Tomáš Sloboda, gitarista a spevák skupiny Le Payaco
Pamätám si na to sparné leto spred dvoch rokov, keď som po prvýkrát počula z éteru znieť neuveriteľne chytľavú pesničku. Slová „dobrý večer priatelia, vybehnime na polia…“, ktoré ma potom ešte chvíľu prenasledovali, sa v istom okamihu zreálnili a ja som si konečne spojila neobvyklý názov akejsi slovenskej kapely s konkrétnymi ľuďmi a konečne zahnala chmúrne myšlienky, že kvalitná slovenská tvorba už hádam ani neexistuje. O opaku ma presvedčila trojica mladých chalanov spojených v podstate nezmyselnom slovnom spojení Le Payaco. A o tom, že moje presvedčenie naďalej oprávnene trvá, som sa jeden večer utvrdzovala v rozhovore s gitaristom a spevákom kapely Tomášom Slobodom. Kde siahajú začiatky skupiny? Spomeniete si na to ešte? – Dohromady sme sa dali na jar v roku 1996. Nápad však prišiel ešte leto predtým, v roku 1995, keď sme si zahrali len tak na chalupe nášho basgitaristu, kde aj tvoríme nové pesničky. Tam niekde vznikol nápad – len tak si zahrať. Ja som totiž hral v inej kapele, aj chalani mali iné kapely. Ale tak vážnejšie sme o tom začali rozmýšľať až v roku 1996. Zistili sme, že nám to celkom spolu ide a máme aj vlastné pesničky, ktoré môžeme prezentovať publiku. Vtedy išlo o štvorčlenné zloženie kapely – Stano Petrov, ktorý neskôr odišiel, Juraj Vitéz – bicie, Martin Stempel – basgitara a ja – gitara a spev. Ako vznikol názov kapely Le Payaco? – Názov vznikol u Juraja Vitéza doma v kuchyni. Potrebovali sme názov, ktorý by nás a našu hudbu vystihoval. Dovtedy sme sa totiž volali Sekery božie alebo Kinderraich. Boli to celkom dobré názvy, ale Le Payaco sa nám páčilo najviac. Kapela prešla istými zmenami. Spomínali ste odchod jedného jej člena. V tejto súvislosti sa hovorilo aj o jej rozpade. Poznačilo to nejako vašu tvorbu? – Rozchod bol nevyhnutný, lebo sme si muzikantsky prestali rozumieť. Kamarátmi sme však ostali. Stano Petrov mal odlišnú predstavu o hudobnej produkcii a smerovaní skupiny. Ťažko popísať jeho predstavu, ale rozhodne to nebolo to, čo dnes Le Payaco hrajú a spievajú. Atmosféra sa uvoľnila a kruh sa uzavrel. Cítili sme, že je to tak správne, a čas ukázal, že sme sa ani nemýlili. Neuvažovali ste, že by ste pribrali do kapely ďalšieho člena? – Uvažovali, ale zistili sme, že autorský potenciál zatiaľ doplňovať nepotrebujeme. Iné to je s koncertovaním. Aby sme dodržali akú-takú vernosť s nahrávkami na albumoch, pozývame si dvoch veľmi osobitých muzikantov – Braňa Pacáka, gitara, a Tea Heribana, perkusie. Pôvodne anglické texty, s ktorými ste začínali, ste postupne vymenili za slovenské. – Už zase máme aj anglickú pesničku. Prvý singel ste nahrali v januári 1998, za ním nasledovala séria ďalších. Na prvý album ste si však museli počkať. – Prvé single, ktoré vyšli ešte pred prvým albumom, sme nahrali v angličtine na vlastné náklady v štúdiu Ebony. Koncom jari 1996 sme dali dohromady repertoár, ktorý tvorili aj coververzie od Kinks, Rolling Stones, Beatles a rozhodli sme sa pre hranie v Londýne. Naším zámerom bolo skúsiť si zahrať v niektorom z tamojších vychytenejších klubov. V lete sa nám podarilo niekoľkokrát zahrať v klube Laurel Tree na Camden Town. Následne nás zaradili na CD Camden Town Gigs of London. Na tejto kompilácii máme pesničku Stranger In My Car. A práve účasť na tomto CD nám mala dopomôcť k pravidelnejšiemu hraniu nielen v Londýne. Sen sa nám teda splnil a my sme sa mali vrátiť do Británie o rok. Medzitým však prišla ponuka na nahrávanie prvého albumu na Slovensku. Rozhodli sme sa, že ju využijeme, a poslali sme do Londýna list, že nemôžeme prísť. Už si ani nepamätám, či nejaká odpoveď prišla… bolo to veľmi dávno. Po návrate do Bratislavy sme odohrali veľa koncertov, no chýbala nám rádiová pesnička, ktorá by nás posunula ďalej. Stala sa ňou Horská chata. Doteraz ste nahrali dva albumy: prvý Le Payaco v roku 1999 a v roku 2001 Okná vesmíru dokorán. Prvý ste vydali v súkromnej firme, druhý v gigante Warner Music. Môžete teda porovnávať… – Prvý album vznikal podobne ako u všetkých kapiel. Materiál naň sa hromadil dlhší čas. Bolo nám teda viac-menej jasné, čo budeme nahrávať. Horšie to bolo s distribúciou, keď už bol album hotový. Malý vydavateľ sa nemôže porovnávať s veľkým, preto sa náš debut do mnohých predajní ani nedostal. A keď sa náklad vypredal, tak celá záležitosť okolo neho sa skončila. Je mi to trochu ľúto, pretože dodnes sa nás ľudia pýtajú, kde by album mohli kúpiť. Druhý album bol pripravovaný vo veľkom strese. Vtedy sme si to však pre udržanie dobrej nálady a chuti tvoriť nepripúšťali, aj keď sme to všetci celkom nezvládli. Ja som v januári narukoval, v marci som ťažko ochorel. Bol som z toho unavený a deprimovaný. Martin Stempel bol zase skoro tri mesiace v Maroku a Ďuro hral v rôznych hudobných projektoch. Keď som v marci ležal v nemocnici, zatelefonoval mi Michal Máka z Warner Music z Prahy, či by sme nechceli u nich nahrať platňu. Kontaktoval som ho teda s našim manažérom a oni dohodli termín dema a nahrávanie CD. Keď sa Martin vrátil z Maroka, skočil už do pekne rozbehnutého vlaku a až do konca nahrávania si na rýchlosť nezvykol. Mňa zasa zopárkrát nepustili do štúdia služby na bráne, keďže som bol na vojne. Pesničky sme pripravovali na kolene, ale nie je to našťastie z albumu cítiť. Mne sa páči, aj keď pár kúskov by som tam už nezaradil. Ktoré svoje pesničky hráte na koncertoch najradšej, i keď sa váš výber nemusí zhodovať s výberom publika? – Samozrejme radšej hráme nové pesničky, ale ani pri niektorých starších nás neopustila chuť hrať ich. Časom dozrievajú a dovolím si tvrdiť, že znejú omnoho lepšie ako voľakedy. Také sú napríklad pesničky Orgován alebo Intelektuál, či úplne tá prvá, ktorá vznikla z piesne Stranger In My Car, More Than I Know. Sú však aj také skladby, ktoré nás už jednoducho hrať nebaví. Tými sa stali napríklad Osol, Horská chata. Zásadne vždy hráme len to, čo sa nám páči, v tom sme zásadoví. Nedávno boli udeľované hudobné ceny Aurel, ktoré po prvýkrát odzrkadlili skutočnú situáciu na hudobnej scéne Slovenska. Aj vy ste sa ocitli medzi nominovanými. – V každom prípade nás veľmi potešila nominácia odbornou kritikou. Je to istým spôsobom zviditeľnenie sa kapely. Ešte sme neboli nikdy nominovaní. Takže konečne! Ako by ste charakterizovali hudbu, ktorú hráte? Označujú vás, že hráte pop s príchuťou undergroundu. – Nemyslím si, že sme undergroundová kapela. Možno sme začínali ako undergroundová kapela, ktorá hrávala čokoľvek. My sme popová kapela. Bebe z Fun radia to nedávno nazval, že hráme netriviálny pop. Stále sa to odvíja od nášho základného zloženia – basgitara, gitara, bicie, takže je aj naša hudba takto viac-menej stavaná. Ostaneme pri gitarách, pri spevoch, melódiách a pri textoch. Máte nejaký hudobný vzor, idol? – V puberte majú všetci svoje vzory a idoly. Teraz už nie. Ani o vzore sa už nedá hovoriť, pretože vzory boli kedysi. V každom prípade si môžem akurát tak vážiť nejakého muzikanta za to, čo urobil. Najlepšou reklamou pre kapelu je, keď sa hrajú jej pesničky, predávajú sa hudobné nosiče. Považujete ich kopírovanie za zabíjanie hudby? – Nech si ľudia hudbu kopírujú. Všetkým je jasné, že bez toho sa nedá k hudbe dostať. Kopírovanie ju šíri ďalej, ale neprináša financie muzikantom do vreciek. Čo sa týka kopírovania, myslím si, že pokiaľ bude existovať digitálny záznam ako nosič, tak sa bude kopírovať. Tomu sa nedá zabrániť. Akurát hrozí, že sa možno pozatvárajú hudobné obchody, alebo budú do nich chodiť len fajnšmekri, napríklad kvôli bookletu. Skutočnosť je však taká – vinyly sa nahrávali na kazety, cédečka sa napaľujú. Nakrútili ste niekoľko klipov. Kedy prídete s nejakým novým? – Klipy boli dosť nevyhnutné a hlavne bol dôvod ich robiť, pretože existovala televízia Luna, kde sa púšťali. Máme klipy k pesničke Dobrý večer, priatelia, Pes, priateľ môj a Ochorel som smútkom belasým. Boli robené za pomoci kamarátov, lebo financie na ne neboli veľké. Ak by však nebola istá priazeň a chuť to robiť, tak by sa vôbec nenakrútili. Je to taký malý zázrak, že tieto videoklipy vôbec existujú. Máme mnoho nápadov aj k ďalšiemu albumu, ale… takto môžeme aspoň stále cestovať mestskou hromadnou dopravou. (smiech) Čo Le Payaco chystá, čo vás čaká v blízkej budúcnosti? – Pripravujeme nové pesničky, ale momentálne sme bez vydavateľa, pretože Warner Music už skončil na Slovensku svoju činnosť. Padli rôzne ponuky a návrhy, ku ktorému vydavateľovi ísť, ale ešte sme sa pevne nerozhodli. Závisí to aj od toho, akú náladu bude mať pripravovaný album. V lete nás čakajú koncerty a festivaly ako Klikk Fest, Pohoda v Trenčíne a iné. Neuvažujete o úspešnom návrate do Londýna? – Niekedy nám to napadne. Momentálne by sme však skôr uvítali, ak by sa nám podarilo preraziť v Čechách.
zhovárala sa Martina Pavlíková
