Moja mama zažila počas vojny šok. Najstarší bratia nevedeli vtedy po slovensky ani ceknúť. Narodili sa pred a počas vojny. A keď prechádzal front, odsúvali Nemcov z nášho mesta. Naši neboli Nemci, ale hovorili po nemecky. Aj doma. Stačilo, aby ich niekto udal. Príčinlivých sa našlo. Mama musela deti skrývať, nech ich nepočujú hovoriť. Otca na nejaký čas internovali, potom ho pustili. Podrobnosti sa už nikdy nedozviem, otec zomrel, keď som mala štrnásť rokov. No mama nedovolila, aby sme sa my, mladší súrodenci, učili po nemecky. Tak (trochu groteskne) zasiahla politika do života obyčajnej slovenskej rodiny.
Na to som myslela, keď som si išla pozrieť film Jara Vojteka Hranica. Osudy hrdinov jeho dokumentu My zdes ma dojali, film som videla niekoľkokrát, zakaždým s rovnakým pocitom poctivosti dokumentaristu. Len na pripomenutie: vo filme My zdes je režisér svedok príchodu zmiešanej rusko-slovenskej rodiny na Slovensko, je svedok hlbokého smútku presadeného stromu otca rodiny, ktorý už nikde nemá domov. U nás na Slovensku ho ťažko hľadá, tam ďaleko v ruskej stepi ho navždy stratil. Nemá sa kam vrátiť. Už navždy si rodisko, rodinu, priateľov ponesie len v duši, v spomienke, v ruskej clivej piesni. A ktovie, či ešte bude niekedy šťastný, zatiaľ je stratený… Režisér svojho hrdinu sprevádza, no aj pri ňom po celý čas stojí, drukuje jeho zápasu za dôstojnosť. Divák je tiež vtiahnutý do príbehu a odnáša si z kina silný pocit spolupatričnosti s nechcenými hrdinami.
Nový film dokumentaristu Jara Vojteka Hranica sprevádzajú recenzie, ale aj politické komentáre. Preto som na film išla pripravená. A mrazilo ma z toho, čo uvidím. Film režiséra a scenáristu Jara Vojteka Hranica je však všetko iné, len nie politická agitka.
Po skončení druhej svetovej vojny zabrali sovietske vojská územie vtedajšieho Československa (Zakarpatskú Rus) do svojho bloku. Novú štátnu hranicu, nakreslenú politikmi v Moskve, vytýčila nekompromisne Červená armáda. Obec Slemence mala tú smolu, že stála novej hranici v ceste – jej obyvatelia sa zrazu ocitli rozdelení do dvoch častí. Jedna časť, Veľké Slemence, zostala na Slovensku, druhá dostala názov Malé Slemence a pripadla Ukrajine.
Dokumentarista od roku 2001 chodí do Slemeniec a časozbernou metódou vytvára portrét dediny, po vojne rozdelenej podľa sféry vplyvu mocností. A dnes znova rozdelenej podľa zón – čoho? Dedinka rozkrojená ako chlieb (ako hovorí jeden z hrdinov filmu) na slovenskej strane žila svojím životom. Jej obyvatelia si nosia traumu z rozdelenia, no hranicu už akoby aj prestali vnímať. Zvykli si. O krivdách hovoria ako o histórii, preto je aj v inak prísne dokumentárnom filme zakomponovaná hraná scéna s nevestou, ktorá sa ide rodičom na druhej strane hranice ukázať v bielom. Absurdity a do neba volajúce skrivodlivosti, ktoré spôsobil jeden podpis na papieri, niežeby sa stratili, no sú akoby rana zaliata v jantári. Vidno ju, ale nebolí ako čerstvá. Hranica je tu, dlho rozdeľovala, postupom času však akoby zapadla do koloritu kraja. Nehrozila. Rozdelená dedina však nezostáva spomienkou na časy minulé. Potom, ako sa začala stavať schengenská hranica, ktorá nás, ľudí na Západe má chrániť pred utečencami z Východu, nastáva aj v dedine zlom. Trochu to pripomína stavanie novej železnej opony – iba hranice sa mierne posunuli, už neležia na Dunaji, ale na tom východnom cípe republiky. A opäť sa obyvateľov nikto na nič nepýtal. Politici rozhodli, úradníci vykonávajú. A ľudia? Jedni sa chopili príležitosti a „podnikajú“, t.j. prevádzajú utečencov cez zelenú hranicu, pašujú cigarety a vodku. Druhí s trpkosťou sledujú, ako sa z ich života vytráca dedinský pokoj. Pred novou hranicou stoja od včasného rána dlhé rady áut, celý kraj „podniká“. Dedinčania sú znechutení, ale aj bezmocní. Na slávnosť postavenia novej pevnejšej a modernejšej hranice prichádzajú politici, znejú hymny, vejú zástavy, aj tá s hviezdičkami Únie.
A čo bude ďalej?
Asi nič – pretože nielen politici, ale už ani samotní dedinčania netúžia po hlbokej zmene. Veď ak by sa hranica zrušila a dedina sa opäť spojila, nastali by nové skrivodlivosti: ja by som už svoj majetok nedal, hovorí jeden z hrdinov filmu. Už ho mám prepísaný na seba – darmo, že bol kedysi susedov z druhej strany hranice.
Hranica je film angažovaný v tom najpoctivejšom zmysle. Ukazuje, ako politika zasahuje do osudov obyčajných rodín. Na prvý pohľad to nevidno, ale na druhý až zabolí. A politici zostávajú politikmi, to len režimy sa menia.
