Európska únia neexistuje v nejakom vzduchoprázdne, a preto jej domáca i zahraničnopolitická orientácia mala vždy svoje smerovanie. Posledných sedemdesiat rokov je však zásadne určovaná geopolitickými záujmami USA.
Je to dané tým, že Nemecko ako hlavný ekonomický a politický líder EÚ od porážky v roku 1945 nemá svoju vlastnú zahraničnú politiku. Vzťahy Nemecka s USA, ktoré prešli od okupačnej správy až po významného amerického spojenca, zažívajú dnes ťažké časy.
Americký prezident D. Trumpa však doterajšie vzťahy rozvrátil, a tým vytvoril tlak aj na zmenu postojov Európskej únie k USA. Zahraničná politika Donalda Trumpa vykazuje zásadné rozdiely vo videní sveta oproti jeho prezidentským predchodcom.
Idealistická, slniečkarska politika predchádzajúceho amerického prezidenta Obamu, ktorá vyžadovala podriadenie sa všetkých vlád sveta (vrátane USA!) svetovým inštitúciám, akými sú OSN, Svetová banka, Medzinárodný tribunál a právnym normám a konvenciám, ktoré sami vymysleli, mala za následok aj určitý ústup USA z globálnej politiky.
Prezident Obama nedôveroval národným politickým vládam, ktoré podľa neho sú iba zdrojom problémov a prekážok na ceste k vytvoreniu nejakého globálneho ľudstva. Jeho viera v medzinárodné inštitúcie vyúsťovala do dôrazného apelu na všetky štáty, aby sa dobrovoľne podriadili medzinárodným princípom a normám a rezignovali na vlastné národné záujmy. Pre neho svet nemá inú voľbu ako spoluprácu, resp. integráciu všetkých krajín sveta do jedného globálneho celku. Obamova predstava sveta, silne poznačená jeho právnickým vzdelaním, je postavená na radikálnej internacionalistickej predstave, že všetky štáty, malé i veľké, musia postúpiť svoje právomoci globálnym inštitúciám, akými sú OSN, Svetová banka…
Pre neho hlavnou prekážkou integrujúceho a spolupracujúceho sveta sú sebecké záujmy národných štátov, ktoré musia zaniknúť. Ich nacionalizmus, náboženská viera, tradície… to všetko treba opustiť, aby sme mohli vytvoriť nejakú všeľudskú svetovládu, ktorá bude garantovať mier a trvalú spoluprácu všetkých občanov sveta.
Európskej únii tieto predstavy neboli vôbec cudzie a mohli by sme dokonca povedať, že vznikli na našom kontinente. Preto mali aj silnú podporu pri vytváraní politiky integrácie EÚ.
Tento postoj EÚ je akýmsi pokračovaním osvietenskej revolúcie a jej viery v budúci pokrok, ktorý bude založený na rozume, vede a na radikálnom zamietnutí minulosti.
Prezident D. Trump, pôvodným povolaním obchodník, odmieta tieto utopické a pokrokárske predstavy; jeho prístup spočíva v návrate k bývalej sláve a sile USA, čo vyjadrovalo aj ústredné heslo jeho prezidentskej kampane: „America First!“
Amerika vždy na prvom mieste, resp. najprv USA a až potom všetci ostatní.
Európske elity zostali v šoku zo zahraničnej politiky USA, postavenej na obchodnom modeli, ktorý vyžaduje, aby sa všetky medzinárodné otázky či problémy posudzovali podľa toho, aký profit ich riešenie prinesie Spojeným štátom. Žiadna viera v radostnú a šťastnú budúcnosť sveta, žiadne slniečkárske sny, ale jasný a vypočítateľný biznis pre USA.
Chcete v Európskej únii, aby vás vojensky ochraňovalo NATO? Musíte platiť!
Chcete prijímať rezolúcie v OSN či niekde inde proti USA? Zabudnite na príspevky…!
„America First!“
EÚ sa tak dostala do dilemy. Na jednej strane idealistické či utopické právne konštrukcie a na druhej strane sebecké, obchodné zmýšľanie a hľadanie profitu z každého politického rozhodnutia.
Zmena paradigmy svetového poriadku, ktorá je dnes založená na iných hodnotách a logike ako v minulosti, vytvára silný tlak aj na politické elity EÚ. Keďže tieto sa iba málo obmenili, tí istí politici musia meniť svoje názory a pomaly obracať kormidlo. Preto existujú stále silné rezíduá obamovskej politiky v predstavách, ako integrovať EÚ.
„My Európania musíme svoj osud skutočne vziať do svojich rúk,“ hovorí pani Merkelová po vyhlásení D. Trumpa, že kolektívna obrana ľubovoľného spojenca nemusí byť vždy istá. Je to obrovský obrat u pani Merkelovej, ak to porovnáme s jej reakciou na odpočúvanie jej telefonických rozhovorov americkou tajnou službou…
Európska únia pod tlakom trumpovskej zahraničnej politiky, či chce, alebo nechce, musí svoju zahraničnú politiku viesť oveľa pragmatickejšie a jasne artikulovať svoje záujmy. Je to jediná cesta, ako zvýšiť jej upadajúcu prestíž v medzinárodnej politike.
Obamovská predstava, že liberálny svet, liberálna demokracia privedie svet ku globálnej, liberálnej vláde, kozmopolitnému svetoštátu s akýmsi globálnym ľudom sa v Trumpovom svetovom poriadku stáva naivná a utopická.
Obzvlášť tieto snahy vyzerajú smiešne, keď si EÚ myslí, že je Rímom sveta a že má silu zmeniť svet iba svojím pozitívnym príkladom, svojou ľudsko-právnou agendou, a že celý svet sa bude usilovať ju nasledovať a dobrovoľne prevziať tento model.
Táto politika dobrého príkladu, všeľudskej legislatívy a vzdania sa právomocí národných štátov dvadsaťsedmičky v prospech orgánov EÚ a jeho komisií má však až príliš veľa premenných…
A napriek tomu je stále oficiálnou zahraničnou i vnútroúnijnou politikou EÚ a teda pokračovaním obamovských utópií, z ktorých nevedie cesta späť.
Čo je najhoršie, ani k svetovému mieru a slobode jednotlivca ako základným cieľom týchto utópií!
Uskutočnenie týchto pokrokárskych vízií by si vyžadovalo zničiť všetko, čo im prekáža. Najväčšou hrozbou pre tieto vízie sú národné štáty, ich kultúra a tradície. Rozklad národných štátov za pomoci vyvolania migračnej krízy a snahy o vytvorenie nového človeka a nového svetového ľudu sú pre sociálnych inžinierov nevyhnutnou daňou pre spoločenský pokrok.
Predstavy EÚ a bruselskej byrokracie, že vlastenectvo, ochrana národných záujmov sú prekážkou na ceste k integrácii, k nejakému lepšiemu svetu sú však šialenými projektmi, ktoré EÚ zvnútra významne oslabujú.
Požiadavka vzdať sa národných, kultúrnych, náboženských a stáročných tradícií a odovzdať svoju moc dobrovoľne bruselským inštitúciám a orgánom dnes stimuluje rast nacionalizmu, náboženského fundamentalizmu, sektárskej politiky a populizmu.
To, k čomu nás dnes vyzývajú politické elity EÚ, t. j. k boju proti nacionalizmu, k tolerancii k islamu a k prijímaniu migrantov z celého sveta, nie je nič iné, iba dôsledok ich chybnej politiky EÚ. Veľká Británia to povedala veľmi jasne: „S takýmto programom EÚ nechceme mať nič spoločné!“
Staro-nová koalícia v Nemecku, Merkelová – Schultz, a pokrokársky Macron, nadšenec všetkých liberálnych ekonomických reforiem a vytvárania integračných ilúzií EÚ, je iba pokračovaním utopických vízií, ktoré akoby nebrali do úvahy zmenu zahraničnej politiky USA. Zdá sa, že sa skôr utešujú tým, že impeachment by to všetko napravil…
Politike EÚ vždy chýbala reálna vízia založená na predstave stať sa globálnym hráčom sveta, pretože jej obranná a vojenská politika závisela od amerického vedenia NATO.
Dokonca by sme mohli povedať, že EÚ, rešpektujúc svoje obmedzenia, si to uvedomovala, a preto sa aj odmietala stať štandardným globálnym hráčom a chcela byť iba vzorom pre svet. Zo svojej slabosti chcela urobiť cnosť! Oslabovanie vonkajších hraníc EÚ, výzvy na príchod miliónov ľudí z celého sveta však nemajú geopolitickú racionalitu a týmito krokmi sa EÚ iba oslabuje.
Tlak EÚ na oslabenie národných štátov a na odovzdanie ich kompetencií do Bruselu bez veľkej americkej podpory by bol možný iba vtedy, keby politické elity EÚ boli schopné vybalansovať túto stratu rastom uvedomenia občanov dvadsaťsedmičky. Tam však podpora chýba! Pretrvávajúci utopický, pokrokársky model tejto politiky EÚ, ktorý je produktom sociálnych inžinierov z Bruselu, nám veľmi názorne ukazuje, aké problémy nás čakajú pri vytváraní európskeho občana a nakoniec i svetového ľudu. Tohoročné voľby v krajinách dvadsaťsedmičky potvrdili, aké ťažké bude odovzdávanie národných právomocí Bruselu.
Nemenej ťažká je i teoretická diskusia, v prospech koho a s akou ideológiou budú sociálni inžinieri a ich ľudia v globálnych inštitúciách pracovať. Naivná predstava, že to bude veľmi objektívna, neideologická a spravodlivá politika, je neuveriteľnou víziou, ktorá odporuje skúsenostiam z politiky EÚ.
Za existencie offshorov, sily globálneho finančného kapitálu, rastu špekulatívnych finančných operácií a zväčšovania majetkových a príjmových rozdielov, stagnácie miezd, je objektivita nezávislých bruselských počítačov prinajmenej sporná.
Politické vedenie EÚ, t. j. spojená pravica i ľavica do jedného politicky nerozlíšeného stredového celku, vytvorením akejsi veľkej koalície na úrovni EÚ, nedáva nijakú záruku spravodlivého vedenia krajín dvadsaťsedmičky.
Ľavica sa ukája ľudskými právami a vychvaľovaním sa svojím idealizmom a kulturalizmom a pravica, ktorá stratila kontrolu nad finančným kapitálom a stala sa skôr jeho slúžkou, obsluhuje dnes iba živnostníkov a malých podnikateľov. Tieto dve veľké zoskupenia vytvárajú bizarnú skupinu, ktorá môže priviesť celú EÚ iba do záhuby.
Európska ľavica i pravica sa stali bezzubými politickými silami, neschopnými čokoľvek zmeniť. Keďže pochopili svoju úlohu a funkciu vo vedení euroštátu, v reálnej politike sa stali nositeľmi vlastných záujmov, čím stimulujú vytváranie nezávislých protestných strán a hnutí.
Mimo politického mainstreamu EÚ sa ocitajú tak iba dve skupiny: globálny finančný kapitál a euroúnijný pracujúci ľud.
Reálne riadenie EÚ, a tým i moc nad nami máme ponechať na tých, ktorí chcú byť zajtra ešte bohatšími, akými boli dnes, a ktorí žijú v svojom anonymnom svete peňazí.
Úlohou EÚ, resp. európskeho ľudu bude, aby sme tejto minoritnej boháčskej skupine zabezpečili naplnenie ich ľudského práva zbohatnúť!
Globálny finančný kapitál si na základe svojej ekonomickej moci dokáže zabezpečovať svoje ekonomické záujmy, a to sprostredkovane, cez existujúcu pravicu i ľavicu, ktoré sú pripravené ich záujmy napĺňať i zabezpečovať. Politickým elitám EÚ preto nezostávajú iné možnosti, ako vyzývať európsky ľud k ešte vyššej spotrebe a konzumu, a tým napĺňať požiadavky zvyšovania ziskov globálneho kapitálu.
Pracujúci európsky ľud, zbavený svojej politickej reprezentácie, ktorá sa venuje záujmom globálneho kapitálu, preto hľadá pomoc a podporu u protestných a radikálnych strán. Je možné predpokladať, že tieto tendencie sa budú iba zosilňovať.
Nemožno vylúčiť, že niekedy v budúcnosti nastane akési stieranie rozdielov rás a kultúr. Som však presvedčený, že tento projekt nie je do dnešných dní a nie je možné nahliadať z tejto budúcej perspektívy a šialených vízií na súčasné, globálne či geopolitické problémy dneška. Snaha sociálnych inžinierov rozdeľovať občanov na spiatočníkov, konzervatívcov a na progresívnych pokrokárov, je nešťastím týchto dní. Treba im jasne povedať: alebo sa vrátia z budúcnosti do prítomnosti, alebo budú ponechaní výsmechu celého sveta.
Hrôza z týchto ľudí spočíva v tom, že proces denacionalizácie a multikulturalizmu chcú urýchľovať, čo môže EÚ i národné štáty dvadsaťsedmičky iba uvrhnúť do katastrofy.
Ak si teda niekto myslí, že pravica i ľavica zanikli, má pravdu v tom zmysle, že tieto strany rezignovali na svoju úlohu viesť národné spoločnosti i celú EÚ, pretože to ponechali na expertov a na globálny finančný kapitál.
Presvedčenie politických elít, že najvýkonnejšie počítače a umelá inteligencia nás budú riadiť objektívne, racionálne a efektívne, a že budú imúnne aj pred chamtivými, globálnymi finančnými hráčmi sveta, podceňuje tento typ homo sapiens recens v jeho chuti zbohatnúť.
Napriek tomu podľa nich im možno odovzdať vládu aj nad nami samými.
Samozrejme, je tu ešte európsky ľud, ktorý tiež nemožno podceňovať, a ktorý prostredníctvom protestných a radikálnych strán nepovedal ešte svoje posledné slovo pri rozvracaní sveta a vyvolávaní chaosu.
EÚ neprežije tieto integračné tlaky bez podpory občanov a bez podpory hlavných politických strán EÚ.
Oslabovanie národných vlád a parlamentov a presúvanie právomocí na komisárov nie je len prekážkou integrácie, ale aj nástrojom deštrukcie EÚ.
Silná, integrovaná EÚ môže vznikať iba na silných demokratických národných štátoch.
Dvojrýchlostná EÚ by mohla skôr oslabiť demokratickosť veľkého civilizačného projektu s možnými nepredvídateľnými dôsledkami.
Diskusie o jadre preto nemôžu byť iba volaním po vyššej disciplíne a rýchlych súhlasoch, ale musia sa koncentrovať na to, ako posilniť demokratické rozhodovanie EÚ, aby sme boli všetci silnejší a úspešnejší.
EÚ je racionálny a logický projekt pre dnešný svet, ktorý však nemôže byť riadený z budúcnosti, pokrokárskymi sociálnymi inžiniermi, v mene rozširovania či zväčšovania slobody jednotlivca.
EÚ musí byť riadená vychádzajúc z analýzy prítomných problémov a reálnych záujmov národných štátov dvadsaťsedmičky!
Každé prekročenie prítomnosti, resp., neriešenie aktuálnych problémov a podvolenie sa mystike „žiarivej budúcnosti“ nie je ničím iným iba vytváraním zárodkov katastrofy.
Jedným z najaktuálnejších problémov súčasnosti je zvyšovanie nerovnosti v príjmoch a majetku a zvyšovanie nákladov na zbrojenie a militarizácia spoločnosti. Západ má podiel na vzniku a nástupe terorizmu, a preto je neakceptovateľné zdôvodňovať ním posilňovanie politických a vojenských síl. Tento fakt by nemal byť prehliadaný a podceňovaný.
Nebezpečenstvo týchto trendov je v tom, že v situácii nárastu chaosu by sa mohol globálny finančný kapitál zmocniť vojenských a policajných štruktúr a celý svet by sa stal jeho vlastníctvom. Vrátane aj nás samých! Nech toto tvrdenie vyzerá akokoľvek konšpiračne a neuveriteľne, mali by sme byť ostražití!
Menu
Menu
Menu
