MENSA Slovensko je neziskovou medzinárodnou organizáciou združujúcou nadpriemerne inteligentných ľudí. Je súčasťou materskej organizácie Mensa International. Denník SME uverejnil na svojej stránke www.sme.sk dňa 19. 2. 2009 rozhovor s podpredsedníčkou organizácie MENSA Slovensko Annou Sýkorovou.
Myslel som si, že cieľom rozhovoru bude snaha sprostredkovať informácie o inteligencii jednotlivca, ale aj rozvrstvenia tejto schopnosti v populácii ako celku. Bol som však prekvapený, keď som zistil, že vysvetľovanie sa nesie v inom duchu a nearešpektuje fakty. Budem citovať časť rozhovoru:
Denník: Dá sa povedať, že socializmus potláčal inteligenciu ľudí?
Sýkorová: Áno. Takto som nad tým nikdy nepremýšľala, ale máte pravdu.
V odpovediach je z viet viackrát cítiť potvrdenie tejto myšlienky, pričom minulý režim sa tu predstavuje ako systém, ktorý doslova negatívne poznačil ľudí z hľadiska rozvoja inteligencie. Teraz sa skúsme na tento názor pozrieť bližšie.
Asi najdôležitejšiu úlohu pri rozvíjaní inteligencie populácie zohráva vzdelanie a systém školstva. Ak sa zameriame na fungovanie školstva v minulých rokoch, zisťujeme, že v rokoch 1936 až 1950 sa počet škôl na Slovensku výrazne nemenil. Stredných škôl bolo okolo 500. Po tomto období až do roku 1963 nastal prudký nárast počtu škôl, vrátane ich kvality. Z pôvodných necelých 500 vzrástol tento počet až na neuveriteľných 2500 škôl. V roku 1960 sa zriadilo opatrenie o bezplatnom poskytovaní učebníc a školských pomôcok. V tomto období bol schválený aj nový systém školskej dochádzky, ako napríklad rozloženie prvého stupňa a druhého stupňa základnej výučby na 4 a 5 rokov. Z veľkej časti tento systém používame dodnes a bol príkladom aj pre ďalšie štáty, ktoré si ho neskôr takisto osvojili. Cieľom bolo poskytnúť čo najlepšie vzdelanie – čo je veľmi dôležité, pre čo najširšie vrstvy. Po roku 1989 sa počet škôl ešte o trochu zvýšil, avšak asi ťažko možno skonštatovať, že to prispelo k lepšiemu stavu. Vznikli predovšetkým súkromné školy, ktorých cena je pre rodiny s priemerným platom neúnosná. Neviem dokonca, či aspoň ich kvalitu možno zhodnotiť ako lepšiu. Osobne poznám množstvo ľudí, ktorí nespravili prijímacie skúšky na verejné vysoké školy, prípadne boli vylúčení zo štúdia pre neprospech, ale na súkromných školách sa im darí. Žeby to bolo nesprávnym prístupom pedagógov na verejných vysokých školách, alebo sa zázrak ukrýva v peňaženke? Túto otázku by nemalo byť ťažké zodpovedať, keď si uvedomíme, že tí istí pedagógovia zo súkromných škôl učia vo väčšine prípadov aj na verejných školách.
No školstvo nie je jediná forma, akou je systém schopný prispieť k vzdelaniu ľudí. Je viac než evidentné, že televízne vysielanie výrazne prispieva k výchove a vzdelaniu človeka. Žiaľ, sloboda tvorby v televízii po roku 1989 sa prejavila v údajoch Štatistickej ročenky, kde klesá počet hodín určených na vzdelávacie programy a stúpa počet reklám.
K tomu ešte jeden príklad na porovnanie súčasnosti s minulosťou. Ide o vedu a výskum, teda oblasti, ktoré taktiež bezprostredne súvisia s inteligenciou národa. Opäť sa pozrime na štatistické ročenky. Prudký nárast počtu pracovníkov vedy a techniky na Slovensku za socializmu by sme opätovne mohli považovať za malý zázrak. Že by takýmto spôsobom mohol socializmus nejakým spôsobom potláčať inteligenciu? Je smutné, že po revolúcii ich počet prudko klesol.
Ak by sme na základe vyššie spomenutých faktov skúmali tvrdenie pani Sýkorovej, zrejme by sme ho museli považovať za správne. Je však možné, že mala na mysli niečo iné. Inteligencia a vzdelanie sú predsa len dve rozličné veci. Inteligenciu by sme mohli definovať ako schopnosť determinujúcu kognitívne operácie, ktorých podstatou je chápanie a objavovanie vzťahov (R. Meili, 1987). Podľa tejto definície je však inteligencia vrodená, a to potvrdil už aj bývalý predseda MENSA Miroslav Macko vo vysielaní relácie IQ test národa v roku 2006, keď na otázku, či sa môže počas života meniť IQ človeka, odpovedal (parafrázujem), že IQ človeka sa počas života nemení, ale opakovanie IQ testov môže dopomôcť k zlepšeniu aj o dva body“. Pri tejto interpretácii by sme však museli považovať odpoveď predstaviteľky nadpriemerne inteligentných za úplný nezmysel.
Ako to teda Anna Sýkorová v rozhovore pre denník SME myslela? Zaujímalo ma to až do tej miery, že som ju neváhal kontaktovať prostredníctvom elektronickej pošty. Na svoju reakciu som však nedostal odpoveď. Azda nie je o svojom tvrdení presvedčená natoľko, aby o ňom mohla diskutovať?
Autor je publicista
