Celosvetová prax potvrdzuje, že súčasní vzdelaní ľudia sa vášnivo pustli do politickej činnosti. No najväčší myslitelia starších dôb od aktívnej politiky bočili. Sokratovi sa vyčítalo, že nechce prijať nijakú funkciu v štátnej službe okrem vojenskej obrany vlasti.
Platón, hoci vo svojich dielach politizoval, vyhýbal sa ľudovému zhromaždeniu – agore. Podobne aj veľkí myslitelia v stredoveku uvažovali o politickom živote. Napr. Augustín vo svojej Civias Dei, Tomáš Akvinský v De regimine principum, ale i Dante a iní vydali diela na mnohých miestach politicky opozičné a zamerané demokraticky, no vyhýbali sa osobnému aktívnemu politickému boju. Držali sa zásady, že na začiatku bolo SLOVO.
Johann Wolfgang Geothe tvrdil, že na začiatku sveta bol čin. Vo Faustovi to vyjadril: „Am Anfang War die Tat.“ Takže nie poznanie – veda. Nemecký filozof Johann Gottlieb Fichte mal na univerzite cyklus prednášok na tému Pojem a poslanie vzdelanca. V jednej z nich povedal: „Veda sama je odvetvím vzdelania. Každé jeho odvetvie sa musí ďalej rozvíjať, ak sa majú rozvíjať všetky vlohy ľudstva. Z toho plynie pre každého vzdelanca a pre každého človeka, ktorý si zvolil určitý stav, aby sa usiloval ďalej rozvíjať vedu, najmä ten úsek, ktorý si zvolil. Od jeho pokroku závisí pokrok vo všetkých ostatných odboroch vzdelávania.“ A ďalej hovorí: „Spoločnosť nemôže existovať bez dôvery v poctivosť a schopnosť druhých ľudí. Na mravnom zošľachtení však nemôže s úspechom pracovať nik, kto sám nie je dobrým človekom.“
Profesor na bratislavskej Univerzite Komenského Anton Štefánek (1877-1964) napísal: „Spolitizovaný inteligent a zvlášť politik z povolania je náchylný zamieňať svoj osobný prospech s verejným blahom. Nemusí to byť sklon k materializmu a malichernej slávybažnosti, ale nadobúdaním moci, slávy a majetku rastie v ňom túžba vládnuť neobmedzene, stavať egyptské pyramídy bez ohľadu na verejné blaho, mravnosť a ľudskosť. Skúsenosť nás učí, že máloktorý politik vie zvládnuť a budovať veľké diela bez korupčných prestrelkov.“ A na inom mieste dodáva: „Inak hovoria, rečnia, píšu, inak žijú v rodine, v cirkvi, v súkromnom a hmotnom podnikaní. Víno pijú, vodu kážu. Píšu básne, romány, novinárske články, vedecké diela, maľujú, sochária nie podľa svojho vnútorného presvedčenia a umeleckého nadania, ale aby získali čo najväčšiu hmotnú odmenu spisovateľskú, alebo politickú slávu, aby urobili kariéru, zapáčili sa vyšším pánom.“
Za povšimnutie dokonca stojí aj článok v denníku Slovák z 15. januára 1942: „Na indivíduá, ktoré sú v podstate mravne menejcenné a využívajúc dokonale konjunktúru doby, zaujali vysoké úrady, ktoré obsluhovať nie sú schopné pre svoje príliš vyhranené egoistické pudy, ďalej pre svoju mravnú, rozumovú, odbornú a národnú nepripravenosť. Podobní inteligenti nemôžu vykonávať zverené funkcie a svoje slabiny kryjú politickou horlivosťou a vystatovaním sa patriotizmom, resp. straníckou príslušnosťou. Sú to maskovaní inteligenti, ktorí sa uplatňujú v dobách politickej a spoločenskej krízy najviac.“
Namiesto komentára sa radšej poučme z histórie.
Autor je publicista
