Film talianskeho režiséra Mattea Rovereho o dvoch legendárnych bratoch pozerať nie je ľahké. Téma možno nie je „väčšia ako život“, ako to pri iných, bezvýznamnejších námetoch, hlásajú opotrebované floskuly, určite sa mu však uchopením a realizáciou vyrovná. V rozpočtovo pomerne skromnom, no o to silnejšie vyznievajúcom a najmä doznievajúcom filme nehľadajte muskulatúrnych nasledovníkov Steva Reevesa a Gordona Scotta z panoramatického filmového spracovania o založení Ríma (1961), dokonca ani niekoho ako Russell Crowe v hollywoodskom stvárnení iného segmentu a obdobia rímskych dejín. Rovereho Remus a Romulus, úmyselne uvedení v tomto poradí, sú dvaja jednoduchí pastieri, bratia, oddaní si navzájom. Až tak, že smrť jedného je pre druhého neprípustná napriek tomu, čo o budúcnosti prostredníctvom vestálky Satnei (Tania Garribba) smrteľníkom zvestujú bohovia.
Dvojičky, z ktorých sa postupne stávajú vodcovia, aj keď z každého z nich v inom čase a iným spôsobom, vedú skupinku utečencov pred rituálnou obetou z dosahu dominantnej Alby Longy, ktorej sa bojí všetko živé v povodí Tiberu. Zraneného Romula (Alessio Lapice) chráni jeho brat získavajúci si postupne rešpekt štvancov vďaka hrubej sile. Predchádzajúca veta je eufemizmom prekrývajúcim každodennú surovosť a brutalitu zachytené niekedy až dokumentárnou kamerou. Tie sú realistickejšie ako v scénach iných, oveľa výpravnejších filmov pomáhajúcich si počítačom. Nie je to žiadna hra o tróny; znovuvzkriesená, neštylizovaná minulosť je sugestívnejšia ako alternatívna história. Rozochvieva niečo, čo ostalo v každom z nás hlboko skryté a z času na čas sa prebúdza. Napríklad vtedy, keď Romulus – Rex primus – nad bratovým telom vysloví predtuchu a hrozbu zároveň. Už nikdy viac strach, ponižovanie, útlak a útek. Meno jeho i bratovho Mesta samo osebe raz bude medzi jeho nepriateľmi vzbudzovať prvotný strach a triašku a ľahostajných nenechá ani jeho priateľov.
Hudba Andreu Farriho môže zo začiatku pôsobiť, akoby do filmu nepatrila. Postupne s ním však splýva. Ak nie je, žiada sa. A ona príde, keď je to naozaj treba. Je naplno prítomná v smutnom choráli detí z Veií plačúcich nad telami svojich otcov pobitých Removými (Alessandro Borghi) bojovníkmi. Zastretý motív pripomínajúci sirénu leteckého poplachu v scénach, v ktorých film kulminuje, empatického diváka, vracajúceho sa prostredníctvom filmu pôsobiaceho ako stroj času do dávnej histórie, napĺňa nepokojom a obavami z budúcnosti. Tá nastane až po zobrazených udalostiach a bude trvať viac ako tisícročie. Možno až tri, dodnes. Mnohé jej časti sú nám všetkým známe. Preto je film o bedároch na úteku, z ktorých povstane Rím, taký pôsobivý. Bez príkras a zbytočných ornamentov. Bude takým o to viac, o čo viac bude divák znalý jeho neskoršej veľkosti a civilizačného významu, prichádzajúceho ruka v ruke so státisícmi obetí, krútiť neveriacky hlavou. Lebo moc Mesta, na počiatku ktorého boli utrpenie, bieda, nechcená bratovražda, ale aj viera v budúcnosť a v to, že človek dokáže (takmer) všetko, čo si zaumieni, či už s bohmi (Romulus) alebo bez nich (Remus), sa postupne stala nezmernou, neporovnateľnou, nevysvetliteľnou, fascinujúcou a zostáva takou dodnes.
Napokon to nie sú svaly a ovládanie zbraní či myslí iných, ale morálny kompas, praktický a transcendentný zároveň, ktorý určuje konanie filmových postáv. Od hlavných protagonistov po tých vo vedľajších úlohách, všetci do jedného v každej zo scén ponúkajú ten najkvalitnejší autentický výkon, ktorému divák vtiahnutý do deja nemá problém uveriť. K celkovej vierohodnosti prispieva aj reč, proto-latinčina, ktorou filmové postavy hovoria. Azda jediný súčasný režisér, ktorý by vedel nakrútiť film na túto tému s podobným účinkom, keďže František Vláčil už nie je medzi nami, je nie celkom mainstreamový Mel Gibson. Je dobré, že sa na to nedal. Zatiaľ. Pretože popkorn a kola s týmto filmom akosi neladia. Takýto film veľa peňazí nezarobí. Celkom určite sa nebude mnohým ani páčiť. Nie je to však jeho ambíciou.
Najprv vyhladnite. Nejedzte. Obrazne i doslovne. Ak máte radi poviedky Jacka Londona či Francisa Bretta Harta a im podobných, nepotrpíte si na pôvab umelého a uprednostňujete veci pomenované priamo, ak ste prejedení dobrôt a po pôste vám chutí chlieb s masťou a cibuľou, pozrite si tento jedinečný príbeh, ktorý svojimi dôsledkami poznamenal a stále poznamenáva súčasníkov, aj keď si to nemusia uvedomovať, vo filmovom stvárnení, ktoré zato stojí. „Prvý kráľ“. „Il primo re“. Film Mattea Rovereho. Svojou drsnou úprimnosťou, priamočiarosťou, vierohodnosťou, pochopením človeka v jeho nemennej podstate a súcitom s ním nasýti a naplní tých, ktorí sú naozaj hladní.
(Film je dostupný v slušnej kvalite aj na Youtube s anglickými titulkami)
