Tento výsledok nie je záležitosťou dajakého veľkého projektu. Proces integrácie sa odohral vo veľmi ťažkých historických a politických podmienkach. Bola to cesta do neznáma a dobrý výsledok často závisel na šťastí. Pri pohľade späť musíme povedať, že asi najdôležitejším prvkom sa stalo vytvorenie inštitucionalizovaného dialógu v stále nových sférach politického života, a to tak v rámci krajín, ktoré sa stali členmi EÚ, ako aj mimo nich. Výsledkom bola nová kultúra zvládania konfliktov v Európe.
Vznikanie nového spoločenstva Rokovania vnútri EÚ sú často veľmi ťažkopádnou a pomalou záležitosťou. A o to vlastne ide: je tu stála potreba stretať sa, konzultovať, rokovať, k tomu sa pripájajú radosti vynikajúcich reštaurácií v Bruseli a priateľstvá, čo sa vytvárajú roky. Osoby, ktoré sa stali súčasťou tohto procesu inštitucionalizovaného dialógu, si hádam ani neuvedomovali, že sa stali súčasťou novej mierovej architektúry Európy, predsa sami seba chápali a chápu ako obhajcov pozícií svojich krajín.
Pre integráciu neboli podstatné ani efektívne rokovania, ani ekonomická produktivita. Naopak: logika politickej integrácie, stála potreba rokovať – to všetko často prekáža efektívnemu rozhodovaniu a ekonomickej efektivite. Lež i tak, vždy sa usilujeme o obidva tieto ciele.
Určite by nebolo vhodné, keby sme proces integrácie posudzovali podľa kritérií efektivity politického rozhodovania alebo podľa jej ekonomického prínosu. Číra logika a historická skúsenosť hovoria o tom, že mier sa dá iba zriedkakedy dosiahnuť bez politických kompromisov a ekonomických obetí.
Deväť variantov Európska cesta k mierovému spoločenstvu bola jedinečná, tak ako sú jedinečné všetky historické procesy. Preto je vhodné pýtať sa, aké iné prostriedky by bolo možné použiť pre zabezpečenie stabilného mierového poriadku. Môžeme hovoriť o deviatich variantoch a stručne diskutovať o ich výhodách a nevýhodách. Usporiadame ich podľa ich potenciálneho príspevku k vytvoreniu mierového spoločenstva.
1. Zmluvy o neútočení. Ich cieľom je zabrániť vojnám. Ich signatári sa však usilujú o získanie výhod. Preto takéto zmluvy nie sú reálne založené na dôvere a ich zámerom ani nie je vybudovať vzťahy dôvery medzi signatármi. O tom, či sa dodržiavajú, rozhodujú okolnosti. Takéto zmluvy nemôžu vylúčiť možnosť vojny.
2. Politika rovnováhy síl. Ako vieme z európskych dejín, toto je nebezpečá hra a veľmi často sa vymkne z rúk. Studená vojna bola špeciálnym prípadom, kde rozhodovali len dvaja hráči. Bez nukleárnej hrozby z obidvoch strán by nebola tak dlho stabilná. V dejinách sa následnosť dominantných mocností obyčajne dosahovala vojnou.
Dôsledky hegemonickej moci 3. Hegemonická sila. Hlavným cieľom hegemonickej moci nie je mier ako taký, ale iné ciele. Ich dosiahnutie sa môže narušiť konfliktmi v rámci sféry vplyvu. Počas studenej vojny prebiehali horúce vojny, ktoré odrážali vnútornú logiku studenej vojny alebo svojvôľu hegemóna. Ak existuje niekoľko hegemónov, no niekoľko mocností, ktoré si nárokujú na status hegemóna, tak nemôžeme očakávať, že je trvalý mier možný. Schopnosť hegemóna zabrániť vojne závisí od mocenských koalícií a od toho, čo je verejnosť schopná zniesť. Na toto sa teda nedá spoliehať. Hegemónny mier vždy do veľkej miery závisí od sily, donútenia a podriadenia sa. Bytostná asymetria hegemónie obsahuje semená opozície a rebélie, a preto aj potenciálnej nestability. Keď sa moc hegemóna oslabí, tak je veľmi ťažké disciplinovať opozíciu. Keď sa na začiatku 60. rokov začalo obdobie tzv. mierovej koexistencie, tak sa objavovali pokusy o politické reformy. Európska integrácia sa skoro zastavila a Francúzsko začalo opäť bojovať o získanie pozície vo vzťahu k Spojeným štátom.
4. Vonkajší federátor. V úsilí prinútiť štáty, aby vytvorili úniu, vonkajší nepriateľ sa musí javiť ako veľmi silný a hrozivý. Únia sa potom pokúsi o vybudovanie svojho vojenského potenciálu. Pokiaľ tu nie je strach zo „zaručeného vzájomného zničenia sa“, toto úsilie môže dokonca zvýšiť pravdepodobnosť vojny.
Podporuje obchod mier? 5. Ekonomická vzájomná závislosť. Existujú dobré dôvody, ktoré dokazujú, že obchod podporuje mier, ale aj také, ktoré popierajú toto tvrdenie. Historická skúsenosť hovorí o tom, že rozvoj obchodu nezabraňuje vojne. Pred 1. svetovou vojnou podiel zahraničného obchodu na hrubom národnom dôchodku dosahoval úroveň porovnateľnú s 90. rokmi. Svetová ekonomika bola vysoko integrovaná, to však nezabránilo vojne. Príčiny vojny teda neboli ekonomické.
Ako zdôrazňujú historici, proces socializácie štátu, to znamená domestifikácia kapitálu a jeho politické podriadenie dosiahli vysoký stupeň. Takto sa jednotný svetový trh pretvoril na rozmanitosť národných ekonomík. Kapitál a vlády začali žiť v symbiotických vzťahoch a veľké národné firmy sa stali integrálnou súčasťou vojnového úsilia. Ekonomický nacionalizmus nezmizol. Jeho prežívanie vidíme ešte aj dnes, napr. v Japonsku a v iných ázijských krajinách. Okrem toho, veľa rečí o globalizácii je motivovaných strachom, že kapitál by sa opäť mohol odpútať od národných štátov. Za týchto okolností sa len ťažko dá uveriť, že ekonomická vzájomná závislosť je podporovateľkou mieru.
6. Medzinárodné zmluvy. Takéto zmluvy majú do- činenia s konfliktom záujmov medzi národmi, a preto definujú práva aj povinnosti zúčastnených strán. Nemajú dočinenia so spoločnými záujmami, ale s oddelením záujmov. Keď sa zmenia okolnosti, tak konflikt sa môže objaviť opäť.
Medzinárodná integrácia Medzinárodná kooperácia zahŕňa aspoň niekoľko prvkov, ktoré majú zúčastnené strany spoločné. To posilňuje väzby medzi nimi a spolupráca sa môže rozšíriť i do nových oblastí.
7. Politická integrácia. V prípade politickej integrácie sú v hre nielen spoločné záujmy, ale aj spoločné hodnoty. Čím viac oblastí sa zahrnie do politiky únie, tým sa vnútorné putá stávajú silnejšie. Nemožno však zanedbať otázku legitímnosti politickej integrácie. Ak tá zostane záležitosťou politických a vládnucich elít a ak občania považujú výsledky integrácie za nedostatočné, tak sa voči integrácii môže zdvihnúť opozícia. Preto politická integrácia je reverzibilným procesom. V každom prípade, vyžaduje si kontinuálny manažment potenciálnych konfliktov.
8. Sociálna integrácia. Európska integrácia bola záležitosťou európskych elít. Význam medzištátnej integrácie a inštitucionalizovaného dialógu viedol k tomu, že to ani nemohlo byť ináč. Bolo by však chybou stotožňovať európsku integráciu len s politickými a vládnymi elitami. V skutočnosti sa každodenný život európskych kmeňov europeizoval a internacionalizoval. Veľké množstvo Európanov nežije v krajine, kde sa narodili, ale v inej krajine EÚ alebo v inej krajine sveta. Množstvo ľudí strávilo časť svojho života v inej európskej krajine či už pre prácu, štúdium alebo odpočinok. Desiatky miliónov sú v pohybe každé leto. Všade si môžete pozrieť programy televíznych staníc iných európskych krajín. Sociálne styky medzi krajinami sa stali veľmi intenzívne. Môžeme o iných vtipkovať (tak ako o ľuďoch zo susednej dediny alebo mesta), v zásade sa na iných pozeráme ako na sebe rovných. Časy, keď sa európske kmene vzájomne nenávideli, sa zdajú byť veľmi vzdialené a nepochopiteľné.
Cudzinci sú bytosti ako my 9. Integrácia a etnizácia politiky. Sociálna integrácia prostredníctvom neobmedzovaného cestovania, turistiky, výmenných programov, partnerstva miest, športových súťaží, učenia sa jazykov, pobyty v iných krajinách, je mimoriadne významná pre rozvoj mierového spoločenstva, ako i preto, aby toto spoločenstvo bolo legitimizované svojimi občanmi. Keď raz zistíme, že tí „iní“ sú práve také isté ľudské bytosti ako my, mentálna konštrukcia, ktorá vedie k démonizovaniu cudzinca, stráca oporu a už ňou nemôžu nacionalistickí demagógovia tak ľahko manipulovať.
Toto sa môže zdať priveľmi optimistickým procesom. Iste, vojny medzi členmi EÚ sa stali nemožnými. Sociálna integrácia bola zároveň výsledkom a príčinou tejto eliminácie možnosti vojny. Na nešťastie, to neznamená, že sociálne a etnické konflikty zmizli. Naopak, stali sa častejšie a rozšírenejšie, a to predovšetkým v mestách a regiónoch. Etnizácia politiky môže dokonca viesť, ako v bývalej Juhoslávii, k vojenským konfliktom. Najväčšou výzvou pre budúcnosť Európy je zabezpečenie vnútorného mieru – najmä v čase rastúcich ekonomických a sociálnych nerovností.
Autor je analytikom Nadácie Friedricha Eberta
