Na Slovensku nie je samozrejmosťou, že po skončení hudobnovedného sympózia, konferencie, či kolokvia vyjde zborník zachytávajúci všetky prednášky a príspevky, ktoré tam zazneli. Nehovoriac o diskusiách, ktoré sa – aspoň v oblasti hudby – nezaznamenávajú vôbec.
Pravda, medzinárodné kolokvium Slovenskí skladatelia – Slowakische komponisten, usporiadané koncom októbra v Bratislave, nemalo byť a ani nebolo akademicky muzikologické, čo vyplynulo už z jeho názvu. Malo skôr zmapovať sociálne postavenie najmä slovenských tvorcov súčasnej vážnej hudby a referovať o súčasných podmienkach a možnostiach jej komponovania.
Nie najšťastnejšia profesia
Ak dnes vychádza zborník s rovnakým názvom, je to zásluha predovšetkým Katedry hudobnej vedy Filozofickej katedry UK a jej pedagogičky Nade Hrčkovej, ktorá kolokvium zorganizovala. Zúčastnili sa na ňom teoretici a muzikológovia, no iba tretina referátov sa venovala načrtnutej realite, teda postaveniu skladateľa vážnej tvorby. Ponechajme bokom parciálnym odborným problémom venované teoreticko-analytické príspevky a spomeňme iba niektoré z najpolemickejších.
Jaroslav Pašmik z Prahy napríklad navrhuje, aby sa v súvislosti so skladateľmi, ktorí v jeho dotazníku považujú komponovanie za koníčka, hovorilo namiesto skladateľskej profesie o sociálnej role. Nesmierna cynickosť tohto postoja sa stáva zrejmou popri drsnom fakte, že iba z komponovania dnes málokto vyžije. To si, napokon, priznáva aj Pašmik. O tom, že byť skladateľom nemusí byť ani vo svete vyspelého kapitalizmu práve najšťastnejšie, vypovedajú dva príspevky. Dagfin Koch z Osla hovorí o dlhom, pomerne úspešnom boji za sociálne a ekonomické práva, ktorý majú za sebou nórski hudobní tvorcovia. Irmgard Bontinck z Viedne zase poukazuje na fakt, že celá tretina rakúskych skladateľov zarába podľa sociologického výskumu zle, čiže menej ako 9 tisíc ATS mesačne a iba 18-tim percentám z nich prináša kompozičné remeslo viac než polovicu príjmov.
Mnohí účastníci kolokvia vyslovujú smutné zistenie, že iba komponovanie vážnej hudby dnes zväčša obživu neprináša. Autorovi zostávajú potom viaceré možnosti. Tou krajnou je na svoju profesiu rezignovať a venovať sa niečomu úplne inému. V mnohých profesiách sa to, žiaľ, často stáva, napriek tomu v skladateľskej profesii to nie je častý jav. Druhá, azda najvyužívanejšia možnosť je „zašiť sa“ v nejakej hudobnej inštitúcii – najčastejšie to bývajú vysoké školy, konzervatóriá, často základné umelecké školy, prípadne rozhlas, vydavateľstvá. Nemálo hudobných tvorcov však s radosťou reflektuje na tretiu možnosť a podľahne nemilosrdným zákonom trhu a komercie. Stávajú sa z nich zásobovači hudobného trhu so zväčša nižšou múzou, kšeftári s tovarom často pochybnej, ale finančne výnosnej umeleckej hodnoty. A práve to je pre mnohých najzávažnejší argument. Samozrejme, všetko je relatívne – aj filmová hudba môže mať nadštandardnú hodnotu a niekedy i tí najväčší géniovia boli odkázaní na povážlivé kšefty. Niečo iné je však oblasť inštitucionalizovanej hudobnej komercie, úctivo označovaná za „hudobný priemysel“.
Prežije rok 2001?
Pozoruhodný je práve postoj k trhu u dvoch generačne veľmi vzdialených referujúcich. Významný predstaviteľ našej mladšej skladateľskej generácie Daniel Matej varuje pred čoraz silnejším prenikaním zákona tovaru do súčasnej vážnej hudby a kritizuje svojich mladých kolegov, ktorí „potichu závidia Jacksonovi jeho slávu a peniaze a hľadajú zároveň spôsob, ako by mohli tento jacksonovský spôsob využiť vo vlastnom prostredí…“. Naopak, dlhoročná autorita českej muzikológie Ivan Poledňák atakuje mediálnu atraktivitu slovenských a českých skladateľov – trpí tým vraj „ich potencialita na hudobnom trhu“ a „imidž hudobnej scény“. Tak tomu sa hovorí profesionálny konjunkturalizmus! Ale inak, byť atraktívny v súčasných masových médiách je naozaj to posledné, o čo by sa, podľa mňa, mal tvorca umenia usilovať.
Kam vôbec smeruje súčasná vážna hudba? Iba dvaja účastníci sa pokúšali nájsť odpoveď na túto nepochybne závažnú otázku. Daniel Matej ju pretavil do vtipného názvu referátu Što délať? (ide o titul historicky významnej Leninovej brožúry z roku 1902). Podľa neho „európsky mainstream prestal súvisieť so životom“ a ozajstné experimenty sa za posledných dvadsaťpäť rokov konali a konajú v undegroundových kluboch. Zuzana Martináková sa pýta naozaj sugestívne – Ktorá hudba prežije rok 2001? Stavia do protikladu novosť súčasnej hudby s jej emocionalitou, takisto „kabinetnú“ hudbu s hudbou „funkčnou“. Nakoniec dospieva k hypotéze o akýchsi „hudbe imanentných zákonitostiach a princípoch tvarovania elementov“, ktoré stačí vraj pochopiť (akceptovať), aby mohol človek vytvoriť niečo nadčasové.
Vskutku železne konzervatívny postoj.
Naďa Hrčková sa venuje slovenskej hudbe ako takej a jeho tvorcom: vyzdvihuje tradície étosu, humanity a utrpenia, rozoberá jej často smutné osudy a podčiarkuje existenčný tlak, pod ktorým skladatelia na Slovensku odjakživa tvorili. Ide najmä o útlak národný, sociálny a politický, hoci Hrčková kladie najväčší dôraz na „hrozné časy komunizmu“. Hrčkovej referát bol jedným z najsugestívnejších, referát Egona Kráka (reprezentuje strednú generáciu slovenských skladateľov) zase jedným z najemotívnejších, nabitý zlosťou na boľševikov, plný šťavnatej slovnej virtuozity a protirečení a takmer z dvoch tretín politicky zameraný. Krák ako hudobník volá po štátnej podpore a zodpovednosti štátu za kultúru, jedným dychom však odmieta koncepciu kultúry, pretože vraj zaváňa paternalistickým despotizmom boľševikov. Vo všeobecnosti mu ide o „usporiadané pomery“ a „fungujúcu ekonomiku“, ale zabúda na to, že súčasný neoliberalizmus, považujúci všetky sféry ľudskej činnosti za tovar, práve svojím usporiadaným fungovaním ohrozuje o. i. existenciu profesie skladateľa vážnej hudby.
Aj kritici živoria
Zásadná sociálna kritika na kolokviu príliš nerezonovala – desať rokov kapitalistickej reštaurácie je zrejme krátky čas na to, aby sa začalo uvažovať aj o iných alternatívach spoločenského vývoja. V tejto súvislosti zaráža, čo za myšlienky a kombinácie môže čiernobiely výklad našich nedávnych dejín spôsobiť. Krák totiž zavádza ako narážku na prednovembrový režim slovné spojenie „permanentná proletárska revolúcia“! Ibaže o permanentnej revolúcii hovoril a jej teóriu vypracoval Lev Davidovič Trockij, ktorý mal na mysli niečo úplne iné, čo veľmi málo konvenuje so stalinskou a neostalinskou diktatatúrou v rokoch 1948 až 1989. Iris Szeghyová, jediná známa skladateľka na Slovensku, bola druhá, v ktorej príspevku hrá samotná hra až druhé husle. Nastoľuje problém feminizmu a diskriminácie žien. Ako však sama poznamenáva, tento problém u nás zatiaľ nie je témou ani v celospoločenskom meradle, nieto v koncepte hudobnej kultúry. Okľukou sa vracajúc k pôvodnej téme kolokvia, treba spomenúť i zaujímavý a úprimný pohľad na slovenskú hudbu a hudobnú kultúru od hudobného kritika Friedera Reininghausa z Kolína nad Rýnom. Ten so zriedkavou otvorenosťou konštatuje, že bežnému západoeurópskemu poslucháčovi je slovenská hudba v podstate neznáma a vyzýva k etablovaniu kvalifikovanej kritiky, ktorá by sa v návale kultúrnych výtvorov dokázala orientovať. Výborne, pán Reininghaus! Ibaže pri terajšom spoločenskom, finančnom a morálnom ocenení práce hudobného kritika, ktoré je na Slovensku spomedzi aktérov hudobného života suverénne najnižšie, sa na také čosi čo len pomyslieť rovná vedeckej fantastike. Naopak, hudobná kritika beznádejne živorí najmä v denníkoch – ak tam vôbec prítomná je. O jej odbornosti možno nezriedka veľmi úspešne pochybovať.
Autor (1970) je hudobný publicista a muzikológ
