Činnosť inteligencie v európskych socialistických krajinách počas niekoľkých desaťročí bola podriadená potrebám existujúcich politických režimov a vládnucich komunistických strán. Tento konformizmus, neustále prispôsobovanie politike moci sa výrazne odrazil aj na jej psychológii. Neustále sa dostávala do rozporov s vnútornými, v dôsledku okolností utajovanými snahami znovu získať bývalý status dôležitosti v spoločnosti, aby mohla zohrať aktívnejšiu úlohu pri formovaní spoločenského vedomia.
Zmeny začínajúce sa uskutočňovať v období tzv. prestavby v ZSSR vytvorili situáciu, vo využití ktorej zbadali určité kruhy inteligencie možnosť prinavrátiť si úlohu „vedúcich činiteľov“ národa, jeho duchovných vodcov. Pod zástavou „obrodenia socializmu“ začali utvárať rôznorodé občianske organizácie (Sajudis v Litovsku, Ľudové hnutie Ukrajiny za prestavbu, Ľudový front v Moldavsku a pod.), vytyčovať pre ľud príťažlivé heslá demokracie, pluralizmu, glasnosti, mnohostraníckosti, povzbudzovať verejnosť kritikou (neraz spravodlivou) politickej praxe komunistických strán, čím významnou mierou prispeli k rozkladu socialistického systému, ktorý prežíval hlbokú krízu.
Súčasne najspolitizovanejšia časť inteligencie v čase búrlivých udalostí v rokoch 1989 – 1991 stále viac podliehala separatistickým, nacionalistickým a protisocialistickým (neskôr aj protisovietskym) náladám, rýchlo zmenila heslá – volala vziať kurz na „budovanie kapitalizmu“. Táto evolúcia vrcholí po krachu komunistických režimov v krajinách strednej a východnej Európy a po rozpade Sovietskeho zväzu. Veľká časť aj vedeckej a tvorivej inteligencie otvorene zmenila stranícku príslušnosť a názorovú orientáciu. Poponáhľala sa vyhlásiť svoju politickú lojálnosť voči novej moci, prispôsobujúc témy svojich výskumov, obsah prednášok, ideové zameranie umeleckých diel novým oficiálnym kritériám. Tie bezvýhradne povýšila na dogmu a s nadšením typickým pre sovietske časy presviedčala obyvateľstvo vlastných krajín o ich „správnosti a pravdivosti“.
Nové režimy, staré zvyky Hoci zakrátko vyšlo najavo, že nové režimy tak svojou podstatou, ako aj charakterom svojich skutkov zďaleka nie sú také demokratické, ako sa očakávalo. Predstavitelia uvedenej časti inteligencie sa podujali nielen s nimi spolupracovať, ale zabudli aj na svoju ľudskú a profesionálnu dôstojnosť. Otvorene a – čo mimoriadne zaráža – dobrovoľne im poklonkovali a stali sa pätolizačmi.
Príkladov takého správania je viac než dosť. Spomeňme si napríklad na „obetavú“ podporu prezidenta Borisa Jeľcina počas májového referenda v roku 1993, ktorú bolo vidno u mnohých predstaviteľov tvorivej inteligencie Ruska. Úplnú bezzásadovosť preukázala inteligencia aj počas prezidentských volieb v roku 1996. Nehanebne využívala každú príležitosť – od zábavných televíznych programov až po smutne známe vystúpenia estrádnych hviezd, ktorých koncerty štedro platené štábom volebnej kampane Jeľcina mali agitovať za jeho kandidatúru. Robilo sa to napriek tomu, že režim Borisa Jeľcina bol poškvrnený krvavým zúčtovaním s účastníkmi prvomájovej demonštrácie a rozstrieľaním ruského parlamentu v roku 1993, krutou vojnou v Čečensku v rokoch 1994 – 1996, nevídanou skorumpovanosťou a nepremyslenými reformami, ktoré ožobráčili desiatky miliónov Rusov. Známy ruský dramaturg V. Rozov poznamenal, že taký stupeň prisluhovačstva nezaznamenala ruská inteligencia dokonca ani za čias Stalina.
Droga nacionalizmu Na rozhraní 80. – 90. rokov 20. storočia – podobne, ako po skončení prvej svetovej vojny – určitá časť inteligencie začala intenzívne pestovať nacionalistické idey, čím prispela k tomu, že v bývalých socialistických krajinách sa nacionalizmus stal hlavnou ideológiou. To vzápätí napomohlo zostreniu medzietnických rozporov a viedlo k mnohým krvavým konfliktom najmä na území bývalého Sovietskeho zväzu. Rozpadli sa tiež dve federácie – československá a juhoslovanská, pričom v Juhoslávii to vyvolalo ozajstnú vojnu, masové deportácie a etnické čistky nevídaných rozmerov od čias 2. svetovej vojny. Podľa riaditeľa Maďarského ústredia demokratických výskumov v Budapešti Attilu Agha, kombinácia nacionalizmu, ktorý nadobudol emocionálnu a bojovú formu, populizmu a pravicového extrémizmu je najväčším nebezpečenstvom demokracie v súčasnosti v štátoch strednej a východnej Európy.
Žiaľ, práve predstavitelia inteligencie často zabudli na heslá, ktorými búrali „posledné impérium“ a stali sa vášnivými prívržencami a propagandistami zúrivého nacionalizmu. Najprv sa zastavíme pri Ľudovom hnutí Ukrajiny, ktorého zakladatelia zdôrazňovali, že „vzniklo na zásadách humanizmu, demokracie, glasnosti, plurality, sociálnej spravodlivosti, internacionalizmu“ a že „vychádza zo záujmov všetkých občanov republiky bez ohľadu na ich národnosť“. Ďalej v programe sľubovali „napomáhať všeobecnému rozvoju jazykov a kultúr národnostných menšín a etnických skupín… brániť ich práva a záujmy“. Za ten čas, ktorý uplynul od prijatia programu, sa Hnutie zrieklo mnohých z predtým proklamovaných zásad a jeho predstavitelia sa postavili do čela ozajstnej „krížovej výpravy“ proti ruskému jazyku. Dialo sa tak na základných, ako aj na vysokých školách a spoločne s niekdajšími oficiálnymi historikmi a novinármi, ktorí sa rýchlo stali „národne uvedomelými“. Vynaložili nemálo úsilia na vytvorenie negatívneho obrazu Ruska a ruského národa v prostriedkoch masových informácií, literatúre a vo filmoch, nehľadiac pritom na pocity a záujmy miliónov Rusov, ktorí žijú na Ukrajine.
Pohľad z druhého brehu V kontexte vysloveného vedúci činitelia Ľudového hnutia Ukrajiny, ktoré sa medzitým premenilo na politickú stranu, by mali mať na pamäti slová Marka Antonovyča z Montrealu, ktorý sa sám pokladá za nacionalistu (národovca), ale pritom je presvedčený, že „desať miliónov Rusov musí mať istotu, že ak budú žiť na ukrajinskom území, budú mať všetky práva a možnosti, ako každá iná menšina na Ukrajine. Len si uvedomme, čím sa môže skončiť výstavba vlastného domu, keď každý piaty človek ju bude sabotovať?“ Ďalší predstaviteľ ukrajinskej emigrácie v Kanade, intelektuál M. Ščerbinin ešte na začiatku 20. storočia napísal: „Nacionalizmus je dobrá vec, ak zaujíma príslušné miesto, t.j. keď pomáha šíriť vzdelanie medzi ľuďmi cez školstvo a vydáva pekné knihy, ale nacionalizmus dovedený do krajnosti je potvorsky nebezpečnou modlou“. Tá hrozí tým spoločenským organizáciám, ktoré nadobúdajú čoraz väčšie nacionalistické zafarbenie, vo zvýšenej miere sa politizujú, vyzývajú do boja s „protištátnymi živlami“, podriaďujú svoju činnosť predovšetkým „budovaniu štátnosti“ na úkor širšieho a hlbšieho hesla, ktorým začínali nedávno svoju činnosť – a síce „národného obrodenia“. Je len prirodzené, že rozpory medzi ruskou a ukrajinskou inteligenciou, ktoré sa občas objavujú, neosožia Ukrajine a jej ľudu.
Riziká spolitizovania Spolitizovanie života podmienené politickou, ekonomickou a sociálnou transformáciou, ktorá sa uskutočňuje v krajinách strednej a východnej Európy a v bývalých republikách Sovietskeho zväzu, sa negatívne odráža na postavení inteligencie. Stalo sa dosť zložitým a dokonca riskantným. Inteligencia sa stretáva s novými formami politického nátlaku a konjunktúry, čo ju privádza na rôzne strany politických barikád. Polemika, ktorá vzniká v spoločnosti v súvislosti s pálčivými problémami dneška alebo pri príležitosti nejakého historického jubilea, hneď stráca spoločenský či vedecký charakter, prerastá do ostrej politickej diskusie, ideologického boja, keď vedcom, intelektuálom, spisovateľom sa dávajú rôzne nálepky. Čestný intelektuál ťažko môže súhlasiť s tým, že práve štát, vláda, presnejšie povedané ich predstavitelia, úradníci, funkcionári a takisto poniektorí politici si privlastnili právo určovať, čo je dobré pre občanov (t. j. oni to chápu lepšie než samotní obyvatelia), kto je ozajstným vlastencom a kto ním nie je. Ale v tomto prípade sa pocit vlastenectva fakticky umelo podnecuje a využíva štátom, najmä počas ostrých sociálnych konfliktov. Nie z lásky k svojej krajine, ale ako heslo či prostriedok na mobilizáciu verejnej podpory konkrétnej, v tom čase existujúcej vláde. Človek však môže byť skutočným vlastencom, môže milovať svoju krajinu, ale pritom nemusí súhlasiť s politickým režimom alebo vládou, ktorá je pri moci. Nemusí súhlasiť ani s vládnucimi špičkami, ktoré vyhlasujú svojich politických oponentov za „nepriateľov krajiny“ a politických prívržencov za „ozajstných vlastencov“.
Experti na procedúry legitimizácie Ďalší problém, ktorý sa vynoril v posledných rokoch predovšetkým pred humanitnou inteligenciou, spočíva v snahe donútiť novú moc, aby slúžila jej vlastným politickým cieľom. Aby takpovediac „posvätila“ jej legitímnosť z vedeckého hľadiska, fabrikovala pre to zodpovedajúce ideologické mýty aj za cenu, ak je to potrebné, zjavného falšovania faktov, zamlčovania nevýhodných porovnaní a pod. Toto nie príliš sympatické úsilie prakticky akejkoľvek politickej elity môžeme vysvetliť jej presvedčením, že ten, kto kontroluje minulosť, kontroluje aj súčasnosť, kto má moc nad časom, má moc aj nad ľuďmi. Inteligencii nie je z toho ľahšie, lebo ju nútia často napriek vlastnému presvedčeniu zúčastňovať sa na vytváraní „nových“ legiend a mýtov, na „konštruovaní“ minulosti, čo fakticky deformuje vedomie mladej generácie, prispieva k formovaniu nebezpečných stereotypov a mýtov. Žiaľ, tento jav sa natoľko rozšíril v krajinách bývalého socialistického tábora, že vyvoláva spravodlivé znepokojenie čestných vedcov a intelektuálov. V jednom z interview prof. M. Sziszkowská (Poľsko) konštatovala: „Takého luhárskeho času, ako dnes v povojnovom Poľsku ešte nebolo. Takýto stav bude trvať dovtedy, kým sa neuskutočnia nové vzdelávacie procesy. Terajší učitelia či už na vysokých alebo stredných školách nesformujú náležitým spôsobom vedomie mladej generácie, lebo dnes sú najzotročenejšou skupinou spoločnosti. Zo strachu pred nezamestnanosťou opakujú len tie myšlienky, ktoré pekne vyzerajú v očiach vládcov“. Známy ukrajinský vedec akademik P. Toločko podotýka: „Takej ideologizácie dovedenej do absurdnosti, takej bezprecedentnej čo do rozmerov tvorby mýtov, takej zjavnej falzifikácie, ako sa robí dnes, nebolo nikdy na školách“.
Strata intelektuálnej suverenity V súčasných podmienkach sa predstavitelia inteligencie stali teda svojím spôsobom rukojemníkmi existujúceho spolitizovaného prostredia. Pociťujúc silný vonkajší vplyv, ba dokonca nátlak zo strany štátnej moci, rôznych politických síl a nestálych nálad širokých vrstiev obyvateľstva, sú nútení sústrediť svoje úsilie na problémy prežitia v dôsledku takmer katastrofálneho zhoršenia materiálnej situácie (predovšetkým v bývalých republikách ZSSR) a zachovania svojho sociálneho statusu. V takýchto podmienkach je však pre nich veľmi ťažké byť dôstojní pre svoje poslanie a povinností, ktoré sú z hľadiska všeľudských hodnôt a potrieb vyššie než záujmy príslušnej politickej reprezentácie, strany a vlády. Byť „generátorom ideí“ z donútenia prakticky nie je možné, na to sú potrebné garancie slobody a pluralizmu myšlienok. N. Jakovenková z Ústavu východoeurópskych výskumov Národnej akadémie vied Ukrajiny správne poznamenala: „Poslaním vedca nie je bojovať za čistotu národných ideálov, vychovávať ľud na hrdých príkladoch dejín, ale prinášať myšlienky všetkých odtieňov a farieb intelektuálneho spektra“.
V priebehu 20. storočia inteligencia postupne stratila predtým pre ňu príznačnú aureolu najvzdelanejšej a v úsudkoch nezávislej vrstvy obyvateľstva. Príčin bolo viac. Z nich treba zvlášť vyčleniť skutočnosť vťahovania inteligencie do politických procesov, čo podmienilo jej ideovo-politické rozvrstvenie. Bolestne reagujúc na zníženie podielu jej úlohy duchovnej elity na živote spoločnosti, inteligencia buď odmieta to uznať, alebo sa usiluje to kompenzovať svojou aktivitou v iných, pre ňu netypických sférach. Najmä v politike, prijímaním smutne známych kompromisov s mocou, a pritom stráca vlastné videnie problémov. Známy profesor bostonskej univerzity P. Berger správne konštatoval: „Jeden z kľúčových morálnych a politických problémov súčasnej inteligencie spočíva v tom, že sa často vidí v úlohe podobnej elite „nového duchovenstva“, vysväteného do „hodností“ kňaza, nadobudnutého vzdelaním“.
Napriek tomu časť inteligencie, aj napriek očividnej spolitizovanosti života koncom 20. storočia, si zachovala vernosť svojmu presvedčeniu mať vlastné „územie a priestor“ v spoločnosti, stala sa zdrojom kritiky, či prinajmenšom zdravého skepticizmu vo vzťahu k hocakej moci a politickému režimu. Chcela by sa vrátiť do tohto stavu, keď inteligencia mala zaslúženú autoritu a úctu ľudu za jej úprimnú starostlivosť o jeho osud, za vysoké morálne kvality, schopnosť kritického myslenia, odvahu „plávať proti prúdu“, za to, že sa zasadzovala za právo na dosiahnutie objektívnych poznatkov, zbavených politickej konjunktúry a rozmarov vládcov. Veď práve takéto postavenie inteligencie napomohlo formovaniu dôležitých základov občianskej spoločnosti, po ktorej túži ľudstvo. Na prahu 21. storočia je posvätná otázka Quo vadis opäť aktuálna pre inteligenciu a odpoveď na ňu bude závisieť do značnej miery od nej samotnej.
Autor je ukrajinský politológ, preložil Michal Šepitka
