Pri prehlbujúcom sa spoločenskom, ekonomickom, kultúrnom a duchovnom marazme na Slovensku považujem za malý zázrak, že sa u nás vážna hudba stále hrá. Ona sa však hrá paradoxne stále viac, hoci o kvalite usporiadaných koncertov a hudobných podujatí sa dá často pochybovať.
Svedčí tá kvantita o neustále rastúcej potrebe útechy, úteku, o demokratizácii hudobného života alebo o niečom inom? Nasledujúce riadky chcú byť stručnou reflexiou toho, čo mesiac lásky priaznivcom vážnej hudby v hlavnom meste priniesol. Začnime tradične najdôležitejšími, najetablovanejšími filharmonickými koncertmi. Bol som prítomný na troch, z ktorých sa dva uskutočnili v rámci veľmi široko, „interdisciplinárne“ koncipovaných Dní Európy. Ten 5. mája mal naozaj európsku úroveň a svojou kvalitou zvyšné dva vysoko prevýšil. Aktérmi koncertu boli dvaja vynikajúci, ba svetoznámi francúzski umelci: klavirista Francois René Duchable a dirigent Serge Baudo. Duchable sa svojou dokonale vycibrenou intelektuálnou koncepciou a vždy hudobnému výrazu slúžiacou suverénnou bravúrou zaskvel v Beethovenovom štvrtom klavírnom koncerte G dur, kým Baudo Redutu popri svojich – nie však samoúčelných – dirigentských „sebakreáciách“ očaril fascinujúcou, po každej stránke perfektne prepracovanou interpretáciou Daphnis a Chloé, dvoch baletných suít Mauricea Ravela. Zriedkakedy sa na našich koncertných pódiách ozýva tak strhujúce „kontrolované šialenstvo“.
Druhý „európsky“ koncert z 10. mája možno v porovnaní s prvým označiť za slabý odvar. Je ale pravdou, že ten večer Bratislavu doslova „škrtila“ mimoriadna horúčava, vlhkosť vzduchu a bezvetrie. To však fádny, vlažný až ospalý výkon Slovenskej filharmónie a jej hostí, talianskeho dirigenta Giuseppa Catalda a rakúskeho huslistu Gernota Winischhofera ospravedlňuje iba čiastočne. Beethovenovej 1. symfónii a Bachovmu husľovému koncertu E dur okrem väčšej oduševnenosti chýbali aj poctivejšia práca s detailom a osobnostný esprit. Treťou, už „neeurópskou“, zato monumentálnou hudobnou produkciou bolo predvedenie druhej symfónie Gustava Mahlera s názvom Zmŕtvychvstanie pod taktovkou rakúskeho dirigenta Leopolda Hagera a pomerne pozitívnej spoluúčasti Slovenského filharmonického zboru. Tento koncert zas možno označiť za nebývalo paradoxný, sprevádzali ho totiž technické nedostatky najvyššieho kalibru, zato Hager dokázal Mahlerovým veľkolepým hudobno-filozofickým víziám miestami prepožičať punc autentického precítenia a extázy, a najmä fascinujúci záverečný pôsobil takmer ako zadosťučinenie po predchádzajúcom utrpení.
Bach stále živý Hoci o bachovskom jubileu (250 rokov od úmrtia a 315 rokov od narodenia) tzv. mienkotvorné médiá na Slovensku vytrvalo mlčia, predsa len sa v tejto krajine našlo niekoľko nadšených jednotlivcov, ktorí ho širokej verejnosti hodlajú pripomenúť. Konkrétnym prejavom ich aktivity je Festival Bachov rok – Slovensko 2000, kontinuálne prebiehajúci v celom jubilejnom roku. Dvadsiateho prvého mája sa v prievozskom evanjelickom kostole uskutočnil veľmi zaujímavý projekt, organovo-elektroakustický koncert známeho skladateľa Mira Bázlika, ktorý na organe zahral niekoľko prelúdií a fúg z Bachovho Dobre temperovaného klavíra, ku ktorým vzápätí vždy pripojil vlastnú elektroakustickú kompozíciu. Nápad zaiste pozoruhodný, no neviem, či celkom vhodne realizovaný. V mnohých Bázlikových „komentároch“ som žiadnu počuteľnú súvislosť s Bachom nenachádzal. A vôbec, existuje v súčasnosti skladateľ, ktorý sa bez akýchkoľvek škrupúľ môže Bachovi postaviť na roveň? Ďalšou spomenutiahodnou akciou v znamení výročia legendárneho lipského organistu boli tri májové koncerty, organizované Rakúskym veľvyslanectvom a kultúrnym centrom a občianskym združením Global art communication. Táto séria s názvom Classic Bach cyber poskytla možnosť najmä mladým, nádejným interpretom.
Tí ostatní Je asi zbytočné pripomínať, že koncerty vážnej hudby v Bratislave organizuje nielen Slovenská filharmónia, ale i celý rad ďalších inštitúcií ako mesto, Hudobné centrum, farnosti, kultúrne domy, zastupiteľské úrady, sem-tam nejaké súkromné agentúry – a v neposlednom rade Slovenský rozhlas. Nebyť tejto verejnoprávnej inštitúcie, nikto z aktérov hudobnej kultúry si na 55. výročie ukončenia 2. svetovej vojny nespomenie – tomuto historickému faktu sa venoval totiž koncert rozhlasových symfonikov 11. mája. A nakoniec si spomeňme Dni bulharskej kultúry, na ktorých som mal to šťastie – alebo skôr to nešťastie – zažiť recitál bulharskej klaviristky Ivy Vaglenovovej. Spomenutá 45-ročná dáma disponovala zjasneným výrazom tváre a príťažlivým vzhľadom, ale vykazovala vážne nedostatky v základných parametroch klavírnej techniky i výrazu. Žeby naši balkánski „bratia“ lepších klaviristov nemali?
Vracajúc sa k úvodným slovám – je teda táto nevídaná kvantita hudobných produkcií v Bratislave pri často problematickej kvalite osožná a prínosná, nepredstavuje plytvanie ľudskými i materiálnymi zdrojmi, máme na ňu vôbec? K podobným globálnym, „osudovým“ úvahám o hudobnej kultúre na Slovensku azda nabudúce.
Autor (1970) je hudobný kritik a muzikológ
