Poslaním intelektuála je vyslovovať sa o aktuálnych spoločenských problémoch. Jeho záber nezahŕňa len dianie v kultúre či politike, s prehľadom sa tiež orientuje v zložitej spleti sociálnych väzieb a vzťahov, pričom rovnako ako v prípade konkrétnych udalostí, i tie sa usiluje dať do kontextu. Úloha, ktorú na seba dobrovoľne preberá, spočíva v reflexii spoločenského diania i trendov v spoločnosti, pričom svojimi myšlienkami a podnetmi nielen ovplyvňuje diskusiu o takzvaných všeľudských témach, ale navrhuje aj riešenia. A neraz svojimi argumentmi a postojmi svojich poslucháčov i čitateľov privedie nielen do chvíľkového vytrženia, ale ich aj patrične rozčúli. Už samotný názov pomerne útlej knižky napovedá, že sa autor odvoláva na slávne dielo Georgea Orwella 1984. Na rozdiel od neho však nepíše fikciu, odohrávajúcu sa v pomerne vzdialenej budúcnosti, ale sústreďuje sa na najaktuálnejšiu súčasnosť. Kuras čitateľovi ponúka svoj pohľad na všetky zásadné oblasti spoločenského života: kultúru, politiku i ekonómiu. Jeho východiskový postoj možno formulovať asi takto – práva a slobody občana žijúceho v priestore takzvanej západnej civilizácie sa vytrácajú a na ich miesto nastupuje neprehľadná mašinéria byrokratických vzťahov a inštitúcií, ktorých zámerom je občana dômyselne kontrolovať a usmerňovať jeho myslenie podľa samoúčelne vytvorených pravidiel. Čitateľ, hľadiac na názvy kapitol v obsahu, azda ocení autorovu snahu prezentovať svoje názory príťažlivým spôsobom. Kapitolu, v ktorej poukazuje na zneucťovanie právneho systému „vynášením rozsudků, které občana nechrání před zločinem a instituční svévolí“ nazval napríklad Ústavní vandalizace. Termínom „právní saltomortizace“ zasa označuje paradoxný stav, pri ktorom sa spochybňujú zásady prirodzeného práva a to tak, že podľa interpretácie právnych predpisov sú páchatelia zvýhodňovaní pred obeťami. Hneď v druhej kapitole nazvanej Na samé hranici srandy Kuras v súvislosti so „zneužíváním moci“ a zavádzaním „nedemokratických struktur a mašinerií“ vytvára paralelu dokonca aj s Európskou úniou. V Kurasovom ponímaní základný rozpor spočíva v tom, že občan, daňový poplatník, je konfrontovaný s rozhodnutiami politikov, štátnych úradníkov či sudcov, ktorí sa namiesto riešenia zásadných problémov zaoberajú zástupnými témami. Samotné inštitúcie, či už štátne, alebo verejné, podľahli procesu „vydridušizace“ – za týmto termínom sa skrýva „legálne“, úradné odoberanie peňazí na rôzne nezmyselné poplatky, ktorému občan nemôže zabrániť. Občan, ktorý privykol demokratickým slobodám, by sa ich však sotva vzdával bez akéhokoľvek odporu. Na okraj tejto pripomienky Kuras pripomína, že štát a jeho inštitúcie pôsobia aj na kultúru a spôsob myslenia vlastných obyvateľov. Štáty sa formou vymazávania kultúrnej pamäti, historickej kontinuity a morálnych istôt snažia občana zbaviť jeho sociálnej i kultúrnej identity. Tento proces Kuras nazýva „plíživá orwelizace“ a jeho výsledkom je vytvorenie ľahko ovládateľnej masy ľudí. Po definovaní „totalizačných“ procesov prebiehajúcich na vnútroštátnej úrovni, prípadne v rovine takzvanej západnej civilizácie, sa Benjamin Kuras prepracuváva až na globálnu úroveň. V tomto kontexte je najväčším zlom globalizácia, predovšetkým ekonomická, ktorá umožňuje globálnym megakorporáciám, aby diktovali jednotlivým štátom svoje vlastné podmienky, čím si podriaďujú aj samotné obyvateľstvo. Takto teda vyzerá Kurasova definícia súčasnej situácie. Po desiatkach stránok naplnených pochmúrnymi obrazmi dnešnej reality „západného sveta“ ponúka Benjamin Kuras v závere „všeliek“ v podobe návratu k takzvanému prirodzenému prírodnému kapitalizmu. Ide o návrat ku kapitalistickým vzťahom, ktoré však budú zohľadňovať obmedzenosť prírodných zdrojov, či, použijúc autorovu terminológiu, prírodného kapitálu. Tomuto procesu však musí sekundovať zmena v preferenciách bežného občana. Zdanlivo jednoduchý recept na odvrátenie pomyselnej katastrofy ponúknutý v závere však vyvoláva rozpaky. Napokon, tak je to s celou publikáciou. Vzhľadom na použitý jazyk, štruktúru i hĺbku analýzy ju za populárno-vedeckú nemôže považovať asi nikto. Azda preto sa čitateľ nad „zásadnými“ otázkami, ktoré nastoľuje autor, nepozastavuje, nezamýšľa a hádam ich aj prehliada. Komunikácia, ktorú sa autor s čitateľom pokúša nadviazať v každom svojom výstupe, v prípade najnovšej knižky Benjamina Kurasa zlyháva, či prinajmenšom sa zadrháva. A to pomerne často. Pričinil sa o to samotný autorov postoj, ale aj výber výrazových prostriedkov. Kurasom taká preferovaná pozícia byť za každú cenu „kriticky nad vecou“ totiž pôsobí neraz násilne, nadmerná a pričasto opakovaná hyperbolizácia sa stáva prvkom, ktorý čitateľa skôr unavuje, ako oslovuje. Je to škoda, pretože viaceré príklady, ktoré autor použil ako ilustráciu pre zdôraznenie absurdnosti a paradoxov súčasného sveta, nie sú nezaujímavé. Čo dodať na záver? Knižka Sekl se Orwell o dvacet let? s podtitulom Svoboda a totalita v 21. století čitateľa ani neprivedie do vytrženia, ani nerozčúli. Možno keby boli autorove myšlienky koncentrované na pätnástich či dvadsiatich stranách, čitateľ by si z jeho reflexie, či posolstva odniesol viac. Vo svojej súčasnej podobe totiž jeho text pripomína skôr instantnú polievku, ktorá bola namiesto v sympatickom hrnčeku rozriedená v niekoľkolitrovom tlakovom hrnci, v ktorom navyše chýbal potrebný tlak. Autor je politológ a publicista (Benjamin Kuras: Sekl se Orwell o dvacet let? Baronet 156 strán, 159 Kč)
Menu
Menu
Menu
