Oslabenie a rozklad štandardných politických síl sprevádza mohutný nástup neštandardných, hodnotovo vyprázdnených subjektov. Je podmienený oslabením strachu z doterajšieho hlavného protivníka, t. j. HZDS-ĽS, ale aj nedostatočným hodnotovým zázemím politických lídrov a ich neschopnosťou zvládnuť pravidlá vnútrostraníckej komunikácie.
Štandardnosť strán znamená ich stotožnenie sa s určitým súborom hodnôt. Z nej vyplýva predvídateľnosť a transparentnosť politických rozhodnutí, na rozdiel od subjektov, založených na konjunkturálnych kampaniach, negatívnych emóciách, osobných ambíciách, personálnych úniách neuspokojených politikov a kapitálových zoskupení. Štandardnosť je predpokladom vnútornej stability a názorovej plurality strán.
Autoritatívne tendencie
Príklad HZDS-ĽS a iných ideovo vyprázdnených subjektov jasne ukázal, že akékoľvek názorové či personálne pnutie v nich viedlo k rozkolom, destabilizácii politickej scény a k oslabeniu demokratických mechanizmov v ich lone. To sa prejavilo aj na prenikaní autoritatívnych metód do života celej krajiny. Podobný osud postihne v budúcnosti aj v súčasnosti vznikajúce neštandardné strany bez ohľadu na to, či budú chcieť zostať „stranami na jedno použitie“, alebo sa dlhodobo etablovať. Prijmú pravidlá hry, ktoré Slovensku nadiktoval Vladimír Mečiar, teda autoritatívne tendencie, sklony ku korupčnému a klientelistickému správaniu. Neštandardné strany v dôsledku svojej trvalej alebo latentnej vnútornej nestability nemôžu uvažovať v horizonte dlhšom ako štvorročné funkčného obdobia parlamentu. Nebudú schopné realizovať zásadné reformy, vyžadujúce si širší konsenzus. Bez partnerov v medzinárodných zoskupeniach budú podobne ako pred rokom 1998 príťažou pri integrácii Slovenska do Európskej únie a NATO.
Absencia zahraničných partnerov im znemožňuje rokovať na nesmierne dôležitej neformálnej úrovni. Pritom rozhodnutia o prijímaní nových členov do EÚ i Severoatlantickej aliancie ratifikujú parlamenty národných štátov. Slovenskí politici si nedostatočne uvedomujú, že EÚ nie je iba ekonomickým a administratívnym zoskupením. Európske spoločenstvá vznikli ako združenia štátov zdieľajúcich spoločné hodnoty. Hoci v sídle Európskej komisie v Bruseli pracuje mnoho tlmočníkov, politici členských krajín hovoria „spoločným jazykom“, východiská ich politického uvažovania sú kompatibilné. Ovládanie „spoločného jazyka“ očakávajú aj od budúcich členov. Inak nebudú schopní orientovať sa na pôde únie.
Koho nepotrebuje Európska únia
EÚ nepotrebuje partnerov, ktorí sa pre neznalosť základných pravidiel európskej politiky stanú dlhodobo problematickými. Je možné, že po budúcich voľbách do NR SR budú „jazyk“ európskej demokratickej politiky ovládať z parlamentných subjektov iba SDĽ a SMK. Hoci o štandardnosti SMK sa dá oprávnene pochybovať, treba vyzdvihnúť to, že pochopila nevyhnutnosť aspoň navonok prijať pravidlá politického štandardu a stala sa členom EDÚ. Táto situácia môže nastať práve v čase, keď sa bude rozhodovať o prijímaní nových členov do únie a NATO. Doteraz žiadna strana alebo politik nevenoval pozornosť príprave obyvateľstva na všetky aspekty členstva Slovenska v EÚ. Je prejavom nedostatku štátnickej zodpovednosti absencia diskusie o budúcom usporiadaní únie. Na tieto otázky musí spoločnosť hľadať odpoveď, lebo od nej závisí, v akej EÚ budeme žiť. Neštandardné strany uvažujúce v horizonte najbližších volieb sa hľadaním odpovede nemajú záujem zaoberať.
Kríza štandardných strán je zároveň aj obrovskou výzvou pre SDĽ. Je príležitosťou získať prodemokraticky orientovaných voličov, ktorí sa necítia byť dostatočne zastúpení pravicovou časťou politického spektra. Musí sa však vzdať lákadiel neštandardnosti, napríklad rezíduí nacionalizmu. Perspektíva SDĽ ako jedného z hlavných garantov vstupu SR do euroatlantických štruktúr musí hrať kľúčovú rolu pri prijímaní rozhodnutia o účasti v budúcej vládnej koalícii. Pre ľavicových demokratov musí byť pri vstupe do vlády rozhodujúce, či v nej budú mať šancu realizovať program modernizácie Slovenska a jeho začlenenia do transatlantických štruktúr. Druhou možnosťou je, že sa za cenu získania niekoľkých ministerských kresiel budú podieľať na ďalšom integračnom neúspechu Slovenska, na možnom nastolení autoritatívneho režimu a na dlhodobom začlenení krajiny do zóny politickej a ekonomickej nestability.
Autor (1970) je politológ
