Na konci šesťdesiatych rokov skupina vedcov z prestížnej americkej univerzity, Massachusettského technologického inštitútu, vypracovala pre Rímsky klub správu o vývoji sveta v nasledujúcich tridsiatich rokoch. Táto správa vyšla v roku 1972 pod titulom Hranice rastu. Hovorilo sa v nej o tom, že v dohľadnej dobe ľudstvo vyčerpá svoje surovinové zdroje. Už názov sám signalizoval zmenu nálady, rozlúčku s optimistickými vyhliadkami šesťdesiatych rokov, keď sa zdalo, že problémom nie je nedostatok zdrojov, ale predovšetkým spôsob ich rozdeľovania. Motív hraníc rastu, nedostatku zdrojov, sa odvtedy stal trvalou súčasťou úvah o vyhliadkach ľudstva. Odvtedy viac uvažujeme o hraniciach našich možností ako o možnostiach samotných. Pesimistická prognóza obsiahnutá v správe Rímskeho klubu sa nesplnila. To však nijako neznamená, že sa potvrdila nejaká optimistická prognóza. Nie sme na tom zle na spôsob, ktorý predpovedal Rímsky klub, sme na tom zle na iný spôsob, na spôsob, ktorý nikto nepredvídal.
KONFRONTÁCIA S PRÍRODOU
Možností, ktoré má človek vo vzťahu k prírode, je zrejme oveľa viac, ako bolo možné na začiatku sedemdesiatych rokov predpokladať, objavili sa nové zdroje využívania prírodných zdrojov, nové technológie, nové organizačné techniky. Problém vzťahu človeka a prírody, presnejšie vzťahu priemyselnej civilizácie a prírody je dramatický, v mnohom oveľa dramatickejší ako to predpokladali autori správy Rímskeho klubu. Ukázalo sa však, že je to pomaly sa uskutočňujúca tragédia a máme čas si na ňu zvyknúť. Aktivisti, ochrancovia životného prostredia to majú stále ťažšie, ich zápas s degradáciou životného prostredia je stále viac prekrývaný zápasom s oslabovaním vedomia o nevyhnutnosti chrániť prírodné podmienky ľudského života. Súčasťou tohto oslabovania je aj to, že výstrahy obrancov životného prostredia preberajú štandardné politické strany a prostriedky masovej komunikácie a premieňajú ich na heslá, ktorými sa otupilo vedomie naliehavosti problémov, o ktoré ide. Takto sa nás podarilo presvedčiť – kto nás to vlastne presvedčil? – , že konfrontácia s prírodou sa odkladá na neurčito, resp. že proces degradácie životného prostredia je vyvažovaním zvyšovania kvality umelého prostredia.
SAMI SEBE PROBLÉMOM
I keď je celkom možné, že najväčším zdrojom problémov dnešného sveta sú predsa len vzťahy človeka a prírody, dnes ich v masovom vedomí, ale aj vo vedomí vedúcich politických a intelektuálnych zoskupení prekryli konflikty vo vnútri ľudskej spoločnosti. Dnes sa ukazuje, že oveľa väčšie problémy má ľudstvo vo vzťahu k sebe samému ako vo vzťahu k prírode. Boj človeka s človekom, štátu so štátom, sociálnej skupiny s inou sociálnou skupinou, etnosu s iným etnosom je oveľa častejšie zdrojom nešťastia ako „boj s prírodou“. Dejiny ľudstva sú nielen dejinami budovania, ale aj dejinami ničenia a vojny, rozbroje sprevádzajú ľudstvo od počiatku jeho existencie. Konflikty zrejme patria k povahe spoločenského života, čírym snom je predstava o spoločnosti, v ktorej niet konkurencie, nepriateľstva, v ktorej nezápasia proti sebe rozličné sociálne skupiny. Dokonca pokusy definitívne skončiť s konfliktmi obyčajne prinášali viac nešťastia ako pokusy o regulovanie, ohraničenie, lokalizáciu konfliktu. Nič nebýva krutejšie ako „posledná“ vojna. Vlastne dejiny modernej spoločnosti by sme mohli pochopiť ako učenie sa tomu, ako sa vyrovnávať s konfliktmi, ako ich tlmiť, prevádzať do zvládnuteľných polôh. Schematicky by sa táto cesta učenia dala označiť ako cesta od „horúcich“ k „studeným“ vojnám, od vojen k politike a od politiky k právu. Moderný štát, teda štát, ktorý dokázal pacifikovať spoločnosť, presadiť sa ako monopolný vlastník prostriedkov legitímneho násilia vytvoril priestor, v ktorom sa proces riešenia konfliktov odohrával. Nebol to priamočiary proces, odbočení a blúdení bolo na tejto ceste veľmi veľa, oveľa viac, ako by sme si priali. Predsa však, na konci osemdesiatych rokov sa zdalo, že tento proces učenia sa tomu, ako sa vyrovnávať s konfliktmi patriacimi k prirodzenosti spoločenského života sa dovŕšil. Filozofi dokonca slávnostne ohlasovali „koniec dejín“, teda koniec hľadania optimálnych foriem politického, ekonomického a kultúrneho života. Týmito optimálnymi formami mali byť liberálna demokracia a kapitalizmus.
NEISTÉ OSUDY ŠTÁTU
Štát bol základným priestorom, v ktorom sa postupne vypracovali schémy riešenia problémov, pričom základnými nástrojmi riešenia bolo hľadanie rovnováhy síl vo vnútri spoločnosti a rovnováhy medzi štátmi. Štát bol niečo ako kontajner problémov: ohraničoval ich, lokalizoval, izoloval ich od problémov susedných krajín. Štát slúžil ako filter, ktorý oddeľoval žiadúce vplyvy od nežiadúcich. Takto štáty vlastne fungujú dodnes, i keď dnes už len s krajným vypätím, a často už len v predstavách zodpovedných úradníkov než v skutočnosti. Štát totiž nikdy nebol príliš dobrým izolátorom, problémy a návrhy na ich riešenie preskakovali hranice štátov, šírenie sa ideí sa neraz podobá šíreniu epidémií. Filtrom musí byť teda vedomie a uvedomenie jednotlivca a nie vedomie štátu. Takto sa postupne presadzovalo vedomie štandardu pri riešení problémov, začínala sa vytvárať svetová verejnosť, a i keď váha jej názoru nebola priamo krytá politickou, vojenskou alebo ekonomickou silou, tak postupne silnela až nadobudla inštitucionálne vyjadrenie v medzinárodných organizáciách, deklaráciách práv. Dnes tento súbor nárokov tvoriacich štandard civilizovanosti je veľmi hustý a siaha od politických, sociálnych a kultúrnych práv jednotlivcov až po práva kultúrnych a etnických komunít.
IDYLA SA ALE NEKONÁ
Keby to bolo všetko, tak dejiny nášho storočia sa predsa len podobajú rozprávke; veď stále to je ešte starý dobrý príbeh o tom, ako sa chudobný mládenec dočkal svojho šťastia, ako sa nakoniec presadilo dobro a právo a na dohľad je mierna forma utópie tentoraz pod titulom demokratický kapitalizmus (tak to nazývajú pravičiari) alebo pod titulom demokratický socializmus (to má byť označenie tej istej veci pre ľavičiarov z povolania). Každý dostane to, čo chce, pod podmienkou, že si bude priať len to, čo je k dispozícii.
Zvrtlo sa to ináč. Vyzerá to tak, že práve vtedy, keď sme sa naučili riešiť konflikty, na ktorých vyrástla moderná spoločnosť, tak sa táto začala prudko meniť a sme konfrontovaní s problémami, ktoré už dávno mali patriť minulosti. Dvadsiate storočie v Európe sa začalo vojnami na Balkáne, vojnami na tom istom priestore aj končí. Nikto si dnes nemôže byť istý, či ide o príšery z minulosti, alebo o strašidlá z budúcnosti. Faktom je však prudké zníženie civilizačnej úrovne konfliktov súčasného sveta, a to tak vo vnútri štátov, ako aj vo vzťahoch medzi štátmi. Konflikty začiatku storočia boli v znamení presadzovania politických, kultúrnych a sociálnych práv, alebo išlo o ideologické konflikty, teda také, kde sa dal dešifrovať ich politický zmysel. Všetci vedeli „o čo“ ide. Dnes ide o konflikty etnické, náboženské či pseudonáboženské, o konflikty, kde je veľmi ťažké, ak vôbec možné identifikovať ich charakter a zmysel, kde si sotva kto je istý, „o čo“ vlastne ide. Práve táto neurčitosť konfliktov súčasného sveta spôsobila, že sme ich začali zaraďovať do rubriky kultúra. Ľudia vraj bojujú proti sebe, pretože patria k „nezlučiteľným“ kultúram. Ostatne, nebolo to až tak dávno, čo slovo kultúra označovalo niečo vznešené, čo ľudí spája, dnes označuje to, čo ľudí rozdeľuje. Vojny prestávajú byť pokračovaním politiky inými prostriedkami, odpútavajú sa od politiky, menia sa na „vojny osebe“. Iste, radi by sme si nahovorili, že ide o spor civilizácie a barbarstva. Kto však dnes presne vie, že kde končí jedno a začína druhé a ako vlastne rozoznať barbarstvo od civilizácie, ktorá sa dostala do konfliktu sama so sebou.
