Milá Milka, porozprávam Ti, ako som bola v Timrave tvoriť. Bolo tesne pred Veľkou nocou, Tatry smrdeli, popri ceste navŕšené kopy haluzia, kôrovia, všetko slabo preschnuté, no robotníci a robotníčky s hrabľami a vidlami v rukách zapaľovali pahýle, čistili les. Z mnohých miest sa dymilo, kúrilo, dym sa stlal ponad vyvrátené pniaky, vo vzduchu ho bolo cítiť všade. Poznám tú robotu, od šiestej triedy som musela chodiť na brigády do lesa, tiež bolo po kalamite a popadané stromy plné kôrovca. Smrad sa mi zabodával až do duše, dobre si ho pamätám. Mama mi vtedy sľúbila, že za zarobené peniaze si kúpim bicykel. A keď prišiel koniec augusta, bolo nielen po prázdninách, ale aj po nádeji. Za zárobok sa kúpili topánky do školy. Bože, a aké škaredé, šnurovacie, len aby dlho vydržali! U nás sa topánky nenosili na parádu, ale na celý rok jaroletojeseňzima, univerzálne. A čo sa týka bicykla – naďalej mi zostal iba v plánoch, keď som sedela v pivnici na ráme bez kolies. Tatry mi smrdeli tou zradou. Ale to až v pondelok. V nedeľu som vystúpila z rýchlika na popradskej stanici. Na internete som si vyhľadala taxislužbu, ktorá má mať dvadsaťpercentnú zľavu. Obzerala som sa. „Kde chcete ísť?“ opýtal sa ma nabúchaný chlapík, ktorý sa vyklonil zo svojho favorita. „Do Smokovca, do Domova spisovateľov, ale hľadám taxíky s dvadsať percentnou zľavou.“ „Ta ste sa zošalili? Dvadsať percent? Ta to ste kde čitali?“ „Na internete.“ „Nie, pani, z toho nič. Ja vás odveziem, za štyristo korún. Za menej nikto neodvezie, my máme rovnaké ceny, všetci. Sa móžete opýtať.“ Ani sa nepýtam, čo sa dozviem? Beriem, čo sa mi ponúka. Usadím sa na predné sedadlo, moja batožina sa vezie na zadnom, škoda otvárať kufor auta, zámok štrajkuje, hovorí taxikár. „A kde to idete?“ pýta sa a pozorne si ma obzerá. „Ale…“ vôbec sa mi nechce zhovárať, naštval ma tými jednotnými cenami. Lenže on sa nedá. „Do Smokovca? Hej? Minule som viezol jedneho… A čo tam budete robiť? Písať? A čo budete písať? Vy ste spisovateľka? Ta váš muž sa má dobre,“ smeje sa a vysvetlí: „Že ste ho nechali sameho. Ste vydatá, hej? A keď sa smiem opýtať, ta koľko máte rokov? Ta ja viem, že ženy to nehovoria, no ale koľko? Ta povedzte… Ja som raz viezol Vondráčkovu, bola tu vystupovať, vtedy som mal inakšie auto…“ Vchádzame do Veľkého Slavkova, plného bosonohých a chabo oblečených detísk, len tak sa potulujúcich po hradskej. Môj taxikár zručne kľučkuje pomedzi ne. „Hej, starý,“ kývne kamarátovi a zatrúbi. „To kamarat,“ informuje. „No ale ta povedzte, ta ozaj, koľko máte rokov? Das štyridsať tri? Abo menej? Asi štyridsať… Čo? Menej? Ja to poznám, som robil štyri roky vyhadzovača v masažnom salone, tu v Poprade. Keď prišli Popradčania, ta babiky z Popradu nechodili dolu, do baru. No ale aj tak, že vraj cundry su najlepšie matky… Prepačte, že sa tak vyjadrujem, no ale nie? Dobre bolo v masažnom… Ale ja by som taku babiku z masažneho nechcel, aj keby bola dobra matka. Ta ja nie. Jednu som už mal, som sa ženil, keď som mal devätnásť rokov. Že rodičia čo? No ta, čo som sa pytal? Mam aj dceru… No a teraz už sedem rokov žijem s jednou, ona nie je z Popradu. Je z vychodu. Z vychodu lepšie babiky jak z Popradu. Robotne, aj variť vedia. A vy čo, ste vydata, hej? Babika. Ja tiež chodím do telocvične, treba cvičiť, to dobre, ale tri razy denne aspoň dvadsať deka mäsa treba zjesť na svalovú hmotu. Ja to nepreháňam, ale dva tri razy denne treba. Bo potom to chýba. V masažnom bolo dobre, rád som to robil, teraz robím taxikára. Niekedy prišiel za babikou jeden, povedal, že aby išla s ním, no a o tri mesiace prišla celá modrá, že ju už nemiluje, ale mláti. Ale oni hneď uverili, tote babiky, ženy uveria, keď im muž povie, že ich miluje, ta nie? No, ta bude to štyristo korún. A nebudete potrebovať taxík? Koľko tu budete? Ma možete zavolať!“ Bolo týždeň pred Veľkou nocou, Tatry furt smrdeli dymom a písanie mi nešlo. Nie a nie. Vybrala som sa prevetrať, električkou dolu do Popradu. Akurát končila šichta, personál z tatranských hotelov sa zdravil, v teple vláčika podriemkaval, alebo klebetil. Cítila som sa tak podomácky. Oproti mne capla na sedadlo pani v hnedých nohaviciach, z plastického vzoru látky povyťahované zádery na kolenách, hore hrubý fialový pulóver a na ňom štrikovaný sveter, krátky trojštvrťový kabátik si iba porozopínala. Na sedadle oprela o seba dve plné pruhované igelitové tašky, ošarpané a špinavé. Vedľa mňa sa viezla iná pani, nakrátko ostrihané vlasy s drobučkou trvalou onduláciou, na sedadlo tiež vyložila modro pruhovanú igelitku, ale iba jednu, uvoľnila mi miesto. Panie sa pustili do reči, akoby pokračovali v niekedy niekde začatom rozhovore: „Ja už v sobotu nerobím nič,“ hovorí tá oproti, „do kostola treba ísť aspoň hodinu predom, ak chcem sedieť. Ale mne nevadí, môžem ísť, už mám porobené, košík nachystaný.“ „A ani ja už v sobotu nič, len do košíka nachystám. Nakrájanú šunku, klobásku, koláč, hrudku, a vajco.“ „Jedno? Ja dávam podľa toho, koľko ľudí. A dávam aj syrek.“ „No šak hrudku,“ povie moja pani. „Nie hrudku. Syrek. A viete, jak ho robím?“ „No ta vajcia a mlieko.“ „Nie. S mäsom.“ „Jaj, ta s mäsom. Pomletým.“ „Ale jaj! Ja nakrajam! Nie pomletým, bo to by bolo také… Nie, nakrájam, nakrájam tenučko!“ „Bravčové.“ „Bravčové, ta jak… A dám tridsať vajec, sucháre, droždie, stačí polovica, pekne spojím a dám do formy, navrch ešte rozklepnem vajíčko a dám piecť.“ „So suchármi? Nie s rožkami?“ „So suchármi, a sucháre namočim. Do tej vody, v ktorej bolo mäso. Fajne mastnej. Pekne vyžmýkam, a tak spojim so všetkým.“ „Ta môžu sa dať aj rožky abo žemle.“ „Joj, nie, bo to potom také jak džaba, mľazgavé. Ta ja také nechcem! Skúste so suchármi. Mne jedna pani poradila a ja som jej vďačná. Moja švagriná sa ma pýtala, ta čo ty dávaš do toho syrka, že ho máš taký fajný? Sucháre! Skúste, neobanujete.“ „Ja robím dvadsať vajec, postupne zašľaham do mlieka, prevarim a precedím cez handričku, zaviažem.“ „Aj ja tak robím, ale hrudku. Syrek robím s mäsom. „Ja pečiem v piatok koláč,“ chce moja pani tromfnúť paniu so syrkom. Ale tá sa nedá. „To aj ja! A všetko porobím už v piatok. Sobota už nič. Porobené.“ „Veď by sa ani nedalo, treba ísť do kostola,“ kapituluje tá moja. „A z kostola sa príde až v noci, treba mať košík pririchtovaný.“ Električka vchádza do stanice Poprad-Tatry a ja si odrazu uvedomujem, že nemám ani hrudku, ani syrek, a Veľká Noc na krku. Davaj, umelkyňa, baľ švestky a hajde do Bratislavy, keď chceš v kostole sedieť a košík mať narichtovaný. Lebo čo z takej babiky, čo nič neuvarí, ani nenapečie? Z rečí sa nenajeme. Ozaj, čo ty chystáš pred Veľkou nocou? Syrek či hrudku? Ukážka je z pripravovanej knižky – listov s Milkou Zimkovou. Pracovný názov Kovertky.
Menu
Menu
Menu
