Hudobka Vladimíra Godára

V zlatom veku bratislavského klasicizmu sa začalo rozvíjať aj umenie hudobného divadla – opery. Spočiatku prevažovali uvedenia opier hosťujúcimi súbormi. Tie sa uskutočňovali v rezidencii uhorského prímasa (napríklad Haydnova La Canterina roku 1767) alebo v Zelenom dome (Grüne Stübl v rokoch 1761 – 1766). Z iniciatívy grófa Csákyho bolo podľa návrhu architekta Mathiasa Walcha postavené nové stavovské divadlo (Ständetheater 1776), ktoré Csáky spočiatku prenajímal. V Bratislave pôsobila operná spoločnosť Karla Wahra (1773 – 1779), neskôr Hieronyma von Molla. Stály súbor zostavil Csáky (v rokoch 1782-1784 v ňom pôsobil aj libretista Čarovnej flauty Emanuel Schikaneder), konkurenčný súbor vytvoril roku 1785 gróf Erdődy. Operný repertoár týchto súborov bol celkom aktuálny, riadil sa vkusovými požiadavkami Viedne a operná prevádzka sa postupne demokratizovala. Hudobný život Bratislavy dôsledne mapovali noviny Pressburger Zeitung, ktoré vychádzali v rokoch 1764 – 1929. Ich vydavateľ Johann Michael Landerer sa venoval aj tlači a obchodu s hudobninami. Šírenie hudby v meštianstve sprevádzal mohutný rozvoj obchodu s hudobninami a hudobnými nástrojmi. Postupné prebratie iniciatívy meštianstvom viedlo roku 1775 ku vzniku Musikschule pridelenej k Hlavnej národnej škole, ktorá bola prvou bratislavskou verejnou hudobnou školou. V rokoch 1775 – 1796 tu pôsobil František Pavol Rigler (1748 – 1796), autor významných klávesových kompozícií a prvej domácej hudobno-didaktickej práce Anleitung zum Klavier für musikalische Privatlehrstanden (Viedeň 1779, Bratislava 1791), ktorej prepracované vydanie Anleitung zum Gesange, und dem Klaviere, oder Orgel zu spielen (Budín 1798) bolo hlavným zdrojom neskoršieho spisu Johanna Nepomuka Hummela Ausführliche theoretisch practische Anweisung zum Piano-Forte Spiel (1828), bratislavského rodáka a jedného z prvých svetoznámych klavírnych virtuózov. Vo vydavateľstve OPUS kedysi vyšla nahrávka Riglerových čembalových sonát v interpretácii Marice Dobiášovej, avšak pokiaľ viem, nebola reedovaná na CD. Riglerovým nástupcom bol moravský rodák Heinrich Klein (1756 – 1832), ktorý pôsobil v Bratislave od roku 1784, najskôr ako učiteľ hudby v kláštornej škole Notre Dame, neskôr u Riglera, a napokon sa aj stal jeho nástupcom. Klein bol významným skladateľom i pedagógom, k jeho žiakom patril Ferenc Erkel, tvorca maďarskej národnej hymny, i Jozef Kumlik, prvý dirigent Cirkevno-hudobného spolku pri Dóme sv. Martina. Mimoriadne významná bola jeho organizátorská práca v oblasti hudby, kde čoskoro nadobudol celoeurópske kontakty. Ďalšími kľúčovými osobnosťami klasicizmu v období vzostupu mešťanstva boli František Xaver Tost a Václav Kaluš, obaja pravdepodobne imigranti z Čiech. František Xaver Tost (1754 – 1829) prišiel do Bratislavy asi od Esterházyho roku 1773 a pôsobil tu ako mestský vežový trubač, huslista, pedagóg a skladateľ. Neskôr sa stal aj hudobným riaditeľom a kapelníkom mestského divadla. Svojou hudbou obsiahol všetky podoby hudobného života mesta – písal hudbu ku korunováciám, smútočným obradom, k mestským zábavám, vežovým koncertom, divadelným inscenáciám, pre potreby koncertného života i cirkevných obradov. Takisto vydával diela určené pre adeptov hudby. Z veľkého katalógu jeho tvorby sa zachovala len veľmi malá časť. Nepoznáme jeho operu Die Werbung auf dem Jahrmarkt (1792), spevohry Der edle Eifer (1796), Das Dorf im Gebirge (1798), Mann und Frau, Witwer und Witwe, Der Sonderling, Der Lügner, ani jeho balet Göttin Flora bestrafte Untreue. Nezachovali sa ani jeho vlastenecké kantáty Zur Namensfeier a Aufruf an Ungarns edle Söhne, ktorá bola uvedená na zasadaní mestského snemu 17. 11. 1796 a mala mobilizovať občanov v čase napoleónskeho ohrozenia. Vieme, že napísal orchestrálnu Národnú predohru, 5 husľových koncertov, organový koncert, dvojkoncert pre flautu a fagot, sláčikové kvarteto, 3 klavírne sonáty, veľké množstvo komornej hudby i sakrálnych kompozícií (Missa novissima, 2 litánie, 10 antifón, nešpory, 3 ofertóriá, Te deum laudamus, Stabat mater, hymny), z ktorých sa niekoľko zachovalo. Tost patril k prvým autorom klavírnych hungaresiek (Douze Nouvelles Danses Hongroises, Viedeň 1795 – 1808), ktoré boli vtedy veľmi obľúbené – aj Beethoven počas svojho viedenského debutu u kniežaťa Lobkowitza 2. marca 1795 hral ungaresku, svoje capriccio all ingherese, vydané neskôr pod názvom Zlosť nad strateným grošom. Z Tostovho diela sa zachoval rukopis Sei duetti concertanti, šiestich koncertantných duet pre husle a violu. Tieto trojčasťové skladby nesú pečať zrelého klasicizmu, vytvorila ich svieža invencia, majú beethovenovský rozmach v rozvíjaní a originálnu textúru, ktorá zrovnoprávňuje oba hlasy, čím presahujú podobné diela Haydna a smerujú do budúcnosti. Rukopis skladieb sa zachoval v pozostalosti rodiny Ostrolúckych z Ostrej Lúky, kompletný cyklus na CD firmy Trevak nahral Viktor Šimčisko a Milan Telecký. Meno Václava Kaluša bolo donedávna takmer neznáme, dnes poznáme roky jeho života (1801–1831) a vieme, že pôsobil v Bratislave ako skladateľ a patril k zakladajúcim členom prvých významných hudobníckych organizácií. Kaluš spolupracoval s mestským divadlom, keďže napísal viacero scénických hudieb, no predovšetkým napísal päť predohier, štyri symfónie a dvojo variácií pre sólový nástroj a orchester. Všetky tieto skladby pochádzajú z rokov 1826 –1830 a boli komponované pre potreby rozvíjajúceho sa hudobného života Bratislavy. Presun hudobného života z rúk šľachty do rúk meštianstva priniesol nevyhnutnosť vzniku nových hudobných organizácií. Klein, Tost i Kaluš už neboli nevoľníckymi hudobníkmi v službách šľachty, boli to mešťania v mestských službách, vykonávajúci činnosti, ktoré požadovalo mesto. Profesné či ochranné spolky im mali zabezpečiť komunitné posudzovanie záležitostí i pomoc pri riešení krízových situácií. Roku 1815 vznikol v Bratislave Priateľský spolok hudobníkov, maliarov, učiteľov jazykov a tanca (Freundschaftliche Verein der Tonkünstler, Maler, Sprach- und Tanzlehrer), z ktorého sa onedlho vyčlenil Cirkevný hudobný spolok (Kirchenmusikverein) či Cirkevný hudobný spolok pri Dóme sv. Martina (1828/1833). Starostlivosť o hudobný život mesta, hudobné potreby, hudobné povolania i o sociálne záležitosti hudobníkov prešla do jeho kompetencie. Medzi členmi či zakladateľmi týchto spolkov nájdeme všetky významnejšie hudobnícke postavy doby. Vedieť sa postarať o seba sám – to bola hlavná istota i heslo všetkých mešťanov.