Imperiálna arogancia

Tárik Alí, šéfredaktor magazínu New Left Rewiew Tárik Alí sa narodil v Lahore v dnešnom Pakistane. Mnoho rokov žije v Londýne, kde je editorom známeho nezávislého ľavicového magazínu New Left Review. Napísal viac ako tucet kníh o svetovej histórii a politike. Pôsobí aj ako režisér, autor divadelných hier a spisovateľ. Je autorom kníh ako The Clash of Fundamentalisms (Konflikt fundamentalizmov) a Bush in Babylon (Bush v Babylone). Jeho poslednou knihou je Speaking of Empire & Resistance (O impériu a odpore). Rozhovor bol pôvodne uverejnený v marcovom vydaní Z Magazine. Do pasce, z ktorej len ťažko dôstojne utečie. Bol do nej zvedený pravidelným zadržiavaním informácií. Je to hanba pre náš imperiálny obraz a táto rana bude čoskoro natoľko zapálená, že jej už nijaký bežný liek nepomôže… Naše nešťastné jednotky majú kontrolovať obrovské oblasti v tvrdých klimatických podmienkach a pri nedostatku zásob a za túto absolútne zlú politiku platia každodenne životmi.” Je zaujímavé, ako sa história opakuje. – Vždy som tvrdil, že hoci sa história nikdy neopakuje presne, prebieha vo forme ozvien predchádzajúcich dejov. Tieto ozveny histórie budú zaznievať dovtedy, kým štruktúry sveta zostanú v zásade rovnaké. Sunday Times publikoval 1. mája 2005 dokument z úradu britského premiéra. V Británii sa z toho stala hlavná správa, v USA však nie. Prečo? – Dokument zaznamenáva sériu tajných rokovaní, ktoré sa uskutočnili na najvyšších úrovniach britskej vlády, štátnej byrokracie a spravodajskej služby. Odhaľuje, že od samého začiatku boli rozhodnuté prekliesniť si cestu k vojne klamstvami. Dokument je z 23. júla 2002, niekoľko mesiacov pred inváziou do Iraku… – V podstate sa plánovalo ísť do vojny, stavali sa pasce irackej vláde. Zarážajúcou vecou je, že napriek publikovaniu dokumentu je Blair stále britským premiérom, Jack Straw stále ministrom zahraničných vecí a George Bush a Dick Cheney sú stále na čele USA. Verejnosť je natoľko cynická, že ju to veľmi nezaujíma. Ďalšou zarážajúcou vecou, ktorú odhalil denník Daily Mirror, je, že prezident Bush navrhoval bombardovanie televízie Al-Džazíra v Katare. – Al-Džazíra bola veľkým problémom – od začiatku poskytovala alternatívne obrazy. Tieto obrazy bolo možné vidieť v Európe. Mnoho európskych občanov, najmä vo Francúzsku, Nemecku a Británii, si kupuje prístup k vysielaniu Al-Džazíry – na začiatku vojny narástla jej sledovanosť o dva milióny ľudí. Hoci ľudia vôbec nerozumejú po arabsky, neverili správam zo západných médií a chceli vidieť alternatívy. Spojené štáty bombardovali Al-Džazíru v Afganistane na začiatku tamojšej vojny práve preto, aby zničili alternatívne informácie. Bombardovali jej pozície, aj keď im riaditeľ televízie povedal: „Tam sú naše redakcie. Prosím, zabezpečte, aby nás nebombardovali.“ Okrem zavraždenia Tárika Ajubu sme boli svedkom zatknutia korešpondenta tejto televízie v Španielsku a jeho obvinenia z terorizmu na základe informácií získaných z USA. Jeden korešpondent Al-Džazíry bol zadržaný a mučený vo väzení Abú Ghraib, ďalší je na Guantanáme. 7. júla 2005 vybuchli v londýnskom metre a autobuse bomby, výsledkom boli mnohé obete. Čo sa stalo odvtedy s občianskymi slobodami v Británii? – Londýnske výbuchy boli tragédiou, pretože umreli nevinní ľudia. A deti, ktoré útoky vykonali, pritom prišli o vlastné životy. Nezmyselný masaker v uliciach mesta, ktoré sa vo všeobecnosti postavilo proti vojne… Musíme sa však pýtať: Prečo to urobili? Tu sme mohli vidieť, ako sa na celý týždeň zomkli rady britského establišmentu a médií. Nechcem upozorňovať sám na seba, ale bol som asi jediným, kto v nasledujúci deň napísal pre Guardian že útoky boli priamym dôsledkom Blairovho rozhodnutia ísť do vojny v Iraku. Guardian, za to mu patrí chvála, to zverejnil. Za normálnych okolností dostanem na svoj článok asi 100 reakcií, 80 percent pozitívnych, 20 percent negatívnych. Po tomto článku som dostal asi 800 e-mailov, 90 percent z nich pozitívnych. Napriek tomu Guardian zverejnil len negatívne reakcie. Za dva týždne sa ukázalo že som mal pravdu. Prvý prieskum verejnej mienky publikovaný Guardianom ukázal, že 66 percent britskej verejnosti považuje útoky za priamy dôsledok vojny v Iraku. Potom prenikol na verejnosť list napísaný šéfom úradu ministerstva zahraničných vecí premiérovi rok pred útokmi, v ktorom sa písalo: „Som hlboko znepokojený, že naša zahraničná politika a intervencia v Iraku vytvára nepokoj v moslimských komunitách v Británii.“ Potom prišla mimoriadna správa spracovaná polovládnym think-tankom Royal Institute of International Affairs. Píše sa v nej: „Vojna v Iraku spôsobila obrovské problémy v samotnej Británii a ohrozila bezpečnosť našej krajiny.“ To všetko pretvoril na skutočnosť 7. júl. Blairova popularita je teraz nízka. A občianske slobody? – Blair, keďže chcel ukázať, že niečo robí, začal vojnu proti občianskym slobodám. Žiadal prijatie mimoriadnych zákonov a prosil, aby polícia mohla zatknúť podozrivého a zadržať ho na 90 dní. Takýto zákon mala Južná Afrika počas apartheidu, a v tom čase ho liberáli i konzervatívci kritizovali ako čosi, čo je v demokratickom štáte neprijateľné. No aj existujúca legislatíva pozná zákon, podľa ktorého môže polícia zadržať človeka na 14 dní bez prístupu k právnikovi. Nakoniec sa prijal kompromis 28 dní. Poslanci parlamentu, ktorí 90-dňovú lehotu odmietli, povedali: „Porazili sme Blaira“ – čo je pravda. No aby mohla polícia niekoho zadržiavať celý mesiac? To sme doteraz nepoznali. Zrušíme základné práva a bude možné väzniť človeka bez súdneho procesu donekonečna? Toto sa dnes deje v Británii. Súčasťou slovníka boja proti terorizmu sú frázy ako „zadržaní – duchovia“, „mimoriadne vydanie podozrivého“, „tajné lety“ či „tajné väzenia“. V Európe to vyvolalo rozruch a šéfku americkej diplomacie Condoleezzu Riceovú prinútilo k európskemu turné, kde situáciu vysvetľovala… – Vieme, že Condoleezza Riceová musela prejsť pomerne tvrdým „výsluchom“, najmä počas návštevy Nemecka, pretože Američania uniesli nemeckého občana, keď bol kdesi na dovolenke a vzali ho do nejakého väzenia. Tento nešťastný nemecký občan tvrdí, že bol zneužívaný, mučený, zatváraný. Nakoniec zistili, že nie je vinný a museli ho prepustiť. Teraz sa pokúša žalovať americkú vládu. Bol unesený a nemecká vláda nepohla ani prstom, aby mu pomohla. Pri návšteve Condoleezzy Riceovej v Berlíne sa musela nová nemecká kancelárka na túto otázku pýtať, hoci vojnu v Iraku podporovala kvôli tlaku nemeckej tlače. V Európe vidíme nespokojnosť. Taliani, ktorí majú proamerickú vládu, sú nahnevaní, že sú z ulíc Ríma unášaní ľudia a v lietadlách odnášaní na Guantanámo, do Egypta či kdekoľvek inde. Nik to presne nevie. Európske médiá sú veľmi nahnevané a hovoria o porušovaní ľudských práv. Blair je, samozrejme, jediný, kto nie je nahnevaný, pretože pri tom plne spolupracoval. Niektoré z týchto väzníc sa nachádzajú vo východnej Európe. Počas studenej vojny nám hovorili, že východná Európa je satelitom Sovietskeho zväzu, nemá vlastnú slobodu. To isté sa deje teraz, akurát sa z nej stal satelit USA. V mnohých prípadoch pracujú s USA presne tí istí ľudia, ktorí spolupracovali s Rusmi. Disidenti vo východnej Európe, ktorí kedysi kričali a žiadali americkú pomoc – Václav Havel, Adam Michnik, Lech Walesa – kde sú teraz? Prečo mlčia? Michnik a Havel v skutočnosti podporili vojnu v Iraku a ospravedlňovali to ako súčasť vojny proti „barbarizmu“. To je však ďalší aspekt situácie v Európe, o ktorom diskutuje len málo ľudí. Časť americkej elity sa stavia k vojne v Iraku kriticky, ako napríklad Richard Haass z Rady pre zahraničné vzťahy a zástupca Colina Powella Lawrence Wilkerson. Dokonca aj New York Times. Kritika však nestojí na nemorálnosti či nelegálnosti útoku proti inej krajine, ale nekompetentnosti a neschopnosti Bushovej administratívy. Tvrdia, že ak by sa to urobilo poriadne, neboli by problémy. – Ľudia, ktorí hovoria o neschopnosti, v podstate podporovali vojnu, a teraz proti nej vystupujú, pretože vidia, že sa to vyvíja zle. Je to preto, lebo nečakali odpor. To je veľmi nebezpečný názor. To nie je spôsob, ako bojovať s týmto šialeným dobrodružstvom Bushovej administratívy. To im hrá do karát. Potom môžu ukázať prstom a povedať: „Títo ľudia chcú, aby sme tam poslali viac jednotiek.“ A potom vznikne zvrátená situácia, keď demokrati ako Hillary Clintonová a jej skupina útočia na republikánov za to, že do Iraku neposielajú viac vojakov. O tomto by mala byť politická debata v americkom establišmente? V článku pre Guardian píšete, že „tvrdenie, že stiahnutie jednotiek povedie k občianskej vojne, je mierne absurdné“. Prečo? – Pretože nejaká občianska vojna tam už prebieha. Vždy, keď krajinu okupovala imperiálna mocnosť, sledovala jednu základnú politiku – rozdeľuje a panuj. Zvyčajne si vyberú menšinovú etnickú komunitu, dajú jej mnoho privilégií a veria, že im to pomôže. V Iraku to Briti skúšali so sunnitmi a odstavili šiitov. Spoliehali na sunnitskú elitu, že za nich odvedie prácu, čo nakrátko fungovalo. Spojené štáty sa spoliehajú na Kurdov a kolaborujúcu časť šiitskeho náboženského vedenia. Nie som si istý, či to vo zvyšku Iraku bude fungovať. No tvrdenie, že ak odídu, prepukne občianska vojna, je absolútne nezmyselný. Pretože občiansku vojnu v Iraku vyvolala ich prítomnosť. Harold Pinter získal v roku 2005 Nobelovu cenu za literatúru. Vo svojom akceptačnom prejave Umenie, pravda a politika kritizoval americkú moc vo svete. Povedal: „Zločiny USA sú systematické, trvalé, zlovoľné, no len málo ľudí o nich hovorí.“ Koľko sa o tom hovorilo v jeho krajine, v Británii? – Harold Pinter je pravdepodobne najväčším dnešným tvorcom divadelných hier v anglicky hovoriacom svete. V Británii je vysoko rešpektovaný, vrátane ľudí, ktorí s jeho politickými názormi nesúhlasia. Jeho prejav vysielali na Channel 4, výber z neho na BBC. V Británii i zvyšku Európy sa mu venovala veľká pozornosť, bol preložený takmer do každého európskeho jazyka. Publikovaný bol aj v Ázii, Afrike, veľkú časť z prejavu vysielal latinskoamerický Telesur. A som si istý, že aj Al-Džazíra. Jedinou krajinou, v ktorej prejav nebol vysielaný či pokrytý, boli USA. Americká vojenská moc nemá súpera. V hospodárskej rovine však sužujú Spojené štáty vážne problémy. Okrem zbraní a kultúrnych produktov ako hudba, hollywoodske filmy a videohry je v USA vyrábaných len málo vecí, ktoré by ľudia vo svete chceli. Možno to odráža situáciu impérií minulosti – obrovská vojenská sila na jednej strane a rozpadajúca sa hospodárska základňa na strane druhej. – To je pravda a určite to platí pre britské a európske impériá 20. storočia. Hoci Nemecko nebolo porazené ekonomicky, ale vojensky. Vo všeobecnosti však impériá prekročia svoje možnosti, ich ekonomiky trpia a objavujú sa vnútorné nepokoje. Spojenie týchto faktorov prináša pád impérií. Samozrejme, ani USA nemôžu pokračovať donekonečna, určite však áno nasledujúcich 25 rokov. Myslím, že v USA už počuť poplašné zvony, pretože ich neohrozuje údajná hrozba terorizmu či malé skupiny náboženských extrémistov, ale ekonomický vývoj vo východnej Ázii. Rast Číny ako hlavného hráča potenciálne ohrozuje USA, hoci aj tu by som bol opatrný. Medzi mojimi priateľmi z americkej akademickej sféry sú mnohí unesení vývojom v Číne. Čínskemu vedeniu pripisujú motívy, ktoré sú čínskemu mysleniu vzdialené. Číňania sú v konečnom dôsledku závislí od amerických trhov, takže myšlienka, že môžu USA potrestať stiahnutím sa z dolárovej rezervy a prechodom na euro, nie je reálna – potrestali by sami seba. Ak by USA uvalili clá na americké tovary, potom by mohli Číňania niečo robiť. No kým im nestavajú bariéry a medzi oboma krajinami je voľný obchod, neurobia nič, pretože čínska ekonomika rastie. Najdynamickejším kapitalizmom je dnes Čína, nie USA, Európa či Južná Kórea. Hurikán Katrina odhalil obrovské problémy v USA. Mesiace po hurikáne sú veľké časti New Orleans bez čistej vody, kanalizácie, elektrickej energie. Ako to vnímala britská tlač? – Európska tlač, nielen britská, je posadnutá Spojenými štátmi, pretože je to impérium, pred ktorým sa musia klaňať. Európske médiá pokrývali situáciu v New Orleans, ako keby sa odohrala v ich vlastnej krajine. Boli však aj šokované, rovnako ako americké médiá. Dokonca aj novinári z televízie Fox podávali správy so skutočným hnevom, pretože nemohli uveriť tomu, čo vidia, a na rozdiel od ostatných Američanov nepoznali realitu. Bola to časť USA, ktorá bola podľa nich ako tretí svet. A je to tak. V takejto situácii vidíte štát, ktorý nie je schopný poskytnúť základné veci na prežitie ani pre krajinu, ktorú okupuje, ani pre vlastnú. Všetci o tom vieme a bolo o tom napísaných mnoho slov. Ide o to, že kým neexistuje politická, sociálna či ekonomická alternatíva, všetko bude po starom. Ako sa dnešný boj o moc líši od 60. rokov? – Je veľmi rozdielny v tom zmysle, že v 60. a 70. rokoch a dokonca aj začiatkom 80. rokov sa stále ešte všeobecne verilo, že je možné zbaviť sa tohto systému a transformovať ho prostredníctvom demokratických revolúcií, povstaní či niečoho podobného. To už vo veľkej časti sveta neexistuje. Panuje všeobecný pocit, že sme v skutočnosti zamrzli, neexistuje reálna alternatíva systému. Tento pocit panuje v Severnej Amerike, Európe a veľkej časti Ázie a Afriky. No nie v Latinskej Amerike. Tam sú počiatky alternatív. To je dôvod, pre ktorý dávajú z amerického pohľadu zmysel vyhrážky voči Chávezovi a pokusy zavrhnúť ho. Chávez absolútne spochybňuje neoliberálny ekonomický poriadok. Cituje Simona Bolívara a mnohých ďalších lídrov latinskoamerického nacionalizmu, aby povedal, čo treba urobiť. A to je veľmi inteligentný postup. Využíva peniaze z ropného bohatstva Venezuely v prospech chudobných ľudí vo svojej krajine. Vo Venezuele sme teda svedkom masívnych verejných výdavkov na zdravotníctvo, vzdelávanie, výstavbu domov pre chudobných, pozemkovú reformu, odovzdávanie pôdy chudobným farmárom, obyvatelia slumov získavajú vlastnícke práva na domy, ktoré si postavili, a pôdu pod nimi. Informácie o týchto skúsenostiach sa postupne šíria Latinskou Amerikou, pretože myšlienky ľahko prekračujú hranice, nepotrebujú pasy. Chávez a jeho nasledovníci vo Venezuele sa stali stredobodom pozornosti sociálnych hnutí, ktoré sú hnutiami v pravom zmysle slova. Každá deprivovaná časť spoločnosti je nejakým spôsobom aktívna. Z toho dôvodu je dnes Latinská Amerika mimoriadne dôležitá, pokiaľ ide o ponúknutie sociálnych alternatív. Na Kube mi raz povedali: „Máme plné zuby tých hlúpych článkov v americkej tlači, ktoré hovoria: „Po Fidelovi kto? Miami? Raul Castro?“ Nie, odpoveď je jednoduchá. Po Fidelovi Hugo Chávez, pretože toto je Latinská Amerika.“ Tento kontinent má tradíciu populárnych lídrov, ktorí vyjadrujú ašpirácie chudobných. Telesur, televízna stanica, pri ktorej vytváraní ste sa angažovali, bola spustená v roku 2005. Vysiela z Caracasu a je podporovaná vládami Venezuely, Argentíny, Kuby a Uruguaja… – Táto myšlienka sa formovala niekoľko rokov. Pamätám si, ako som šiel v roku 2003 do Caracasu osláviť porážku puču namierenému proti Chávezovi. Na veľkom verejnom zhromaždení, kde bol Chávez aj iní, som im povedal, že je potrebné bojovať na mnohých frontoch, vrátane mediálneho. „V arabskom svete máme Al-Džazíru, v latinskoamerickom svete potrebujeme kanál AlBolívara.“ Následne na mňa reagoval Chávez: „Nemôžeme to nazvať AlBolívar, pretože Brazílčania na Bolívara nespomínajú. Nebol tam.“ Tak to nazvali Telesur. A ja som spolu s Eduardom Galeanom, Fernandom Solanasom a inými intelektuálmi v poradnom výbore. Je ešte priskoro hodnotiť, či to bude úspešný projekt. Ešte nedosiahli úroveň Al-Džazíry. Okrem toho je to trochu iný projekt. Cieľom Telesuru je zjednotiť Latinskú Ameriku. Je preto kritický k tomu, čo sa deje, no súčasne pôsobí veľmi konštruktívne. Heslom Svetového sociálneho fóra je „Aj iný svet je možný“. Čo vás vedie k presvedčeniu, že iný svet je možný? – Signály existujú, najmä v Latinskej Amerike. Musím povedať, že v Afrike a Ázii ich mnoho nie je. Pár ich však je. Sme svedkami nepokojov čínskych roľníkov požadujúcich viac sociálnych práv. Niekoľko sociálnych hnutí existuje v Indii, kde sa im podarilo pár víťazstiev. No pokiaľ ide o celkovú alternatívu k neoliberálnemu svetovému poriadku, veľké boje prebiehajú v Latinskej Amerike. Tam sú možnosti. Nepreháňam však ich význam. Peknou vecou na Svetovom sociálnom fóre je, že sa raz za dva roky stretnú rovnako zmýšľajúci ľudia a povedia si: „Ahojte, ešte stále existujeme.“ To je pekné, no nestačí to. Zhováral sa David Barsamian Redakčne krátené a upravené