Ivan Gálfy, ústredný náčelník Horskej služby na Slovensku
Hory sa stali Ivanovi Gálfymu osudom. Narodil sa v ich lone, v Partizánskej (vtedy ešte Nemeckej) Ľupči, 15. júna 1933. Po štyri roky ho magicky priťahovali v podtatranskom Svite, kde profesijne i ľudsky dozrieval v Baťovej škole práce. Odtiaľ chodil na jednodňové túry do našich veľhôr. Záľuba postupne prerástla do vážneho športového aj profesionálneho vzťahu. Od roku 1949 podnikol v Tatrách niekoľko stoviek výstupov a desiatky prvovýstupov. V roku 1954 sa stal jedným zo štvorice prvých profesionálnych členov Tatranskej horskej služby. Vyše pol storočie slúži ľuďom i horám obetavo, vo dne, v noci, v páľave aj fujavici. Stáva sa spolu so svojimi generačnými druhmi postupne legendou. V roku 1969 viedol našu reprezentačnú výpravu so zámerom vystúpiť na Nanga Parbat.
Predčasom ste sa s dávkou sebairónie nazvali poslednou žijúcou relikviou slovenského expedičného horolezectva. Spomeňme výstupy na Nanga Parbat, Makalu, Kandčendžonga, K 2, Lhoce šar, Mount Everest, Dhaulágiri, Čo oju, Boroad Beak… Naše horolezectvo v 80. rokoch prežívalo hviezdne hodiny. Vďaka čomu k tomuto rozmachu došlo?
– Ak som relikvia, tak hádam zo začiatkov nášho expedičného horolezectva. Niekoľko rokov po 2. svetovej vojne Nemci útočili na Nanga Parbat, Angličania a Švajčiari na Mount Everest, Francúzi na Annapurnu. Vtedy sa začal zápas o zdolanie osemtisícoviek. Do tohto medzinárodného trendu Československo zasiahnuť nemohlo, ešte na takéto výkony nemalo. V mysliach tých, čo sme boli vtedy reprezentantmi horolezectva, žila nádej, že raz aj my pôjdeme do vyšších hôr. Na tento cieľ sa sústreďovalo všetko naše úsilie v podobe zimného prechodu hlavného tatranského hrebeňa alebo výstupov na Kaukaze.
Kedy ste zorganizovali prvú expedíciu do ázijských veľhôr?
– Bolo to v roku 1956 do Hindukúšu. Vtedy sa pre nás vyvinula priaznivá situácia, lebo v Afganistane pracovalo veľa ľudí z Československa. Išlo o rozličných odborníkov, chemikov, lekárnikov, ale aj zbrojárov, lebo naša republika dodávala do tejto krajiny zbrane ešte pred 2. svetovou vojnou. Dostali sme sa do miest, kadiaľ kráčal Marco Polo, na územie medzi Pamírom, Hindukúšom a Karakorumom. Tu pôsobila trinásťčlenná výprava, v ktorej boli aj traja Slováci. Nebohý Jožko Psotka, Ivan Urbanovič a ja. Každý vrchol bol pre nás prvovýstupom. Zdolali sme 17 štítov, najvyšší 6800 metrov. O dva roky sme opäť išli do Hindukúšu – na najvyšší vrch Tirič Mir (7706 m). S jedlom rastie chuť. Počas návratu nám napadla myšlienka zorganizovať samostatnú expedíciu.
Našli ste pre ňu doma podporu?
– V Tatrách sme boli vtedy dobrou partiou kamarátov. Bola nám naklonená aj politická situácia, blížil sa rok 1968, a tak sme sa chceli pokúsiť o himalájsku expedíciou. Vedeli sme, že pôjdeme do Pakistanu. V Nepále sa totiž za povolenie výstupu platilo a v Pakistane nie. Ušlo sa nám povolenie na Nanga Parbat, čoho sme sa aj trochu zľakli, lebo počas pokusov o výstup na túto horu v rokoch 1895 až 1953 zahynulo 32 ľudí. Podarilo sa nám dať dokopy 12-člennú výpravu. Podporovalo nás veľa vzácnych ľudí. Okrem iných federálny minister Štefan Gašparík, neskorší predseda slovenskej telovýchovy.
Prvý výstup sa nepodaril, lebo podmienky na Nanga Parbate boli veľmi zlé, najmä snehové. Výprava sa dostala až do výšky 6500 metrov a keďže jej časový limit vypršal, museli ste sa z hory vrátiť…
– Išli sme domov ako zmoknuté sliepky. Nevedeli sme, ako nás na Slovensku prijmú. Ale ľudia, na ktorých nám záležalo, nás chápali a hovorili, že pred nami skrachovalo osem nemeckých expedícií. Tieto slová nás povzbudili, výstup na Nanga Parbat sa nám podaril o dva roky neskôr.
Na ktorú expedíciu najradšej spomínate?
– Najviac spomienok má človek vždy na to, čo bolo prvé. Pozoruhodná bola najmä výprava Nanga Parbat. Medzi krásne zážitky patrí jej triumfálny návrat. V Smokovci odstavili dopravu, vyhrávali štyri kapely, ľudí sa zišlo viac ako na Prvého mája. Amfiteáter, kde nás oficiálne vítali, bol preplnený. Neskoršie nás prijal prezident Ludvík Svoboda. V roku 1970 som bol sním na Gerlachu a spomínal som mu, že sa chystáme do Himalájí. „No když to slezete,“ riekol, „tak mi o tom přijďte popovídat do Prahy.“ Týždeň po návrate nám poslal osobitné lietadlo a prijal nás na Pražskom hrade. Cestou z hlavného mesta sme sa zastavili v Bratislave, kde nás prijali slovenskí predstavitelia. Nech ich už dnes hodnotíme akokoľvek, profesor Peter Colotka nám povedal slová, ktoré mi v ušiach znejú dodnes. Vraj si ani neuvedomujeme, čo sme vykonali, lebo ako reprezentanti malého národa sme vynikli v tom, v čom majú tradíciu veľké národy.
V horolezectve sa človek neraz ocitá v nebezpečenstve života a smrti. Ktorá z tragických udalostí sa vás najviac dotkla?
– Veľmi zlou horou bola nepálska Makalu, piata najvyššia na svete. Viedol som aj túto výpravu a výstup sme dotiahli až po juhovýchodný vrchol (8010 m). Pri výstupe vrcholového družstva, ktoré tvorili traja horolezci, došlo k zraneniu jedného z nich – inžiniera Jana Kounického. Zapotácal sa a spadol z výšky asi sto metrov. Najhoršie bolo, že mu pri páde vybuchla kyslíková bomba, ktorú mal na chrbte.
Čo ste potom robili?
– Zranilo mu chrbticu. Uložili sme ho v stane. Priatelia sa ho pokúšali zniesť, ale vo výške 8000 metrov v skalnej stene to nebolo možné. Bolo treba s ním vydržať do jeho konca. Ten prišiel po piatich dňoch. Pochovali sme ho vo výške 7850 metrov.
Vedúci expedície nesie na svojich pleciach predovšetkým zodpovednosť za zdravie a životy členov výpravy. Naozaj musí zvážiť hranicu možného a nemožného a neraz aj krotiť členov výpravy?
– Áno, podľa porekadla, že každý vojak nosí v torbe maršalskú palicu. Aj všetci tí, čo idú na expedíciu, si myslia, že dôjdu do vytýčeného cieľa. Keď sme útočili na Nanga Parbat, zostava vrcholového družstva sa vykryštalizovala podľa výkonnosti. Horšie je to vo výprave, kde máte doslova „závodné kone“ a kde každý chce ísť až hore. Prehnaná ctižiadostivosť sa niekedy nevypláca. Na Makalu nám takto zahynuli dvaja kamaráti. V obidvoch prípadoch išlo o ľudí, ktorých som pôvodne nechcel zaradiť do vrcholového družstva.
V období, keď ste prežívali prvé vysokohorské úspechy, iné krajiny organizovali veľkorysejšie výpravy. Ktoré vám najviac utkveli v pamäti?
– Môžem spomenúť indickú a bulharskú výpravu na Mount Everest. Indovia mali až 1200 nosičov a Bulhari 700, my sme ich mávali najviac 300, ale aj menej. Veľkú expedíciu v roku 1973 zorganizovalo Taliansko a odborníci ju označili priam za vojenské manévre. Zo 60 horolezcov, transport do Káthmandú na ťažkých dopravných lietadlách, dva vrtuľníky, okamžité spojenie s domovom, privážanie čerstvej zeleniny helikoptérou do základných táborov. Dnes sa už od podujatí podobných rozmerov upúšťa.
Potom nastúpili roky ľahkých športových expedícií…
– Veru, krásna éra veľkých himalájskych dobrodružstiev sa skončila. Naše skúsenosti využívajú slovenskí horolezci druhej a tretej generácie. Sú takisto úspešní, aj keď tragickejších prípadov je viac. Spomeňme slovensko-čínsku horolezeckú a filmársku výpravu Čomolangma 1989. Z najnovších výkony Tatranca Petra Šperku, výborných českých a poľských horolezcov.
Signály Everestu upozorňujú nielen na vpád solventných turistov na vysokohorské trasy, ale najmä na neustále rastúce znečistenie Himalájí. Čo vy na to?
– Cestovná kancelária vás dnes dovedie na vrcholy hôr takmer za ruku. Smiešnu situáciu som videl pod Everestom, kde 70-ročná Američanka sedela na jakovi a takto ju vyviezli až do výšky 4500 metrov. Peniaze v Himalájách dokážu takmer všetko. Môžete si objednať trebárs výstup na Everest a šerpovia pripravia celú cestu. Na ľadopáde Khumbu, ktorý je v neustálom pohybe, denne udržiavajú rebríky. Dnes je takmer bežné, že pod Everestom nachádzate horolezecký odpad – roztrhané stany, kyslíkové fľaše, laná, ale i mŕtvoly ľudí, o ktorých nik nevie, kto sú. Do výšky 3500 metrov sa stavajú cesty a to všetko znamená nástup devastácie. Profitujú cestovné agentúry a s nimi aj ich zamestnanci – šerpovia. Tým sa aspoň dvíha ich sčasti stredoveká životná úroveň.
V posledných týždňoch sa vyostrili problémy v materiálno-technickom postavení Horskej služby (HS). Tohtoročná zima bola pre prácu horských záchrancov mimoriadne nepriaznivá. Vaši muži nestačili niekedy zvážať zranených. Aké máte materiálne vybavenie?
– Na slušnej úrovni. V poslednom čase však máme problémy s financiami. Rozpočet sa nám z roka na rok znižuje. Na tento rok nám schválili 18 miliónov korún. Akurát tak na mzdy, na kúrenie v budovách, telefóny a elektrinu. Nezostane na výstroj. Lyže sme kúpili vlani, stoja v sklade, pretože nemáme za čo kúpiť viazanie. Štyridsať párov viazaní po osemtisíc korún. Vyhovujúce na bežnú prevádzku by bolo asi 23 miliónov korún. Máme viacero stredísk, 54 zamestnancov, autá, snežné skútre, záchranné vybavenie. V zimnom období priberáme desať brigádnikov. Máme 650 dobrovoľníkov. Aj pre nich platí istá norma, čo by mali dostávať. Na obnovenie spomínaných skútrov, vozidiel, vysielačiek potrebujeme ďalších 25 miliónov.
Ako je na tom česká horská služba?
– Má toľko pracovníkov ako naša, brigádnikov o desať viac. Náš mzdový fond je 11 miliónov korún vrátane odvodov, český vyše 22 miliónov. Mesačný zárobok člena HS na Slovensku je necelých desaťtisíc hrubého. Vlaňajší rozpočet českých kolegov predstavoval 65 miliónov korún. Samozrejme, českých. Česi majú v zime raz toľko úrazov ako my. Závidíme im v dobrom, že napríklad Špindlerov mlýn je doslova preplnený, pokým naše Tatry zívajú prázdnotou.
Okrem štátneho rozpočtu, odkiaľ by mohli prúdiť peniaze do rozpočtu HS?
– Nazdávam sa, že každý majiteľ horského dopravného zariadenia, ale aj hotela by mal priplácať na HS. Toto riešenie je zatiaľ nepriechodné. Ďalším zdrojom by mohlo byť pripoistenie sa turistov, ktorí prídu do našich hôr. Takto by sa sčasti vykryli náklady na naše služby, najmä za náročné záchranné akcie.
Znepokojujúcou témou je nejednotnosť horských záchranárov. Nedala by sa zlúčiť HS na Slovensku s Tatranskou horskou službou?
– Tento anachronizmus by sa dal odstrániť. Zatiaľ na to neexistuje vôľa. Rezortná, či politická. Ba možno sú za tým aj isté záujmy. Obidve služby spolupracujeme, veď sme kolegovia. Ja azda nie som Tatranec? My však patríme do rezortu školstva a „Tatranci“ do rezortu pôdohospodárstva. Skutočnosť, že HS patrí pod ministerstvo školstva, vyplýva z jej historického vývinu. Vždy sme boli súčasťou zväzu telesnej výchovy.
Koľko obdobných služieb na Slovensku v skutočnosti funguje?
– Horská služba Slovenska, Štátne lesy TANAP-u – profesionáli a Dobrovoľný zbor THS. Aj v starostlivosti o Tatry máme nie jednu, ale dve organizácie. TANAP rozdelili na dva podniky. To, čo je dole, zelené, to sú Štátne lesy. To, čo je hore – skaly a tráva – to je Tatranský národný park. Samozrejme, že dvaja riaditelia a príslušný riadiaci aparát. A veselo sa bojuje o kompetencie.
Ministerstvo vnútra pripravuje návrh zákona o integrovanom záchrannom systéme. V akej etape sú teraz jeho tvorcovia?
– Po nedávnej porade u premiéra Mikuláša Dzurindu som stratil ilúzie, že bude jedna horská služba, a tak sme rokovali na ministerstve vnútra. Budú existovať dve horské služby. Profesionáli v Tatrách budú naďalej patriť pod pôdohospodárstvo, HS na Slovensku bude ako občianske združenie od budúceho roka pôsobiť v rámci rezortu vnútra. Pevne verím, že sa nám situácia týmto zaradením zlepší. S týmto ministerstvom máme úzku spoluprácu už niekoľko rokov. Pomáhame cvičiť veliteľské kádre Civilnej obrany pre prácu vo výškach a nad hĺbkou, i lavínových psov, spolupracujeme pri výcviku útvarov špeciálneho nasadenia.
Aké máte kontakty so záchranárskymi organizáciami alpských krajín?
– Sme členmi medzinárodného zoskupenia IKAR, ktoré združuje všetky horské záchranné organizácie na svete. Spolupráca je dobrá. Naši pracovníci pôsobia v niektorých komisiách – leteckej, pozemnej záchrany, v komisii horskej a lavínovej medicíny. Máme veľmi dobrú pozíciu v podkomisii pre lavínových psov. Pokiaľ nám to financie dovoľujú, usilujeme sa aj o účasť našich členov na školeniach záchranárov na vysokohorských ľadovcoch. Mali sme tri takéto školenia v Rakúsku. Zostáva nám dúfať vo veľkorysosť sponzorov, ktorí by umožnili našim mladým členom školiace pobyty v Alpách.
A je v zahraničí čo obdivovať?
– Pokiaľ ide o systémové zaradenie horských záchranárov, závidíme našim francúzskym kolegom, ktorí sú policajti. Nie však preto, že by sme chceli byť príslušníkmi ozbrojeného zboru, ale pre materiálnu vybavenosť a právomoci orgánov činných v trestnom konaní.
A čo iné krajiny? Ako to tam vyzerá?
– V Taliansku má na starosti horskú záchranu zbor Horských strelcov. Raz som počas rokovania Valného zhromaždenia IKAR-u sledoval mimoriadne dobre vycvičených talianskych záchranárov. Niekoľko dobrých vecí sme videli pri ťažkých záchranných lavínových akciách. U nás, aj u nich treba človeka čo najskôr vytiahnuť z lavíny a oživovať. Taliani majú pre takýto prípad vykurovanú debnu s dvoma lôžkami. Dovezú ju na miesto nešťastia zavesenú pod vrtuľníkom, dajú do nej postihnutého a lekára a ten sa dá do práce. Má takto viac šancí vyhrať boj o čas a o život.
S hosťom SLOVA sa zhováral Milan Stehlík
