Alexander Theodore Callinicos (1950) sa narodil v Zimbabwe. Poznáme ho ako ľavicového teoretika, člena Ústredného výboru anglickej Socialistickej robotníckej strany, tajomníka pre vnútorné záležitosti. Pôsobí ako riaditeľ Centra európskych štúdií pri King´s College v Londýne. Po matkinej rodovej línii je potomkom známeho anglického historika lorda Actona. Študoval na St. George´s College v Harrare a na Balliol College v Oxforde. Napísal 29 kníh. Jeho nová publikácia Imperializmus a globálna politická ekonómia potvrdzuje, že pojem impérium je opäť na programe. Niekedy nepekné slovo má dnes zásluhy na predajnosti kníh a na širokých diskusiách v univerzitnom prostredí. Ešte stále panujú nezhody, čo vlastne slovo impérium znamená. Callinicosova kniha je výrazným príspevkom na vysvetlenie tohto pojmu. Jej cieľom je aktívne vstúpiť do diskusií o imperializme, objasniť autorovu vlastnú pozíciu a konfrontovať ju s ostatnými názormi prostredníctvom základných stavebných kameňov marxistickej teórie imperializmu. Čitateľovi ponúkame ukážku z knihy.
• • •
V úvode našej úvahy o vzťahu imperializmu a súčasnej globálnej politickej ekonómie mi prichodí zdôrazniť, že Marxov Kapitál nie je nijakým nemenným zákonom. Pri hlbšom štúdiu Kapitálu, jeho ďalších prác, ale i textov a rukopisov jeho verného spolubojovníka Engelsa zistíme, že ich obsah nesie v sebe určité napätie. Ozajstná marxistická politická ekonómia musí Marxa prekročiť, a nie ho iba opakovať. Napokon, túto skutočnosť podčiarkovali aj predchádzajúce generácie marxistov. Napríklad Rosa Luxemburgová vo svojom diele Akumulácia kapitálu zoširoka kritizovala reprodukčné schémy uvedené v Kapitáli, v jeho druhom zväzku. V záverečných kapitolách svojej knihy však jednoznačne ukazuje, ako imperializmus v posledných dekádach 19. storočia brutálne a násilne zlikvidoval odpor predkapitalistických spoločností v úsilí za každú cenu nastoliť dominanciu kapitálu. Luxemburgová to urobila s rovnakou naliehavosťou, s akou mnohí súčasní kritici neoliberalizmu poukazujú na neblahé dôsledky procesov privatizácie a marketizácie na Severe a na Juhu.
Spomedzi marxistických teoretikov tieto procesy najvýstižnejšie vysvetlil David Harvey. Nazval ich prípadmi „vyvlastnenia akumulácie“ – drancovania zdrojov, ktoré malo umožniť vysoko profitovú expanziu kapitálu; túto myšlienku rozvinul v kontexte širokého obnovenia teórie imperializmu. Nezávisle od neho som aj ja prišiel s veľmi podobnou formuláciou (prirodzene, bez obsiahlej interpretácie histórie moderného kapitalizmu, ako ju Harvey rozviedol v publikácii The New Imperialism /Nový imperializmus/). Obe verzie, jeho i moja, vyšli v roku 2003, v čase invázie do Iraku, čo jednoznačne poukázalo na potrebu odhaliť korene súčasného imperializmu. Dovoľte mi predstaviť moju verziu, hoci, a to treba zdôrazniť, niet medzi nimi zásadných rozdielov.
Podstata kapitalistického imperializmu spočíva v dvoch priesečníkových formách súperenia – ekonomickej a geopolitickej. Ekonomické súťaženie sme už spomenuli ako jednu z dvoch rozhodujúcich súčastí tvorby kapitálu. Geopolitické súperenie kladie dôraz na rivalitu medzi štátmi v oblasti bezpečnosti, teritória, mocenského vplyvu a podobne. Rád by som sa zmienil o troch meritórnych prvkoch tvoriacich koncepciu imperializmu. Po prvé, je to historická otvorenosť. Geopolitické súboje sa diali už dávno pred nástupom kapitalizmu: grécke mestské štáty a absolutistické monarchie v začiatkoch modernej Európy ich pestovali s veľkým oduševnením. Historický moment kapitalistického imperializmu nastal vtedy, keď sa medzištátna rivalita integrovala do veľkých procesov kapitalistickej akumulácie – do niečoho, čo sa premenilo na selektívnu výhodu, pri ktorej kapitalistická ekonomická báza výrazne ovplyvňovala postavenie národného štátu a ktorá sa počas niekoľkých storočí, počínajúc holandskou revolúciou, neustále umocňovala a v 19. storočí sa stala nezvratnou.
Po druhé, teória imperializmu sa v nijakom prípade neprejavuje ako nejaký redukcionistický element. Marxistická teória imperializmu, vo všeobecnosti aj štátu, sa niekedy karikuje ako teória, ktorá redukuje verejný záujem na záujem výhradne ekonomický. V tejto súvislosti si však treba pripomenúť slová Mike Davisa, ktorý bushovsko-cheyneyovskú administratívu označil za Výkonný výbor American Petroleum Institute (Amerického ropného inštitútu), – a veru nebol ďaleko od pravdy. Faktom je, že myšlienka konvergencie geopolitického a ekonomického súperenia v podmienkach imperializmu otvára dvere čoraz viac sofistikovanému prístupu k formovaniu štátnych politík. Ani za čias Busha sa Spojené štáty primárne neusilovali strčiť peniaze do pokladnice firmy Halliburton. Menovanie Paula Wolfowitza za prezidenta Svetovej banky, dnes degradovaného, ale niekedy „kľúčového ekonóma“ nepriaznivo ovplyvnilo ekonomickú situáciu a prispelo k jej destabilizácii, viedlo k expanzii východoázijského kapitalizmu a k zmene globálnej distribúcie moci. Z tohto pohľadu malo napadnutie Iraku odstrašiť súperov a zároveň upevniť ovládnutie ropných zásob, od ktorých sú čoraz viac závislí všetci potenciálni rivali.
Všeobecne povedané, simultánne pôsobenie ekonomických a geopolitických faktorov vedie k určitému stupňu medzinárodného prieniku do formovania štátnej politiky umožňujúcej voľnú hru na sociálnej úrovni. Naskytá sa tu napríklad priestor pre ideológiu – umelo vyrobenú kľúčovú tému zdôrazňujúcu dôležitosť wilsonskej koncepcie globálneho liberálneho kapitalistického poriadku, ktorá prevládala v americkej zahraničnej politike v minulom storočí. Tieto otázky precízne osvetlila tzv. neogramscianistická škola v oblasti medzinárodných vzťahov, podľa ktorej sa hegemónna moc usiluje o kultúrnu a politickú integráciu vládnucich tried v ostatných štátoch v presvedčení, že sa jej to aspoň niekde podarí.
A po tretie, Harveyova a moja redefinícia marxistickej teórie imperializmu sa sústreďuje na otázky vzájomných vzťahov rozličných foriem súperenia; znamená to, že ide o úplné „prekopanie“ teórie, ako ju poznáme zo začiatkov 20. storočia. Inak vyjadrené, protikolonialistické hnutie z polovice minulého storočia treba v súčasnosti primárne identifikovať ako vzťahy Sever – Juh. Pôvodní teoretici, pôsobiaci na prahu alebo počas prvej svetovej vojny, pokladali za rozhodujúcu črtu imperializmu zmeny v štruktúre kapitalizmu, ktoré vyvolali intenzívnu ekonomickú a strategickú rivalitu medzi veľmocami. Dokonca aj Rosa Luxemburgová, súc presvedčená, že kapitalizmus môže reprodukovať sám seba iba prostredníctvom inkorporovania dominantných nekapitalistických prvkov, chápala imperializmus v tomto zmysle. Teória imperializmu nám umožňuje porozumieť kapitalizmu v jeho samom srdci, v rozhodujúcich kapitalistických krajinách, ktoré sa často nazývajú jadrom svetového systému.
Harveyova a moja koncepcia imperializmu podnietila vznik priaznivej vlny kriticizmu, predovšetkým však marxistov pôsobiacich v oblasti medzinárodných vzťahov. Debaty sa vedú najmä o vplyve transnacionálnej ekonomickej integrácie na podstatu súčasného kapitalizmu. Veľkou témou sa stali otázky týkajúce sa významu klasickej marxistickej teórie imperializmu pre geopolitické súťaženie (chápané ako medziimperialistická rivalita) ako nežiaduceho dôsledku kapitalizmu v jeho rozvinutej forme.
V súčasnosti môžeme hovoriť o troch myšlienkových prúdoch. Prvý reprezentujú Hardt, Negri a William Robinson; podľa nich je kapitalizmus ekonomicky aj politicky organizovaný na základe nadnárodnej línie. Záver je jednoznačný: geopolitické konflikty medzi kapitalistickými štátmi patria minulosti. Argumentuje sa premisou, že medzištátny systém, ktorý v štrukturálnom kontexte viedol v prechádzajúcich storočiach ku geopolitickej rivalite, najprv to bolo iba v Európe, neskôr v globálnom meradle, nezabezpečuje optimálne fungovanie kapitalistických výrobných vzťahov. Toto vyhlásenie veľmi tvrdo akcentoval Ellen Wood: „Kto odmieta túto myšlienku, pozerá na súčasný imperializmus úplne inými očami.“
Druhý prúd predstavujú Leo Panitch a Sam Gindin, no najmä Wood. Zdôrazňujú, že kapitalizmus potrebuje štátny systém s jednou výnimkou: Spojené štáty americké sa po skončení druhej svetovej vojny sformovali ako neformálne impérium, ktoré si efektívne podriaďuje ostatné vedúce kapitalistické štáty akceptujúce americkú hegemóniu; vďaka nej sa potom zabezpečuje spoločný globálny záujem. S rovnakým argumentom prichádzajú aj Hardt, Negri a Robinson: geopolitické súperenie je už prekonané. Podľa Panitcha a Gindina dominanciu Spojených štátov nehrozila významnejšie ani kríza v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa do úhlavného súboja dostali USA, Japonsko a Nemecká spolková republika, neohrozili ju ani nedorozumenia súvisiace s vojnou v Iraku. Pokladám za férové poznamenať, že toto stanovisko široko podporuje intelektuálska ľavica. Svedčí o tom aj pohľad na editoriály časopisu New Left Revue. Ich myšlienky sú konzistentné s vnímaním americkej národnej moci pod vedením Busha juniora (v tomto smere vývoj značne strápňuje tvrdenia Hardta a Negriho) a zároveň akceptujú asymetrické postavenie moci medzi USA a ostatnými štátmi, ktoré sa vyvinulo po skončení studenej vojny.
Oba tieto prúdy súperia s tretím, ktorý Ray Kiely označil ako zoskupenie „teoretikov nového imperializmu“, reprezentované predovšetkým Davidom Harveyom. Patria doň Walden Bello, Peter Gowan, Chris Harman, Johnh Rees, Claude Serfati a moja maličkosť. Všetci menovaní sa opierajú o nasledujúce zásady: po prvé, výsledkom doterajších kríz je rozdelenie rozvinutého kapitalizmu do troch súperiacich centier ekonomickej a politickej moci, do tzv. triády – západná Európa, Severná Amerika, východná Ázia, po druhé, aj napriek asymetrickému rozdeleniu moci medzi USA a ďalšími vyspelými kapitalistickými štátmi a z toho vyplývajúcimi signifikantnými konfliktmi (ale aj so štátmi, ako je Rusko a Čína) naďalej pokračuje tendencia obmedzovať geopolitické napätie.
Klasifikáciu súčasného diskurzu o imperializme som však v nijakom prípade nevyčerpal. Jeden z dnešných najvýznamnejších predstaviteľov systémovej teórie Giovanni Arrighi preniká so svojimi ideami do všetkých troch názorových prúdov: odmieta Hardtove a Negriho premisy, ale akceptuje ich závery (geopolitická rivalita je už prekonaná), potvrdzuje, že Spojené štáty sú momentálne v pozícii hegemóna, no ich dominancia pravdepodobne vstupuje do časovej krízy. Robert Brenner sa blíži ku stanoviskám Hardta, Negriho a Robinsona, súhlasí s tým, že hegemónia USA slúži aj záujmom ostatných kapitalistických štátov a neoliberálnej globalizácii.
Stojí globálny kapitalizmus na Herkulových stĺpoch?
V diskusiách o tendenciách znižovania či zvyšovania miery zisku sa Gramsci pýta: „Kto si vie predstaviť protirečenie siahajúce až na úroveň gordického uzla, ktorý dokáže rozťať jedine meč Alexandra Veľkého? Kto si vie predstaviť situáciu, keď sa svetová ekonomika, zdôrazňujem celá svetová ekonomika, stane kapitalistickou a dosiahne určitý stupeň rozvoja, na ktorom sa mobilné hranice kapitalistického sveta premenia na Herkulove stĺpy? Myšlienka, že kapitalizmus ozaj dosiahol silu Herkulových stĺpov sa dnes čoraz viac udomácňuje, napríklad aj v optimistickom vyhlásení Thomasa Friedmana, že globalizácia splošťuje a zmenšuje svet, o jeho osude už nerozhodujú iba jednotlivci, stáva sa čím ďalej tým viac diverzifikovaný, je nielen západný, nielen biely, do popredia sa dostávajú skupiny jednotlivcov, skrátka, v každom kúte zemegule sa umocňuje postavenie indivídua. Fakt, že denník Finacial Times mohol oceniť výročnou cenou knihu Business Book za rok 2005, je výsledkom eufórie, ktorá obklopuje vynárajúce sa trhy, menovite krajín BRIC-u, a to v čase úverovej bubliny na začiatku tretieho tisícročia.
Na pochopenie reálnych kontúr súčasnej ekonomiky je nevyhnutné poznať konkrétne opatrenia zabezpečujúce evolučný vývoj imperializmu. Mainstreamová teória medzinárodných vzťahov sa cieľavedome zaoberá geopolitickou problematikou, špeciálne od skončenia studenej vojny. Štrukturálni realisti sa náhlili predpovedať, že unipolárna forma svetového štátneho systému vytvorená po kolapse Sovietskeho zväzu bude iba prechodnou fázou, pretože dominancia Spojených štátov automaticky vyprovokovala proces formovania koalície, ktorá sa bude usilovať o vybudovanie svetovej rovnováhy. Svedčia o tom aj slová Kennetha Waltza z roku 1993: „Odpoveďou ostatných krajín tej krajine, ktorá sa snaží o prevahu, je založenie jednotného frontu voči nej. Hegemónia vedie k rovnováhe… To sa dnes deje, ale neisto.“ V konfrontácii s neschopnosťou vytvoriť takú koalíciu Waltz argumentuje, že jeho predpovede boli správne, no ich načasovanie nemožno vopred určiť. Tvrdí, že realistická teória prognózovania jednoznačne hovorí o tom, že po určitej etape narušenia rovnováhy nastane opätovne vyvážený stav. Podľa neho je jedinou limitujúcou črtou tejto teórie a vôbec všetkých sociálnych teórií otázka stanovenia správneho času. William Wolfolrth verný realistickým štrukturalistickým premisám pre zmenu prízvukuje, že unipolarita vzniknutá po roku 1991 reprezentuje určitý stabilný bod, stabilnejší ako v minulosti, pretože schopnosť Spojených štátov, či už v tvrdej, alebo v jemnej diplomatickej rovine, je oveľa väčšia ako iných mocností; nadmerná „rozporcovanosť“ Európy a východnej Ázie neumožňuje týmto štátom dosiahnuť takú centralizáciu a koncentráciu zdrojov, ktoré by sa mohli stať výzvou pre americkú hegemóniu. Ekonomické vzťahy podľa tohto vysvetlenia fungujú v priamej závislosti od materiálnych kapacít a od nich sa potom odvíja relatívna moc jednotlivých štátov. V protiklade s tým liberálni internacionalisti argumentujú, že rozvoj modernej kapitalistickej ekonomiky pretvoril medzinárodný obchod na hru s pozitívnym súčtom, poskytujúcu štátom, ktorých domáca sociopolitická štruktúra vychádza z liberálno- kapitalistickej základne, veľký priestor na kooperáciu a na inštitucionalizáciu tejto kooperácie; zároveň sa podstatne redukuje možnosť vzniku vojen medzi nimi. Andrew Moravcsik vo svojej liberálnej teórii medzinárodných vzťahov opakovane zdôrazňuje, že „globálny ekonomický rozvoj za posledných päťsto rokov bol úzko spätý so zväčšovaním bohatstva na jedného obyvateľa, s demokratizáciou, so zvyšovaním kvality vzdelávacieho procesu, čo napomohlo vytvorenie novej kolektívnej identity a výrazne podnietilo medzinárodnú ekonomickú spoluprácu. Žiaľ, realistická teória nepokladá tieto zmeny za teoreticky významné.“ V tomto bode sa liberálny internacionalizmus a klasický marxizmus prekrývajú; ani marxistická teória totiž nepovažuje svetovú kapitalistickú ekonomiku za hru s nulovým súčtom: dynamický rozvoj výrobných síl v podmienkach kapitalizmu, môže, za primeraných okolností, zabezpečiť vyšší zisk aj reálne mzdy. Tento vývoj bol očividný pri dlhodobom boome v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia v rozvinutých ekonomikách. Navyše to potvrdzuje koncepciu kapitalistickej svetovej hegemónie (pracujem s ňou aj ja), na základe ktorej hegemón do určitej miery dotuje verejné tovary a služby (napríklad Medzinárodný menový fond) a tak podnecuje ostatné štáty ku kooperácii. Lenže, a to treba zdôrazniť, blízkosť marxizmu a liberalizmu je v tomto smere iba nepatrná. Marxistická politická ekonómia chápe kapitalizmus vo svojej podstate ako protirečivý a nestabilný proces založený na vykorisťovaní námezdnej práce, náchylný na pravidelné ničivé krízy, sústavne produkujúci nerovnosť. Treba však čestne priznať, že súčasná svetová ekonomika ponúka nezasvätenému dosť na to, aby podporoval kapitalistickú perspektívu.
Redistribúcia globálnej ekonomickej moci
Svet nie je ekonomicky plochý a nie je ani rovnako hrboľatý. Spomeňme si na Leninovu kritiku ultraimperializmu – netýkala sa iba nerovnakého rozvoja, ale aj distribúcie nerovnosti naprieč celou zemeguľou a z toho sa odvíjajúcej, permanentne sa meniacej moci štátov v dôsledku dynamického rozvoja kapitalizmu. Tento argument je rovnako platný ako za čias Lenina. Pohyblivá distribúcia globálnej ekonomickej moci, ako som už poznamenal, je subjektom mnohých manipulácií. Nedorozumenia týkajúce sa veľkosti súčasných ekonomík alebo otázok, či globalizácia zvyšuje, resp. znižuje globálnu chudobu a nerovnosť, veľmi často vyplývajú z problému, akým spôsobom merať národný dôchodok. Používanie trhového výmenného kurzu ohrozuje nestabilita spôsobená infláciou a pohyblivosťou kurzu meny: pád dolára na začiatku roka 2008 vyvolala silnejúca ekonomika eurozóny a adekvátne k tomu sa posilnil aj jej výmenný kurz. Práve z týchto dôvodov sa začína čoraz intenzívnejšie uplatňovať ako alternatívny prostriedok Purchasing Power Parity /PPP/ (parita kúpnej sily); aktívne ho využívajú medzinárodné inštitúcie, ako napríklad Medzinárodný menový fond, Svetová banka, ale aj historici a teoretici svetovej ekonomiky. Výhodou tohto nástroja je skutočnosť, že zohľadňuje rozdiely v národnej kúpnej sile, inak povedané, za dolár môžete na celom svete kúpiť to isté množstvo tovarov a služieb. Keďže na Juhu sú životné náklady nižšie, efekt spočíva v tom, že sa umocní veľkosť rozvíjajúcich sa ekonomík a redukuje sa rozsah rozvinutých ekonomík. Tento proces je však spojený so zásadným problémom: firmy nemôžu nakupovať najmodernejšie technológie a zbrane za doláre podliehajúce parite kúpnej sily, lež za doláre, ktorých kurz sa mení zo dňa na deň. Zohľadňovanie parity kúpnej sily je lepšie aplikovať pri otázkach ekvivalentnej domácej kúpnej sily, resp. vo všeobecnejšej rovine pri hodnotení materiálneho blahobytu.
Nie sú to však jediné otázky, ktoré nás môžu zaujímať v súvislosti s príjmom a jeho distribúciou. Rovnako nás musí interesovať ekvivalentný príjem ako ukazovateľ ekvivalentnej kúpnej sily obyvateľov v rozličných krajinách, ktorá sa týka tovarov a služieb produkovaných v ostatných krajinách. Ak nás zaujíma problematika vplyvu na jeden štát, jeho ekonomiku či región atď., musíme použiť devízový kurz. Devízové príjmy sú lepším ukazovateľom sily a vplyvu.
Pri analýzach a prepočtoch som uplatnil obidva nástroje – trhový výmenný kurz a paritu kúpnej sily. Prišiel som k záveru, že v roku 2007 spomedzi pätnástich najsilnejších ekonomík sveta, sa päť miest ušlo globálnemu Juhu. Ukázalo sa, že Čína je dnes najväčším výrobcom a exportérom tovarov. Arrighi vidí v čínskom vzostupe viac ako nastávajúceho potenciálneho hegemóna. Nádeje vkladá do obsahovej obnovy Komunistickej strany Číny, ktorá „bude žať úspechy vďaka oživeniu a konsolidácii čínskych tradícií centrálne plánovaného trhového hospodárstva, intenzívnej akumulácie bez vyvlastňovania, väčšou mobilizáciou ľudských ako technologických zdrojov a masovou participáciou na riadení verejných záležitostí“. Za týmto konštatovaním ťažko hľadať niečo iné ako zbožné želanie. Na druhej strane treba však povedať, že čínsky úspech spočívajúci v posledných tridsiatich rokoch v sústavnom raste hrubého domáceho produktu (v priemere ročne 8 – 10 percent) je nepochybne svetovým historickým unikátom. V nijakom prípade nemožno označiť tento proces za niečo, čo Marx v koncentrovanej verzii nazval primitívnou akumuláciou kapitálu, v ktorej sa milióny ľudí spolu s produktívnymi zdrojmi podrobujú logike globálnej konkurencie.
V tejto súvislosti vyvstáva otázka, aký bude mať vplyv hviezdne vynorenie sa Číny v oblasti ekonomiky na súčasný imperializmus. Nedá sa na ňu pregnantne odpovedať, pretože vzťahy medzi touto veľkou krajinou a svetovým hegemónom – Spojenými štátmi sú veľmi komplikované. Ekonomicky sú oba štáty nezávislé. USA sú v značnom deficite verejných financií, Čína zase v prebytku. Platobná bilancia reflektuje masívny tok tovarov z východnej Ázie, cez Pacifik, do Spojených štátov. A zdá sa, že tento tok tak skoro neustane.
Vybral a preložil Pavol Dinka
