Minulý týždeň prebehli v Pakistane voľby, v ktorých kandidovalo tridsaťosem politických strán. Od členov protiteroristickej koalície bojujúcej proti novej „ríši zla“ sa očakáva, že budú rešpektovať tie základné princípy, ktoré vraj bránia aj demokraciu. Štvrtok mal teda ukázať, že v Islamabade sedí „vláda ľudí a pre ľudí“. Keď pred tromi rokmi získal v nekrvavom štátnom prevrate moc generál Mušarraf, sľúbil, že je to len prechodné obdobie. Krajina sa mala vrátiť k demokracii, ale už očistenej od všetkých tradičných neduhov, ktoré za svojho krátkeho života dokázala pakistanská demokracia získať – od sektárstva, korupcie, klientelizmu. Jeho „úprimnú snahu“ urýchlili i udalosti po 11. septembri. Pakistan sa stal kľúčovým spojivom v protiteroristickej koalícii a jej líder, Spojené štáty, očakávajú aspoň formálne rešpektovanie princípov demokracie. Zároveň si Washington veľmi dobre uvedomuje, že pokračovanie vojenskej diktatúry je živnou pôdou pre rast islamských extrémistických hnutí. V krajine, ktorá vlastní jadrové zbrane… Volebné tance Dvoma stranami tradične dominujúcimi na pakistanskej politickej scéne sú Pakistanská ľudová strana (PPP) bývalej premiérky Bénazir Bhutovej a Pakistanská moslimská liga – Nawáz (PML-N) ďalšieho bývalého predsedu vlády Nawáza Šarifa. Obaja lídri boli v rovnakej situácii – Mušarrafov vojenský režim ich v neprítomnosti odsúdil pre korupciu na niekoľkoročné väzenie. Treba priznať, mal na to dosť dôkazov. Obe strany, samozrejme v opozícii, museli teda viesť kampaň s hlavnými lídrami v exile. PML-N sa navyše rozdelila a odštiepenecká skupina (PML-Q) podporuje Mušarrafov režim. Okrem nich vo voľbách kandidovalo veľa nezávislých poslancov, ľudí vplyvných vo svojich regiónoch, niekoľko menších subjektov a koalícia piatich islamských strán vystupujúca pod názvom Muttahidda Majlis-e-Amal (MMA). Výsledok priniesol prekvapenie. Aj keď sa víťazom stala PML-Q, v tesnom závese s PPP, ani jedna z nich nedokáže zostaviť vládu sama. Najpravdepodobnejším partnerom bude tretia najsilnejšia strana – antiamerická MMA. Situácia sa teda pre Mušarrafa zdanlivo skomplikovala. Kryštalizačným jadrom vládnej koalície bude najskôr jemu blízka PML-Q, no ak sa jej nepodarí dohodnúť s opozičnou PPP, či niektorými nezávislými poslancami, čo je nepravdepodobné, bude musieť zostaviť vládu s islamskou MMA. Tá je skutočným víťazom volieb. V minulosti nemali islamské strany veľkú podporu, no do tejto kampane šli s jasným odkazom – proti americkej prítomnosti v Pakistane, proti zahraničnej politike Bieleho domu a proti spojenectvu Mušarrafa s nimi. Dobre pripravená pozícia Spojené štáty vyhlásili, že voľby boli „dôležitým míľnikom v tranzícii Pakistanu k demokracii“. Napriek tomu ich sprevádzalo mnoho kritiky vo vnútri krajiny i zvonku. Obom hlavným postavám opozície – Bénazír Bhutovej i Nawázovi Šarifovi zabránili v kandidovaní, rovnako tak aj mnohým ďalším. Vedúci 80-člennej pozorovacej misie Európskej únie John Cushnahan obvinil pakistanské vojenské autority aj z „neodôvodneného zasahovania do priebehu volieb a demokratického procesu“. Všeobecne sa hovorilo o tom, že pod pláštikom „bezpečnostných opatrení“ robila štátna moc všetko pre to, aby pomohla víťazstvu promušarrafovských strán, najmä PML-Q. Navyše, samotné voľby považovali mnohí za divadlo. V apríli si nechal generál Mušarraf „legitimizovať“ funkciu. Aby si zabezpečil vplyv i po voľbách, zorganizoval referendum, porušujúc ústavu, ktoré ho potvrdilo v prezidentskej funkcii na ďalších päť rokov. Nasledovala séria ústavných zmien, ktoré posilnili pozíciu prezidenta oproti ostatným zložkám moci. Získal napríklad právo rozpustiť parlament. Hľadá sa spôsob, ako inštitucionálne ukotviť vplyv armády na politiku. Povedané rečou generála, je pripravený „odovzdať moc, no zabezpečí, aby vláda nebola skorumpovaná“. Pri krajine vlastniacej jadrové zbrane by mala byť možnosť vstupu islamských protiamerických strán do vlády v dnešnej situácii bitím na poplach. Spojené štáty i establishment okolo Mušarrafa sa však správajú prekvapivo pokojne. Zdá sa, že sú si svojou pozíciou pomerne istí. Chvála formalizmu V Pakistane, napriek všetkým formálnym krokom smerom k demokracii, sa politický život odohráva na troch javiskách. Každé z nich má svoju funkciu, každé prispieva k tomu, aby bola vláda v Islamabade schopná udržať pokope rozpadom hroziaci zlepenec plný sociálnych, náboženských i regionálnych rozporov. Mušarraf sa zatiaľ ukázal ako veľmi schopný manažér moci. Pochopil, že jediný spôsob, ako si udržať pozíciu, je byť priateľ s Washingtonom. A ten naňho stavia. Prvú rovinu možno nazvať „systém limuzín“. Zahŕňa všetky formálne znaky reprezentujúce moc – vlajku, hymnu, prezidentské limuzíny, každotýždenný prejav prezidenta v televízii, ale i voľby, politické strany, demonštrácie a protesty. Jej úlohu definuje fakt, že ide o formálne znaky. Vytvára zdanie, že ľudia majú vplyv na politický proces. Ako ukazuje klesajúca účasť vo voľbách a čoraz častejšie sa objavujúce iné formy prejavovania politickej vôle (tiché odmietanie spolupráce, či otvorené násilie), systém limuzín je čoraz menej dôležitý pre ľudí v krajine. Jediné, čo ich ešte dokáže výraznejšie motivovať k spolupráci s elitami je oficiálny nepriateľ – samozrejme India. Aj preto úplné vyriešenie indicko-pakistanského konfliktu nie je v záujme elity v Islamabade. Tieto symboly sú však mimoriadne dôležité navonok. Bezpečnostne i hospodársky Pakistan závisí od zahraničnej pomoci, väčšinu z nej garantujú Spojené štáty. Čím je demokratickosť režimu problematickejšia, tým viac musí lipnúť na formálnych znakoch. Aj zahraniční donori musia mať nejako podporený argument, že nefinancujú diktatúru. Pramene moci Druhým je „systém Svätej knihy“. Islam je vo svojej zásade náboženstvo postavené na princípoch rovnosti. Ideál náboženskej obce, umma, v sebe obsahuje silný odkaz solidarity. V krajine, ktorá má hlboké islamské korene a v súčasnosti trpí nielen sociálnou biedou, ale i frustráciou veľkej časti populácie z neschopnosti ovplyvniť politický proces, sa Korán prirodzene stáva súčasťou politickej diskusie. Odvolávanie sa na islam vyvoláva pocit návratu k mýtickej minulosti, ale i nádej na demokratickejšiu budúcnosť. Funkcia prvej roviny je v zásade jednoznačná – dáva postaveniu elity legitimitu. Systém Svätej knihy má však k establishmentu ambivalentný vzťah. Pakistan je oficiálne moslimskou krajinou, prihlásenie sa k islamu je pre režimy dodatočným zdrojom legitimity, no Korán zároveň ich moc spochybňuje. Využívajú ho i islamské strany, mnohé z nich protisystémové, kritizujúce vládu pre jej vnútornú i zahraničnú politiku a vyhlasujúce, že oni predstavujú alternatívu. Skutočným priestorom, v ktorom sa nachádza zdroj moci, je „systém kalašnikova“. Nejde len o všemocnú armádu, ktorá, ak sa nemá zdiskreditovať, musí vládnuť nepriamo. Dôležitým hráčom je i tajná služba, regionálni a kmeňoví vodcovia s vlastnými súkromnými armádami, či všemocná drogová a pašerácka mafia. Práve ich záujmy musí Mušarraf jemne vyvažovať, aby nerovnováha nespôsobila jeho pád. Voľby Pakistan k demokracii neposunú. Poslúžili armáde, aby sa zdanlivo stiahla do úzadia a zachránila si povesť poškodenú tromi rokmi vlády, počas ktorých nebola schopná riešiť ekonomické a sociálne problémy a v poslednom čase musela presadzovať i nepopulárnu zahraničnú politiku. Teraz bude úlohou politikov prebrať zodpovednosť. Ozbrojené sily ostanú v pozadí, oficiálne v úlohe strážcu stability. V skutočnosti majú byť rezervou, ktorú bude môcť elita použiť, keď sa politici zasa raz skompromitujú, či ak by sa náhodou rozhodli ohroziť jej postavenie. Ak by totiž ľudia neverili ani politikom, ani armáde, ostala by už len jedna alternatíva – politický islam. Spojené štáty, hlavný zahraničný hráč, generálovu pozíciu chápu. Podporia jeho režim. Nie preto, že vyjadruje vôľu ľudí, ale preto, že je proamerický.
