Moderné spoločnosti v porovnaní s tradičnými spoločnosťami sú dosť jednotvárne, rovnorodé, temer „nudné“. Voľakedy každý región, dedina mala typický kroj, typické jedlá, dokonca piesne. To ani nespomínam zvyky, spôsob života, dialekt, typický spôsob vyjadrovania. Táto pestrosť je už dávno minulosťou, začala sa strácať už vtedy, keď za zaviedla povinná školská dochádzka, povinná vojenská služba, keď remeslo začína byť vytláčané priemyselnou výrobou.
Toto vytláčanie „prirodzenej rozdielnosti“ je dlhodobým procesom, ktorý sa začal kedysi na konci osemnásteho storočia a pokračuje aj dnes. Nakoniec, stále ešte, keď sme „doma“, rozprávame nárečím, ešte stále existuje niečo ako domáci kolorit jednotlivých oblastí, a ten sa prejavuje vo zvykoch, v jedlách, dokonca jeho stopy vidíme ešte aj v mentalite ľudí. V súčasnosti si však už nemôžeme byť istí, do akej miery sú tieto dnes existujúce lokálne odlišnosti „pôvodné“ a do akej miery sa vytvárajú so zámerom pritiahnuť pozornosť turistov. Odlišnosť sa dá aj predstierať, poznáme politikov, ktorí sa usilujú hovoriť nárečím, aby vraj účinnejšie oslovili svojich voličov.
Štát a národ ako zadržovanie rozmanitosti
Sama diferenciácia nemusí byť problémom, veď prinajmenšom od skončenia náboženských vojen vieme, že vedľa seba môžu existovať ľudia rôznych náboženských vierovyznaní. Od dôb osvietenstva je známe, že sa dokážu zniesť aj ľudia rôznych politických presvedčení, rôznych štýlov života. Moderný sociálny štát zasa našiel spôsob ako môžu koexistovať skupiny s rozdielnym podielom na bohatstve. „Mierová“ koexistencia rôzneho bola rámcovaná uznaním štátu ako najvyššej pozemskej autority, ktorá určovala podmienky koexistencie skupín s rozdielnymi koncepciami života. „Výmenou“ za uznanie štátu ako najvyššej pozemskej autority bola neutralita štátu vo svetonázorových a politických otázkach. Štát bol uznaný ako autorita len preto, že vystupoval ako neutrálna inštancia. Tam, kde štát stratil neutrálnosť, tam sa koexistencia skupín s rozdielnymi koncepciami života stala otáznou.
Ďalšou klasickou odpoveďou na otázky integrity spoločnosti bol nacionalizmus, ten zaväzoval k starosti o všetkých, ktorí patria „k nám“. Nakoniec, stačí sa pozrieť na knižnú produkciu, ktorá je viazaná na počiatočné fázy národných hnutí: prevažuje didaktická, vzdelávacia, výchovná próza a poézia. Mimoriadne veľká pozornosť sa venuje ľudovýchovnej literatúre, návodom, poučeniam, ako zlepšiť výkonnosť v celých sférach spoločenského života. Rozvoj národného vedomia teda nebol výsledkom „vôle k izolácii“, skôr naopak, bol cestou k modernosti, bol cestou k vyrovnaniu sa s inými. Dokonca môžeme povedať, že nacionalizmus ( v zmysle rozvoja národného vedomia) bol modernizačnou silou. Nacionalizmus je – aspoň vo svojich počiatočných fázach – aj disciplinujúcou silou, formou náporu normy na fakticitu, je stanovením určitého ideálu. Takýto vzťah má nacionalizmus ku všetkým aspektom života národa, všade sa zvýrazňuje napätie medzi tým, aké veci sú a aké majú byť. Vyrovnať napätie medzi „je“ a „má byť“ sa stáva kolektívnou záležitosťou: všetci spolu to dokážeme, dokážeme sa vyrovnať s iným. Až vo svojich deformovaných podobách sa nacionalizmus stal deštruktívnou silou, ktorá žila tým, že „našich“ stavala proti „cudzím“. Osobitne ľahko sa nacionalizmus „kazil“ tam, kde národné a štátne vedomie nesplývali, kde sa dostávali do konfliktu, a kde násilie v mene štátu bolo neraz vyvažované násilím v mene národa.
Politiky taviaceho kotla
Krajové (a do istej miery dokonca aj národné) rozdielnosti sú teda dnes viac záležitosťou imidžu ako srdca a ich pozadím je kultúrna rovnakosť, homogenita. Táto rovnakosť nevzniká spontánne, sama od seba. Moderné spoločnosti sa vytvárali pod tlakom, ktorý smeroval k ich homogenizácii. Spojené štáty boli neraz charakterizované ako „taviaci kotol“, teda ako politický a kultúrny priestor, v ktorom jednotlivci svoje etnické, národné a náboženské osobitosti podriaďovali „americkému spôsobu života“. Takýmto taviacim kotlom však boli – a do istej miery ešte aj sú – všetky moderné a modernizujúce sa spoločnosti. Keď má totiž moderná spoločnosť fungovať, musíme byť všetci do istej miery „rovnakí“. Musíme hovoriť tak, aby sme sa rozumeli, teda rešpektovať normy spisovného jazyka, myslieť podobným spôsobom (rešpektovať normy „rozumnosti“), dokonca musíme podobným spôsobom cítiť (k homogenizácii cítenia prispieva masová kultúra, ktorá ani zďaleka nie je vynálezom nášho storočia). Rovnakými nás teda urobila rodina, škola, cirkev, armáda, pracovisko. Pravda, nie sme rovnakí v takom zmysle, ako sú rovnaké všetky exempláre tej istej knihy; je to rovnakosť, ktorá pripúšťa, dokonca si vyžaduje osobitosť, predsa každý z nás má byť osobnosťou. Moderná spoločnosť si predsa cení tvorivosť, je to však jedinečnosť na pozadí všeobecne rešpektovaných noriem hovorenia, myslenia a cítenia. Toto pozadie spoločnej kultúry do istej miery legitimovalo aj sociálne rozdiely, dokonca ich – často pomocou štátu – udržiavalo na úrovni znesiteľnosti.
Nové podoby spoločenského poriadku
Zmeny v spôsoboch myslenia vždy odrážajú zmeny v spôsoboch bytia. Myslíme ináč, pretože ináč žijeme, ináč sa utvárajú objektívne podmienky našej existencie. Nemožno pochybovať, že v mnohých prípadoch myslenie predbieha bytie, a potom zmeny myslenia tlačia na naše spôsoby konania, na naše zvyky, stereotypy a menia ich. Obyčajne však spôsoby myslenia a spôsoby bytia sú v istej rovnováhe a vzájomne si zodpovedajú. Postmodernizmus určite nie je posledným slovom dejín, nie je však ani náhodným javom, čírou módou, ktorá pominie. Tento spôsob myslenia, dokonca aj vo svojich excentrických variantoch, odráža fakt, že moderné spoločnosti prestali fungovať ako „taviace kotle“, že procesy homogenizácie sa zastavili, resp. zmenili svoju podobu a niekde sa dokonca dali do pohybu procesy diferenciácie, rastu rôznosti.
Proces rozrôzňovania dnes môže sledovať každý na vlastné oči. Nie je to len problém ďalekých veľkomiest, dnes aj na trhoviskách menších slovenských miest môžeme stretnúť príslušníkov národov, o ktorých sme kedysi počuli len na hodinách zemepisu. Nové „sťahovanie národov“ je dnes faktom a všetky moderné štáty sa s tým musia vyrovnať. Zatiaľ sú reakcie na nové sťahovanie národov dvojznačné, obyčajne sa siaha k starým metódam upevňovania hraníc. Je však otázne, v akom rozsahu sa tento typ ochrany hraníc bude dať uplatňovať aj v budúcnosti a do akej miery ho je možné ideologicky legitimizovať. Rôznosť, s ktorou sa moderná spoločnosť musí vyrovnať, však prichádza nielen zvonku, ale stretávame sa i s rôznosťou, ktorá sa formuje zvnútra. V dôsledku pokračujúceho procesu individualizácie sa znižuje prah nevyhnutnej „rovnakosti“, a tak vytvára priestor nielen pre prejav starých rozdielností, ale aj pre vytváranie nových. Proces diferenciácie je osobitne nápadný v postsocialistických krajinách, prebieha predsa na pozadí spomienok na spoločnosť, ktorá predstierala rovnosť a homogenitu. Tento proces však ani u nás nie je len návratom, objavujú sa aj nové, typicky postmoderné rozdiely, teda rozdiely medzi koncepciami života.
Vyzerá to tak, že – aj v dôsledku toho, že sa stále viac presadzujú ideológie individualizmu – prestal fungovať taviaci kotol modernizácie. Na verejnom priestore sa tak „objavili“ sociálne, ekonomické a kultúrne diferencie, ktoré doteraz nebolo vidieť, či už preto, že boli potlačené a zakrývané. Objavujú sa skupiny, dokonca etniká, ktoré doteraz akoby nebolo vidieť. Spoločnosť sa teda začína znovu „deliť“, pričom nové rozdiely sa prekrývajú s obnovenými. Spoločnosť akoby sa stávala zoskupením menšín.
Staré a nové problémy
Problémy koexistencie sa začínajú objavovať nielen vtedy, keď jedna z týchto skupín si začína klásť nároky na výlučnosť, ale aj vtedy, keď sa zo spoločnosti vylučujú, resp. keď prílišnú váhu nadobúdajú skupiny, ktoré- nie vždy proti svojej vôli – sa nedokážu integrovať do spoločnosti svojou prácou. Takéto nebezpečenstvo sa objavuje tam, kde sa nezamestnanosť stáva masovým fenoménom. Môžeme si byť istí, že tam, kde nezamestnanosť dosahuje skoro 20%, sa postupne vytvárajú celé skupiny ľudí, ktorí strácajú vôľu „zaradiť sa“, akceptovať prácu ako jednu z ústredných životných hodnôt. V takejto situácii sa ľahko môže stať, že pre niektoré z týchto skupín sa parazitizmus stáva spôsobom života. Veľmi ľahko sa môže stať, že sa začne vytvárať nový lumpenproletariát. A keď k tomu ešte prirátame rómske etnikum, ktorého neochotu „civilizovať sa“ je možno porovnať len s neochotou väčšiny poskytnúť im ako etniku túto možnosť, tak zistíme, že problém integrity spoločnosti nie je akademickou otázkou, ale stáva sa doslova otázkou prežitia.
Hranice možností
Koexistencia skupín s rôznymi štýlmi života je dnes možná len na základe dohody o pravidlách koexistencie, vzájomného uznania práva na odlišnosť. Politika rešpektu k osobitosti iných tak nie je len záležitosť humanizmu, „dobrej vôle“, je to nevyhnutnosť diktovaná životom moderných spoločností. Dohoda je možná len tam, kde existuje vôľa dohodnúť sa. Do akej miery sa nám však podarí uchovať vôľu k dohode, keď znovu začíname byť konfrontovaní so sociálnymi rozdielmi, pre ktoré nenachádzame morálne a politické zdôvodnenie? Represia je vždy len dočasnou odpoveďou.
