Milan Ištván, výkonný riaditeľ občianskeho združenia Partnerstvá pre prosperitu (PPP) Narodil sa v Krupine roku 1975. Písal do regionálnych novín, bol predsedom Študentskej rady a stál pri zrode Mladej demokratickej ľavice. Neskôr bol v poradí druhým prezidentom MDĽ. Po ukončení štúdia žurnalistiky na Fi FUK v Bratislave v roku 1998 bol zvolený za poslanca NR SR za SDĽ. Bol členom Výboru NR SR pre vzdelanie, vedu, mládež a šport. Dnes je výkonným riaditeľom PPP a členom Rady vlády pre informatiku a poradcom ZMOS pre informatizáciu miestnych samospráv. Je ženatý, má trojročnú dcéru.
O Tebe je známe, že si bol ľavicovým politikom. Ako si sa dostal k ľavici? Mal si a priori nejaké ľavicové postoje? – V septembri 1989 som prišiel na gymnázium. Nasledoval november ’89, ktorý, pochopiteľne, všetkých študentov zaujal a začali sa angažovať. Zanikol SZM a vznikli nejaké študentské rady. V tom čase, v deväťdesiatom roku, som sa na gymnáziu v Krupine stal predsedom takejto študentskej rady a hľadali sme istú formu právnej subjektivity. Vzniklo to celkom spontánne a zistili sme, že sme ľavicovo orientovaní, a tak sme v Krupine založili Hnutie ľavicovodemokratickej mládeže, HĽDM; (smiech) ešte dodnes mám také odznačiky, čo sme si vyrábali. A keď už bolo založené, tak sme sa prostredníctvom okresného predsedu SDĽ Miloša Vaňa nakontaktovali na ľudí, ktorí zakladali celoslovenskú ľavicovú mládežnícku organizáciu. Tak som sa v apríli 1991 stretol na Hrádku pri Revúcej s Braňom Ondrušom a vtedy sa aj prvý raz objavilo slovné spojenie Mladá demokratická ľavica. Tiež treba povedať, že od toho apríla sú moje politické cesty neustále späté s Braňom Ondrušom. Filozofovali sme, samozrejme, aj o tom, že raz sa dostaneme až do parlamentu. Neskôr si sa do toho parlamentu dostal a mnohí tvrdia, že si bol jedným z aktívnejších poslancov, no napriek tomu Ti tento atribút SDĽ nechcela priznať… – V SDĽ sme vtedy vôbec nemali jasno, čo my vlastne od tých poslancov chceme. Mal som pocit, že regionálne štruktúry chceli po poslancoch všelijaké vybavovačky. Aby im poslanci po úradoch vybavovali napríklad stavebné záležitosti, dotácie z vlády a podobne. To, čo som si ja myslel, že má poslanec robiť, a to venovať sa realizovaniu nášho programu cez nejaké typicky poslanecké aktivity, ako je legislatíva, pozmeňovacie návrhy zákonov, interpelácie, práca vo výboroch. Nemal som pocit, že by toto bolo prioritou strany. Takto teda dochádzalo k duplicitným riešeniam a logické mechanizmy nefungovali… Aké boli hlavné línie, ktoré si presadzoval? Patril medzi ne aj napríklad projekt Infovek, ktorého iniciátorom bola práve SDĽ? – Sústreďoval som sa najmä na veci, ktoré súviseli s mojím zaradením vo výbore pre vzdelanie, vedu, mládež a šport. Točil som sa najmä okolo školskej legislatívy, kde ma zaujímali predovšetkým okrajové skupiny študentov. Niekoľkokrát som predkladal novelu zákona o školských zariadeniach, pretože sa mi nepáčila situácia detí a mládeže v reedukačných domovoch. Bol som pri vzniku mládežníckeho parlamentu, vtedy v spolupráci s Radou mládeže Slovenska. Už na konci volebného obdobia som predkladal pozmeňovací návrh, ktorý zabezpečil bezplatný prístup k externému vysokoškolskému vzdelaniu. A v rámci týchto aktivít som sa dostal aj k projektu Infovek, kde treba priznať, že iniciátormi boli skôr Braňo Ondruš a Ľubo Andrassy. No hrali sme ako tím a snažili sa navršovať rozpočet na tento projekt. A tam sa niekde začal rodiť môj záujem o informačné technológie. Stretával som sa s ľuďmi a neskôr som predkladal aj novelu zákona o telekomunikáciách, kde sme chceli liberalizovať telekomunikačný trh, a tým zlepšiť prístup občanov k internetu. Bol som jedným z predkladateľov zákona o elektronickom podpise, čo, musím priznať, bolo na tú dobu pomerne prelomové. Už vtedy som si uvedomoval dôležitosť tejto témy, a to budovania informačnej spoločnosti na Slovensku, ale v tom predchádzajúcom parlamente išlo naozaj o okrajovú tému, ktorá v podstate nikoho v tom období nezaujímala. V tomto parlamente by sa navonok možno zdalo, že je to o trochu lepšie. Dokonca aj formálne vznikla komisia Národnej rady pre informatizáciu spoločnosti, ktorej šéfuje práve prezidentka Asociácie projektu Infovek Beáta Brestenská, a táto komisia má za sebou aj nejakú činnosť. Napriek tomu si myslím, že sa od nich očakávalo viac. Je pre Teba ako ľavičiara angažovanosť v informatizácii aj akosi ideologicky zdôvodniteľná? – (smiech) Poviem to inak. Mal som nejaké rokovania v Rimavskej Sobote, čo je naozaj zaostalý región. Navyše vláda, ktorá tu je dnes pri moci, robí pre rozvoj týchto regiónov málo. Či už priamo, alebo nepriamo. Myslím, že do Rimavskej Soboty určite ešte niekoľko desiatok rokov diaľnica nepovedie, ale informačná diaľnica tam už môže stáť aj budúci rok. Obyvatelia tohto regiónu sa medzičasom dosť zmobilizovali a rozbiehajú rôzne vzdelávacie projekty. A školy môžu takpovediac už o dva roky produkovať anglicky hovoriacich absolventov ovládajúcich mnohé zručnosti v oblasti informačných technológií (IT) na úrovni pre stredoškoláka nadštandardnej. Horšie je, že títo mladí ľudia potom, samozrejme, odídu preč z toho regiónu. A nájdeme ich v Košiciach, Budapešti alebo Bratislave, ak nie ešte aj ďalej. No určite nie v okolí Rimavskej Soboty. Na Slovensku je do budúcnosti istotne lepšie orientovať sa na výstavbu priemyselných parkov, ktoré budú mať bližšie k vzdelanostnej ekonomike, ako stavať z neho montážnu halu. Snažím sa teda presadzovať produkciu s vyššou pridanou hodnotou na Slovensku, čo by malo byť výsledkom vzdelanostnej ekonomiky. Patril si medzi najmladšiu garnitúru SDĽ – ako teda prežívaš traumu z rozpadu tejto bývalej veľkej strany? Alebo, ešte lepšie, povedz nám, ako si sa tam dostal? Zaujíma nás celý Tvoj vývoj. – Do Mladej demokratickej ľavice (MDĽ) som vstúpil, keď som mal asi pätnásť rokov. Teda niekoľko rokov na strednej a potom aj na vysokej škole ma starší „súdruhovia“ potľapkávali po pleci a hovorievali: „Milan, Ty raz vstúpiš do politiky, z Teba raz bude poslanec“. A ja som im hovoril, že raz áno, a potom, keď som sa vrátil z ročného pobytu, štúdia v Paríži, v SDĽ začala byť aktuálna tvorba kandidátky. Vtedy ma viacerí ľudia oslovili, že by som do toho mal ísť. A tak som vyhľadal vtedajšieho predsedu strany Migaša. Ten ma povzbudil, aby som kandidoval. To bol pre mňa vhodný signál, aby som sa v rámci vnútrostraníckej súťaže aktívne zúčastnil. Snažil som sa presvedčiť ľudí najmä v MDĽ a banskobystrickom kraji, aby som na tej kandidátke bol čo najvyššie. Neskôr sme dali dokopy programový tím… Ubudlo z Teba, kým si sa na tú kandidátku dostal? – Myslím, že zo mňa neubudlo. Ale napriek tomu sa domnievam, že by v tom čase bolo SDĽ prospelo, keby boj o miesta na kandidátke bol svojím spôsobom demokratickejší, resp. keby sa vtedy zorganizovali regulárne vnútrostranícke primárky. Lebo v dôsledku takého kombinovaného spôsobu, ako sa organizovala tvorba kandidátky v ostatných dvoch voľbách, sa prejavili rôzne divné pomery medzi regiónmi. Nevzbudzovalo to dojem transparentnosti. Mám s tým aj svoje negatívne skúsenosti. Niektoré regióny nerešpektovali rozhodnutia vnútrostraníckych krajských primárok a krajskí predsedovia uzavierali medzi sebou rôzne dohody a snažili sa výsledky týchto krajských konferencií nejakým spôsobom obísť. To bolo v SDĽ normálne a aj dnes je to v SDĽ bežné. Mám tam ešte stále veľa dobrých priateľov a keď mi hovoria, čo sa tam deje, ustavične sa uisťujem, že je dobre, že v tej strane už nie som. Ako si však prežíval ten pád? Bola to loď, ktorej súčasť si tvoril aj Ty… – Proste nastal smútok a zakríknutosť, lebo ešte rok predtým sa javilo všetko inak. Ale pol roka pred voľbami bolo všetkým jasné, že aj posledné nádeje, ktoré sa v tom čase vkladali do Koncoša, sa ukázali ako klam. Očakávania od predsedu Koncoša sa jednoducho nezhodovali s tým, čo v skutočnosti robil. A, povedzme si otvorene, keď sa niekto okolo niečoho točí desať rokov, ako som to robil ja, a odrazu po takom dlhom čase nastane „mínus“, dostane šok. Skrátka zrazu nič! Bol som teda, samozrejme, smutný. Navyše ani strana na takú prehru vôbec nebola pripravená. Po parlamentných voľbách som prestal byť členom strany, lebo som prestal platiť členské – a podľa organizačného poriadku vám po pol roku zaniká členstvo… …azda pre finančné problémy? – …(smiech) Nie. Nie pre finančné problémy… Zaujímavé na tom je, že potom sa nikto, naozaj nikto, ak nerátam priateľov Juditu Takáčovú, dnes podpredsedníčku SDĽ, a spomínaného Miloša Vaňa, o to nezaujímal. Nikto ma neoslovil, či teda nechcem zostať v strane, prečo už neplatím členské a podobne. Ako sa s odstupom času pozeráš na vznik SDA? Nechcel si sa tam angažovať? – Osobne by som to vnímal skôr ako skok z kaluže do blata… Dnes sa však pripravuje tzv. projekt integrácie ľavice. Čo o ňom vieš a čo naň prípadne hovoríš? – Myslím si, že by nášmu parlamentu prospelo, keby v ňom bola jedna skutočná, aj keď len päťpercentná ľavicová strana. Ani Smer ani KSS nie sú pre mňa normálne ľavicové strany. Často si kladiem otázku, s kým by Smer vlastne zostavil vládu. Smerom doľava nikoho vhodného nevidím, smerom doprava Smer nájde SDKÚ a HZDS, a to by bola zase cesta späť! Fandím integrácii menších ľavicových strán a prial by som im, aby našli vhodnú spoločnú programovú platformu a vhodného lídra, lebo bez týchto vecí sa to nedá. Nemá ľavica lídrov? – Líder je pre mňa niekto, kto keď ma osloví, aby som sa pre takúto stranu angažoval, tak sa budem angažovať. Zatiaľ o takom neviem. Mala by to byť prirodzená autorita, osobnosť. Podľa mňa to chce ešte čas. Vráťme sa ešte k Tvojmu pôsobeniu v parlamente. Takisto si presadzoval veci, ktoré Ti u konzervatívnej časti SDĽ „pošramotili“ meno. Ako túto agendu a svoje angažovanie sa v nej spätne hodnotíš? Mám na mysli napríklad zákon o registrovanom partnerstve. – Keď sme pripravovali zákon o registrovanom partnerstve, neskôr sme to nazvali krajšie – zákon o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia, už bola jasná spoločenská objednávka, aby sa táto téma otvorila. Ľudia, ktorých sa mal zákon týkať, sú dodnes touto spoločnosťou ignorovaní a vecné problémy, ktoré v ich životoch nastávajú, nikto nemá záujem riešiť. Napríklad také praktické problémy, ako majetkové pomery, záležitosti týkajúce sa zdravotnej starostlivosti, alebo situáciu, že tu existuje niekoľko stoviek homosexuálnych párov, ktoré vychovávajú deti. No naša legislatíva s touto možnosťou vôbec nepočíta. Úplne tento fakt ignorujeme, čo sa teda mne osobne nepáči. Musím otvorene povedať, že som dnes hrdý na presadzovanie tejto témy. Vôbec nič neľutujem a keby som sa časom, povedzme o dva roky, mohol vrátiť do politiky, tak toto bude rozhodne vec, ktorá sa ocitne v mojej agende. O dva roky do politiky? Ako to myslíš? – No, ja sa o dva roky nechcem do politiky ešte vrátiť. Hovorím, keby som sa mal… Skús teda rozvinúť Tvoju perspektívu… – Domnievam sa, že to, čomu sa dnes venujem v Partnerstvách pre prosperitu, je tiež presadzovaním určitých politických tém, ktoré sa zhodujú aj s mojou sociálnou orientáciou a ktoré, myslím si, sú pre túto spoločnosť prospešné. To znie dobre… ale budeme naliehať: kto je tou loďou alebo ktorá je tá politická strana, ktorá ťa vynesie naspäť do politiky? – No, poviem to tak. Ja by som sa rád niekedy do politiky vrátil, v nejakej ľavicovo, socialisticky orientovanej strane, ale dnes tu taká strana neexistuje. Samozrejme, udržiavam vzťahy a diskutujem o politike s niektorými ľuďmi aj v Smere, SDĽ či SDA, alebo aj mimo politických strán s ľavicovo orientovanými ľuďmi, ktorí, mimochodom, často uvažujú o vzniku novej ľavicovej strany. No zatiaľ ma žiadna z týchto strán či osôb pre svoje idey tak nenadchla. Priznám sa, že som z toho smutný, no dnes tu nie je subjekt, pre ktorý by som mohol, resp. chcel viac pracovať a nebodaj aj doň vstúpiť. Vstúpiť do politickej strany už pre mňa nemôže byť akousi formálnou záležitosťou. Keď som v osemnástich rokoch vstupoval do SDĽ, tak som tú stranu už tri roky poznal zvnútra i zvonka ako mládežnícky funkcionár a vedel som, do čoho idem a čo tam chcem dosiahnuť. Teda už nevstúpim niekde len preto, aby som platil členské. Nemusí ísť o vysoké funkcie, ale určite nebudem chcieť byť iba pasívny člen. Čo by mala politická strana robiť inak, aby nedopadla ako SDĽ? – To je ťažká otázka, o ktorej aj naša generácia bude ešte dlho hovoriť. Ale vari možno povedať, že Migašova družina, ako ju vtedy volali a ktorú Migaš dokázal zjednotiť, to všetko boli individuálni hráči. Každý „hral na seba“ a od toho závisela aj tematická rôznorodosť. Vidno tu príliš veľký rozptyl a málo z toho nám utkvelo v pamäti. A voličom jednoducho nebolo jasné, čo strana robí. Či je vo vláde, či je v opozícii. V strane dochádzalo k mnohým konfliktom, medzi predstavami centra a regiónov. Nebol dostatočný priestor na nejakú normálnu vnútrostranícku diskusiu. Ako poslanec si mal možnosť vidieť do iných strán. Máš pocit, že bola nejaká, ktorá vedela takéto konflikty zvládnuť…? – Nuž, pri pohľade na minulý, ale aj terajší parlament je jasné, že najviac stmelené strany sú SMK či KDH. Tam sa nemohlo stať, aby niekto povedal myšlienku a druhý stranícky kolega odporoval. Tam sa málokedy stávalo, že poslanecký klub bol v konflikte s ministerským klubom. Možno aj u nich boli rozpory, ale v novinách sa o nich nepísalo. V prípade SDĽ boli tieto konflikty príliš často medializované. Ale prečo to tak bolo? – No neviem, či to správne poviem, ale v KDH je vždy jedna platforma, kde sa všetci stretnú – a to je ten katolicizmus, a v SMK zase ich maďarská národnosť. V SDĽ nebolo jasné, čo je na prvom mieste. Čo si teda ako poslanec dokázal Ty? Kde sú tie Tvoje „bodíky“…? – Školstvo, prostriedky pre Infovek, otvorenie diskusie o životnom partnerstve, ako aj novela zákona o telekomunikáciách či elektronickom podpise. Sú to témy, ktoré stáli za to. Možno spomeniem moju úplne prvú poslaneckú aktivitu, a to lepšie hospodárenie s majetkom Fondu detí a mládeže. Teda fondu, čo spravoval majetok po SZM. Vtedy sa mi ako poslancovi prvý raz vyhrážali rôzne živly. A to minimálne tým, že si ma nájdu a dajú mi „po papuli“. A dostal si? – Nie, aspoň myslím, že nie. Nepamätám si. Zostaňme teda pri partnerstvách, no teraz pri tých za prosperitu. Ty si sa stal vlastne lobistom? – Áno, som lobista. Lobujem za informatizáciu spoločnosti a vôbec sa za to nehanbím. Aj keď skutočnosť je taká, že ľudia si na Slovensku pod pojmom lobing predstavujú kadejakú nelegálnu činnosť. Nič si však z toho nerobím. Už vtedy, keď nejaký občan zastaví na ulici svojho poslanca mestského zastupiteľstva, starostu či primátora a hovorí mu: „Počujte, nevyniesli ste nám načas smeti…“. Už vtedy vlastne ten občan lobuje za svoje záujmy. Si platený lobista? – Ako riaditeľ tohto občianskeho združenia som, pochopiteľne, zamestnaný na plný úväzok, a teda som za to platený. Moja rodina musí z niečoho žiť. Lobing je teda o legálnom presadzovaní záujmov, čo ho podstatne delí od korupcie či klientelizmu… Ako sa vyvarúvate klientelizmu a korupcii? – Nikdy nelobujeme za konkrétny biznis či zákazku. Proste lobujeme za to, aby sa v našej spoločnosti vytvorili lepšie podmienky na budovanie informačnej spoločnosti. Často to súvisí s tým, že otvárame témy, kde nepresadzujeme nejaké konkrétne riešenie, ale to, aby sa niečo vyriešilo. Organizujeme k daným témam semináre, okrúhle stoly, konferencie, cez prieskumy sa zaujímame o názory občanov, robíme rôzne analýzy, publikujeme. Toto všetko napomáha diskusiu. No a potom, samozrejme, komunikujeme s médiami, ako aj s poslancami, primátormi a podobne. A aj to veľmi jemne. Často ich upozorníme, že niekde je problém, a pokúšame sa im poskytnúť čo najväčšie množstvo informácií. Musíš však uznať, že za IT biznisom sú obrovské peniaze, obrovské tendre a verejné obstarávania. Sú to niekoľkomiliardové sumy, ktoré si budú vyžadovať aj velikánske štátne výdavky. Nebojíš sa, že Tvojím cieľom môže byť v budúcnosti skôr vyprázdnenie pokladnice objednávkami u vašich členov… – Možno to bude znieť paradoxne, ale ja sa už rok snažím o väčšiu transparentnosť pri vydávaní štátnych prostriedkov na túto sféru. Dnes nikto nevie povedať, koľko peňazí zo štátneho rozpočtu sa dáva na informatizáciu. Z nášho prostredia existujú dohady, že ide približne o 4 až 6 miliárd ročne, ale vláda nám to nevie potvrdiť. Zrejme ani nemá prehľad, ktoré IT projekty podporuje. Či tam napríklad nedochádza k duplicite. Nemá vybudované mechanizmy na spoločné obstarávanie služieb. Podľa mňa by aj firmám v oblasti IT vyhovovalo, keby tu nebolo možné korumpovať a, naopak, podmienky súťaže by boli presné a transparentné. Potom by sa trh akosi prirodzene rozdelil. Existuje na Slovensku vo verejnom obstarávaní korupcia? – Počul som veľa o korupcii, ale nikdy to nedospelo do takého štádia, aby som mohol orgánom podať podnet. Je to podobné, ako keď som bol poslanec, tak sa veľa hovorilo o korupcii v školstve. Ale napriek tomu, že som pátral, nepodarilosa mi zohnať jediný prípad korupcie v školstve. Vieme však, že vždy sú súboje titanov. Napríklad pri štátnej pokladnici… – Dôležité je, že pre verejné obstarávanie sa musí napísať správne zadanie. Ak to tak nie je, môžu vzniknúť podozrenia. V zahraničí sa pred veľkou súťažou organizujú híringy, debaty a dokonca aj verejne a ostro sledované diskusie… Začal sa pripravovať nový zákon o verejnom obstarávaní, a teda musíme byť optimisti. (úsmev) Keď hovoríme o informatizácii Slovenska, čo si pod tým máme predstavovať? – Nejde iba o nákup výpočtovej techniky, softvér a pripojenie na internet či už pre občanov, úradníkov alebo do firiem. Ide o kvalitatívnu zmenu procesov v spoločnosti, o zmenu myslenia, o potrebu iného typu vzdelania. Úroveň uvedomenia si týchto civilizačných zmien je u nás veľmi nízka, najmä u rozhodujúcich mienkotvorcov, teda politikov na všetkých úrovniach. Ale vláda predsa v januári schválila Stratégiu informatizácie spoločnosti a jej Akčný plán. Nie je to dobrý dokument? – V princípe ide o výrazný posun vpred. Nevidím však výrazný politický záujem na realizácii tejto stratégie. Samotný Akčný plán obsahuje 56 úloh, z ktorých 38 treba splniť v roku 2004, čo je nereálne. Vláda v súvislosti s uvedenou stratégiou neplní svoje uznesenia, opozícia sa o to nezaujíma. Nie je to politická téma. A inde to je politická téma? – Určite. V západnej Európe išlo – informatizácia a elektronické služby verejnej správy – o dôležitú tému volebných programov strán a programových vyhlásení vlád. Mnohé vlády majú ministrov pre informatiku či informačné technológie, ale napríklad v Británii patrí táto oblasť priamo pod Blaira. U nás sa hovorí o ustanovení splnomocnenca vlády pre informatizáciu spoločnosti. Prečo ho ešte nemáme? – Nuž, vláda už schválila aj jeho štatút, ale mám pocit, že takýto splnomocnenec nepatrí medzi priority koaličných strán, najmä SDKÚ. Kým niekoho menujú, bude končiť volebné obdobie a dobre vieme, čo sa dá skutočne spraviť tesne pred voľbami. Nič. Pritom si nemyslím, že ustanovenie splnomocnenca je ideálne riešenie. Mne sa najviac páči britský model, ale viem si predstaviť, že momentálne by na Slovensku hlavným garantom informatizácie mohol byť podpredseda vlády pre ekonomiku. Keďže je ním minister financií, možno by sme sa konečne dozvedeli, koľko peňazí dávame každý rok na informatizáciu štátnej správy, a mohli by sme filozofovať, či sú vynakladané účelne. A kedy sú, podľa Teba, vynakladané účelne? – Vtedy, keď dobre, online fungujú elektronické služby verejnej správy. Keď nemusím zbytočne chodiť po kadejakých úradoch, robiť poštára medzi jedným a druhým úradom verejnej správy. Zatiaľ nemám pocit, že sa na Slovensku koná výrazný pokrok, a všimli si to aj rôzne zahraničné analytické spoločnosti, ktoré monitorujú eGovernment vo svete. Uvedomme si, že dnes aj v bývalej východnej Európe sú štáty, kde dokážete takmer celé stavebné konanie, vydávanie dokladov či podávanie daňových priznaní vybaviť z domu cez počítač. Na Slovensku to ešte potrvá dlho. Keď som sa minule priateľa pýtal, či ide voliť, povedal mi, že mu mám poslať príslušnú internetovú adresu, kde to je možné, lebo sa mu nechce ísť von. Kedy sa prehĺbi toto demokratické právo aj na internet? Čo tomu bráni? – My v PPP sa problematike elektronických volieb venujeme minimálne rok. Podľa nášho výskumu verejnej mienky z decembra minulého roku je na Slovensku zhruba tretina voličov, ktorí by radi volili cez internet. Zatiaľ tomu bráni predovšetkým neznalosť politikov o tejto možnosti volieb a nedôvera k nej. Pritom v mnohých európskych štátoch sa už takto dá bežne voliť na rôznych úrovniach. Bol by som rád, keby už v budúcich voľbách do krajských samospráv táto možnosť existovala. Vedie ma k tomu najmä skutočnosť, že v košickom samosprávnom kraji sa v tomto roku úspešne realizuje pilotný projekt e-volieb, ktorý podporuje EÚ. Testujú ho stredoškoláci. Teda v budúcich voľbách tam bude významná skupina prvovoličov, ktorá bude túto volebnú procedúru poznať, čo by sme nemali hodiť za hlavu. Ktorým stránám to, podľa Teba, na Slovensku prospeje? – Podľa našich výskumov ide najmä o voličov SDKÚ a Smeru, ktorí majú potenciál voliť cez internet. Nebudú teda ostatné strany túto možnosť brzdiť? – To som spomenul len najväčšie strany. Blízko k uvedenej možnosti majú aj voliči menších strán, ako je ANO a Slobodné fórum. Pravdou však je, že pre KSS a SMK to určite nebude mať okamžitý význam. Skutočnosť je taká, že EÚ robí všetko pre to, aby čo najviac voličov pritiahla k urnám, a to všetkými možnými spôsobmi, pretože voličská účasť v celej Európe klesá. V rámci tohto trendu by mali byť podmienky na to, aby v budúcnosti čo najviac ľudí mohlo voliť cez internet. S hosťom SLOVA sa zhovárali Martin Muránsky a Ivan Štefunko
