Termín ideológia má u nás zlú povesť, tak zlú, že sa tomuto termínu všetci my, márne hlbokomyseľní filozofi i hlboko márnomyseľní publicisti, vyhýbame ako čert katolíckemu kostolu. Hovoríme radšej o politických výhľadoch, koncepciách alebo dokonca víziách. Nepochybujeme o tom, že termín ideológia si túto zlú povesť zaslúži, predsa roky a roky, presnejšie štyri desaťročia, sa hlásalo jedno a konalo iné. Pričom stále ešte nevieme, či horšie bolo to hlásané alebo to konané a tak termín ideológia jednoducho splynul s aparátnickým marxizmom.
Ideologická politika má u nás zlú povesť, obyčajne máme na mysli pokus riešiť problémy podľa akéhosi hotového receptu. Dokonca ideologická politika sa často stotožňuje s takou, kde osobné averzie ničia schopnosť triezvo uvažovať. Za protiklad ideológie sa považuje pragmatizmus. Strach zo slov však nie je riešením a preto skôr než sa pustíme do ozajstných diskusií o socializme a liberalizme, o prvej, druhej, alebo dokonca tretej ceste, a o tom, že možno ani jedna z nich nie je schodná, bude dobré si pripomenúť povahu ideológií, pripomenúť si ich zmysel a spôsob existencie.
Všetko pevné sa rozkladá
Ideológie podstatne patria k modernej spoločnosti. V každej učebnici sociológie sa dozvieme, že základnou charakteristikou moderných spoločností je ich dynamickosť. Vari najprenikavejšiu charakteristiku moderných spoločností nájdeme v diele K. Marxa, M. Webera a J. Deweya. Práve dynamickosť vývoja spôsobuje, že moderná spoločnosť je neustále konfrontovaná s možnosťami, musí si vyberať smer svojho vývoja, vyberať si politický systém, systém školstva, sociálneho zabezpečenia, spôsob organizácie armády, polície atď. Práve toto je dôležité: v modernej spoločnosti si jednotlivé schémy organizácie spoločenského života vyberáme, dokonca aj keď ich preberáme, tak toto preberanie musíme potvrdiť, súhlasiť s ním. I tradície existujú len ako uznané, osvojené, prijaté. V tradičnej spoločnosti sa človek orientoval na „dané“, v modernej spoločnosti sa orientuje na „možné“ a teda „vytvorené“.
Orientovať sa v možnostiach
Pred moderným človekom tak vyvstáva úloha orientovať sa nielen v skutočnosti, ale orientovať sa aj v možnostiach. Ideológiami nazývame predovšetkým tie komplexy ideí, ktoré nás orientujú zoči voči „možnému“, tie idey, ktorými vyberáme, ktorú z možností by sme radi pretvorili na skutočnosť. Táto selekcia možností je základnou funkciou ideológií, až potom nasledujú jej ďalšie funkcie. Totiž zdôvodňovanie legitimity, oprávnenosti určitých záujmov, oprávnenosti istého inštitucionálneho usporiadania spoločnosti, resp. kritika daného stavu, t. j. už uskutočneného výberu, či vysvetľovanie nevyhnutnosti zmieriť sa s daným stavom.
Primárnosť selektívnej funkcie ideológií vysvetľuje, prečo dôležitosť ideológií stúpa v krízových, kritických okamihoch. Kríza totiž znamená aj nevyhnutnosť voliť, vyberať z istých možností. V normálnom chode spoločnosti ideológie vyzerajú ako číry ornament, ako zbytočnosť, bez ktorej sa dobre zaobídeme. Všetko ako tak funguje a väčšina problémov sa zdá byť riešiteľná na čisto „technickej“, resp. „politickej“ úrovni. Tam však, kde spoločnosť „nefunguje“, t. j. kde zlyhávajú pokusy o „technické“ riešenia, kde sa spoločnosť dostáva do kríz, tam vlastne nastáva „čas pre ideológiu“, začína sa diskutovať o základných veciach, o princípoch, o východiskách, možných smeroch nápravy.
Ako by to malo vyzerať alebo primát želacích viet
Ideológie sú vyjadrením našich predstáv o tom, ako by spoločnosť mala byť usporiadaná, ako by mali fungovať jej inštitúcie, aké by malo byť postavenie občanov a akú podobu by mali mať vzťahy medzi nimi. Jadrom ideológií sú teda vety, ktoré gramatici nazývajú želacími, je to teda systematická formulácia našich predstáv o dobre usporiadanej spoločnosti. Krištáľová čistota ideologických obrazov „možných svetov“ však nie je výsledkom skúmania, ale požiadavkou. Preto sa ideológovia tak ľahko dostávajú na hladký ľad, kde skoro niet trenia, vmýšľajú sa do ideálnych podmienok. Realita je však celkom iná. Svoje priania realizujeme vždy v konkrétnej situácii a pokiaľ nechceme zostať v ríši snov, musíme sa zaujímať aj o to, ako vyzerá reálny svet. To je aj dôvod, prečo ideologické komplexy obsahujú aj oznamovacie vety (výpovede o faktoch) a normy. Pozor však, znalosť skutočnosti a povedomie o normách, ktoré nachádzame v ideológiách, sú veľakrát podriadené prianiam. Žiaľ, často vidíme len to, čo chceme vidieť a čím sú naše túžby po zmene silnejšie, tým je náš pohľad na skutočnosť viac jednostranný. Obyčajne sa snažíme, aby naše znalosti faktickosti a normy podporovali naše priania. Veľmi dobre vieme, do akej miery už na čisto psychologickej rovine naše priania dokážu ovplyvniť naše vnímanie skutočnosti a to pozitívne, ako aj negatívne.
Bezvýsledné polemiky
Vzťah ideológií a reality je mimoriadne dôležitým problémom, oveľa zaujímavejším je pre nás teraz však vzťah medzi rozdielnymi ideológiami. Spory ideológií niekedy temer nevieme odlíšiť od filozofických sporov, alebo sporov medzi vedcami. (Odhliadnime teraz od faktu, že neraz sa ukáže, že to, čo sa tvári ako filozofický alebo vedecký spor, je často maskovaným ideologickým sporom.) Spor medzi ideológiami nie je určovaný tým, čo nám ideológie o svete hovoria, tento spor sa zakladá na rozdielnosti predstáv o tom, ako by sme chceli, aby bola spoločnosť usporiadaná. Preto sú aj ideologické polemiky tak bezvýsledné, v nich vlastne prianie naráža na prianie, nie fakt na fakt. Prianie nemožno „racionálne“ vyvrátiť. Práve v tomto je „tajomstvo“ odolnosti ideológii voči racionálnym kritikám. Za každou ideológiou je istá vôľa, prianie. Vôľu môžu „rozložiť“, nemožno ju však „vyvrátiť“. Samozrejme, máme na mysli vôľu a priania združených jednotlivcov, teda o vôľu a priania, ktorými sa vytvárajú sociálne skupiny.
Kedy ju potrebujeme
Hlas ideológa, resp. teoretika, má zmysel predovšetkým v prelomových obdobiach, vtedy, keď sa spoločnosť nachádza na križovatke a rozhoduje sa o stratégii, smere postupu. Keď sa prehadzuje výhybka a rozhoduje sa o základných smeroch, keď sa diskutuje o princípoch, vtedy má význam aj ideologická úvaha. Ak je smer zvolený, resp. ak vieme, že základný smer vývoja sa už ovplyvniť nedá, hlas ideológa sa stáva dutým, nehovorí k veci, vlastne všetko, čo povie, je od veci. Teraz totiž už ide o konkrétnosť, o taktiku, o poriadok vo faktúrach.
Ideológie majú svoje dôsledky
Hovorili sme o tom, že ideológie sú primárne vyjadrením prianí, určením želanej podoby spoločenskej skutočnosti. Sú to však priania, ktoré majú reálny vplyv na bytie spoločnosti, premieňajú ju, pretvárajú na svoj obraz. Tak je to aj s ideami liberalizmu, socializmu alebo konzervativizmu: nezostali čisto subjektívnymi prianiami, podstatne ovplyvnili spôsob bytia západných spoločností. Stačí, keď si pripomenieme, že za štandardné právne systémy dnes považujeme vlastne len tie, ktoré sa formovali pod rozhodujúcim vplyvom týchto troch dominantných ideológií. Až protirečivou syntézou liberalizmu, konzervativizmu a socializmu sa utvárali moderné demokracie. Pre nás paradigmatické politické systémy sú výsledkom syntézy liberalizmu a demokratizmu. Rozhodujúcu úlohu v tejto protirečivej syntéze hral liberalizmus. Sila liberalizmu je i v tom, že niektoré jeho zložky, predovšetkým dôraz na práva jednotlivca, sa stali už temer samozrejmou súčasťou našich predstáv o tom, ako má moderná spoločnosť fungovať. Ide totiž o to, že normatívnosť, kolektívne zdieľané predstavy o tom, ako by spoločnosť mala fungovať, musíme považovať za organickú dimenziu spoločenského života. Táto kolektívna predstavivosť je hybridnej povahy, obsahuje doslova „zmes“ predstáv. Úlohou politických ideológií je prečistiť sociálnu predstavivosť, resp. zosilniť niektoré jej zložky alebo oslabiť iné. Idey, ktoré sa nedokážu zachytiť v spontánnej sociálno-politickej predstavivosti spoločnosti sú odsúdené na marginálnosť. K faktickosti spoločenských štruktúr patria i predstavy o tom, ako by spoločnosť mala vyzerať. Dnes liberalizmus do značnej miery ovládol sociálnu „predstavivosť“ súčasných spoločností a to dokonca i tam, kde historický vývoj neprial príliš liberalizmu, kde sa nepresadili liberálne formy života. Že je to tak, o tom svedčí koniec osemdesiatych a začiatok deväťdesiatych rokov v strednej a východnej Európe. Všetky ideologické koncepcie sa musia vyrovnať s tým, že ideologický horizont doby sa dnes určuje liberalizmom. Tak je to aj s Treťou cestou, je to pokus západných socialistov pochopiť, aká hra sa vlastne dnes vo svete hrá. Je možné, že máločo z nej je aj pre nás, sme predsa v celkom inej situácii. V každom prípade by nás mohlo zaujať, že sme svedkami pokusu západných sociálnych demokratov prejsť zo situácie, keď ich osud vlečie, k situácii, keď ich osud vedie. Samozrejme, ideálom by bolo osud viesť. Ten sen o tom, že človek sa môže stať pánom svojho osudu, je však už dávno dosnívaný a aj keď nie, tak sa na jeho základe nedá robiť politika.
Zhrňme to teda
Keď hovoríme o potrebe ideológie, máme na mysli jednoduchý fakt: od každého politického zoskupenia, ktoré sa podieľa na „hre o moc“ žiadame, aby jasne formulovala svoje zámery. Aby jasne povedala, čo vlastne chce, ako si predstavuje túto spoločnosť v ideálnom prípade, t. j. ako by vyzerala, keby jej do toho nikto „nekafral“. Vzhľadom k tomu, že vždy tu budú ľudia, ktorí budú mať iné predstavy o tom, ako má byť spoločnosť usporiadaná, ako sa s touto inakosťou iných chce vyrovnať, do akej miery je ochotný ustupovať a kde už žiadny kompromis nie je možný.
Je to jednoduchá požiadavka, skúste sa však opýtať ľudí, ktorí sa zaujímajú o politiku, diskutujú o nej, čo vlastne jednotlivé strany chcú, ako si predstavujú slovenskú spoločnosť, jej želaný stav a cestu k tomuto želanému stavu. Skúste položiť túto otázku iným a budete prekvapení, aké nejasné odpovede dostanete: frázy, klišé. Vlastne tak je to i s politikmi. Ako je možné, že liberál dá prednosť tomu, aby na trhu boli dvaja, pred tým, aby tam boli traja (napr. Palacka v kauze GSM 1800). Ako to, že socialista. Ako to, že kresťanský demokrat. Každý z nás si môže doplniť rad príkladov, keď slovenský socialista, liberál alebo konzervatívec koná proti svojim „princípom“. Pokiaľ by to bol výsledok pochopenia, že kompromis je nevyhnutnosťou, tak je to v poriadku, oveľa častejšie je to však len dôsledok toho, že za zištnými improvizáciami niet žiadnej principiálnosti.
Slovenská spoločnosť je dnes konfrontovaná s problémami, ktoré presahujú sily pravice i sily ľavice. Zároveň sú však problémy, ktoré sa nedajú riešiť „spoločne“, pretože predsa len na pracovné vzťahy ináč pozerá zamestnanec a ináč zamestnávateľ. Riešením však nie je neurčitá zmes improvizácií, ale konfrontácia zásadných postojov, v ktorých ide „vec“, teda o základné podmienky existencie tejto spoločnosti. Keď sa spoľahneme len na dobrú vôľu politikov, budeme musieť dať za pravdu anglickému filozofovi zo 17. storočia, Thomasovi Hobbessovi, ktorý hovorí: „Inak sa nazýva láska, keď chceme dobré pre seba, inak, keď pre iných. Tak obyčajne ináč milujeme suseda, ináč susedku: lebo keď milujeme jeho, chceme dobré jemu, keď milujeme ju, chceme dobré sebe.“ U nás to vyzerá tak, že všetci slovenskí politici milujú len svoje susedky. Pozor však, volia aj susedia.
