je estetickým rébusom pre literárnych fajnšmekrov. Bestsellerom sa určite nestane a čo na tento text povedia literárni historici, na to si musíme ešte niekoľko desaťročí počkať.
Autor je literárny vedec a pedagóg
Ivan Štrpka: Rukojemník, LCA Levice 1999
