Hviezdna hodina slovenskej hudby – dvanásť symfónií Alexandra Moyzesa

Jedenásteho februára 1929 sa začali dejiny novodobého slovenského symfonizmu. V ten deň Bratislavský symfonický orchester pod taktovkou svetoznámeho dirigenta Oskara Nedbala uviedol premiéru Symfónie D dur op. 4 Alexandra Moyzesa. Napísal ju 22-ročný prešovský rodák, študent pražskej Majstrovskej školy Vítězslava Nováka. Na Slovensku v tom čase neexistoval stabilný orchester, koncertný cyklus či inštitúcia, ktorá by sa pravidelne venovala koncertnej činnosti. Moyzesova skladba nemala na Slovensku nijakých predkov. V pozostalosti J. L. Bellu, ktorý sa roku 1928 vrátil na Slovensko, nájdeme fragment Symfónie c mol; tvoria ho skice prvých dvoch častí a inštrumentácia expozície prvej časti nedokončenej skladby. Alexander Albrecht prestal pracovať na svojej Symfónii v roku 1930. Symfóniu nenájdeme v tej dobe ani v diele Moyzesovho obdivovaného učiteľa Vítězslava Nováka. Symfónia D dur, mladícky opus autora, je zázrakom dejín slovenskej hudby. Vznikla napriek domácemu dedičstvu, domácej situácii i napriek pražskému kriticizmu. Bola plodom syntézy muzikality, remesla a odvahy, ba drzosti, ktorí požehnali pražskí majstri remesla, Šín i Novák. Českí majstri vzali mladého Slováka veľmi vážne – onedlho skladbu uviedla Česká filharmónia pod taktovkou Václava Talicha, jedného z najväčších majstrov dirigentského umenia. Dejiny slovenskej symfónie otvorila hviezda hodina. Potom vznikli slovenské orchestre, koncertné cykly, festivaly a hudobné inštitúcie a do konca storočia bolo napísaných čosi vyše stovky symfónií. Moyzes ešte jedenásťkrát nadobudol odvahu zopakovať svoj vrcholný čin, ďalšie symfónie napísali jeho žiaci, kolegovia a žiaci jeho kolegov. Symfónia býva často prirovnávaná k románu a úsilie spojené s tvorbou symfónie k mukám románopiscov. Keď som sa kedysi spýtal Othara Čiladzeho, či bolo jeho zámerom pri písaní viacgeneračných románov napísať literárne dejiny Gruzínska, nepotvrdil moju otázku – nechcel napísať dejiny Gruzínska, ale „dejiny gruzínskej duše“. Mnohí chceli od Alexandra Moyzesa, aby napísal pamäti, svoje spomienky na prežité pohnuté časy. On však zakaždým namietol, že jeho denníkom je jeho hudba. Ťažiskom tohto denníka sú symfónie. Čajkovskij či Mahler sa narodili aj umreli v tom istom štáte i zriadení. Dvadsiate storočie prinieslo Slovensku takmer v každom desaťročí aspoň jednu zmenu štátoprávneho zriadenia. Existencia hudby nepochybne závisí od štátnych inštitúcií. Moyzes stál nielen na začiatku nášho symfonizmu, ale staval základy Slovenskej filharmónie, koncertného života, Syndikátu slovenských skladateľov, Vysokej školy múzických umení i slovenskej kompozičnej školy. Vôľa jeho osobnosti rozhodla o bytí a nebytí týchto inštitúcií. Jeho symfónie mapujú naše pohnuté novodobé dejiny – prvá a druhá nesú budovateľskú ambíciu prvej Československej republiky, tretia vznikla v období druhej svetovej vojny, tragická štvrtá a piata (hold otcovi) v povojnovom čase, šiesta v období sovietizácie povojnového Československa, siedma (azda najtragickejšia) v období nezadržateľného rozmachu socializmu, ôsma je priamou reakciou na okupáciu našej vlasti, deviata je jej variáciou, desiata a jedenásta prináša vyrovnanú reflexiu umelca z čias rezignovanej normalizácie, dvanásta je meditatívnym epilógom symfonika-mudrca. Symfónia – rovnako ako hudobná kultúra – bola preňho stavbou a jeho rukávy ostali po celý život vyhrnuté. Moyzesove symfónie majú zakladateľský význam. Podobne, ako sú Šostakovičove symfónie chrbticou ruskej kultúry, Moyzesove symfónie nesú telo slovenskej hudby. Jeho symfonizmus bol výzvou, kládol latku, ktorá sa oveľa častejšie obchádzala ako preskakovala. Ak mu kritici často vyčítali tradicionalizmus, len málokedy si uvedomovali, že akákoľvek negácia či prehodnotenie tradície nie je možné bez jestvovania samotnej tradície. Moyzesova tradícia bola tradícia vycibreného kompozičného remesla, pracovitosti a umeleckej a občianskej naliehavosti. Moyzes bol presvedčený, že len pomocou týchto vlastností sa môže slovenská hudba hrdo a čestne priradiť k susedným európskym kultúram. Deti a žiaci len málokedy chápu svojich rodičov a učiteľov. Moyzesove symfónie sa na našich pódiách nehrajú od jeho smrti – dvadsať rokov. Dodnes nebola uvedená ani jeho ôsma symfónia op. 64, nesúca podtitul „21. 8. 1968“. V aktuálnej situácii vzrastajúcej amnézie nastala pre slovenskú hudbu druhá hviezdna hodina. Klaus Heymann, hongkonský majiteľ prestížnej svetovej značky Marco Polo, v spolupráci so slovenským editorom Ivanom Martonom vydal šesť CD – komplet Moyzesových symfónií v interpretácii Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pod taktovkou Ladislava Slováka. Je to nepochybne najvýznamnejší edičný čin v dejinách slovenskej hudby. Sedem hodín Moyzesovej hudby, ktorá reflektuje naše novodobé dejiny, si môžu vypočuť záujemcovia z celej našej planéty. Môžeme si ju vypočuť aj my a zamyslieť sa – napríklad nad kľúčovým významom Hongkongu pre našu hudbu.