Internet totálne škrtol hranice a absolútne nerešpektuje akékoľvek legislatívne či iné obmedzenia. Dôsledkom toho je bezmocnosť štátov voči propagácii násilia, fašizmu či detskej pornografie. Stačí, ak je webhosting umiestnený na serveri mimo dosahu zákonov EÚ či USA a šírenie akýchkoľvek názorov nemá obmedzenie. Pred niekoľkými rokmi sa vďaka Napsteru zdalo, že kybernetickú vojnu budú viesť nahrávacie a softvérové spoločnosti voči priaznivcom voľného šírenia počítačových programov, hudby a videa.
Dnes už je to inak. Server Wikileaks vyhlásil nemilosrdnú vojnu všetkým. Na verejnosť prenikli totiž aj informácie, o ktorých neškodnosti pre spoločnosť je už nevyhnutné pochybovať. Čo chcel Julian Assange dosiahnuť tým, že vypustil na svetlo sveta napríklad informácie o strategických cieľoch Spojených štátov amerických? Svetový mier to asi nebude. Ani stabilita.
Má nový svet podľa Juliana vyzerať tak, že nikto nebude mať pred nikým žiadne tajnosti? Má to byť zriadenie, kde nebudú existovať neverejné zasadnutia vlád, utajené schôdzky bossov nadnárodných korporácií, či obyčajných pracovníkov súkromných firiem? Chce Julian Assange poslať na smetisko dejín aj obchodné tajomstvo a nadobro vymazať zo slovníkov pojem ochrana súkromia? Ak toto má byť systémová zmena, na ktorú sme čakali, vie vôbec niekto, ako ďalej?
Internetový svet svet po Wikileaks vraj už nikdy nebude ako predtým. Ľudstvo vytvorilo celosvetovú sieť, do ktorej osídiel sa samo čoraz viac a viac zamotáva. A nevie ako z toho von. Dá sa zastaviť lavína, ktorú spustili Wikileaks? Kam až siahajú hranice súkromia, slobody prejavu a práva na informácie?
Bez rešpektu
Bezmocnosť novej informačnej éry spočíva v tom, že ľudstvo nie je na ňu pripravené. Jedným z dôkazov toho je, že boj proti šéfovi Wikileaks zvádzajú krajiny sveta takmer výlučne hrubou silou: odstavením webhostingu, zastavením finančných transakcií či vystavením (vykonštruovaného?) zatykača. Wikileaks je však len jedným z dôkazov o tom, že informácie a sloboda prejavu sú dnes prakticky už bez hraníc. Virtuálny priestor sa stáva útočiskom pre anonymných diskutérov na fórach, ktorí často nerešpektujú akýkoľvek iný názor a uchyľujú sa k ponižovaniu, osočovaniu či urážaniu. Rovnako už ani fašisti nemusia vydávať samizdaty a šíriť svoje nenávistné piesne prostredníctvom magnetofónových kaziet. Sú tu predsa webové stránky a mp3 formáty skladieb.
V neposlednom rade Facebook. Zverejňujeme na ňom fotografie, podrobné informácie o našich aktivitách a najmä ponúkame na tanieri dôverné informácie o tom, kto sú naši najbližší priatelia, príbuzní. Hoci to všetko robíme dobrovoľne, neznamená to, že sme si plne vedomí dôsledkov nášho konania.
Riešením však nie sú obmedzenia, reštrikcie či cenzúra internetu. Slobodný internet potrebuje vzdelaných, zodpovedných a tolerantných ľudí. Ľudí, ktorí sú schopní posúdiť, či zverejňovaním informácií a publikovaním názorov náhodou nezasahujú do súkromia iných, alebo či svojimi výrokmi neurážajú a neponižujú. A takými ešte ani zďaleka nie sme.
Zdroj foto: wired.com
