Začiatkom septembra bývajú na našom sídlisku hody. Každý rok to spoznáte už niekoľko dní vopred. Vždy totiž prichádzajú kolotoče. Dva dni je potom okolo nich krik a huriavk, nájde sa aj zopár výtržníkov, čosi sa porozbíja, ktosi sa pobije. Potom kolotoče odtiahnu o pár kilometrov ďalej, pretože o týždeň sú zas hody na susednom sídlisku, kde sa všetko zopakuje. Takto putujú majitelia kolotočov od jedných hodovníkov k druhým v širokom okolí. A iné široké okolie má inokedy svoje hody, svojich majiteľov kolotočov, svoj huriavk, svoj neporiadok. Skrátka, každý rok sa na niektorom mieste Slovenska v presne naplánovanom čase dejú akési plánované neprístojnosti, vrátane rušenia nočného pokoja. Nikomu to neprekáža, všetci si myslia, že takto to jednoducho má byť.
Táto paralela mi napadla v dňoch, keď sa v Prahe demonštrovalo proti zasadaniu Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky. Chlieb a hry! V paláci trónili tí, ktorí majú v rukách náš chlieb, na uliciach vyvádzali zas tí, ktorým napriek nedostatku chleba dovolili aspoň hry. S tým sa predsa počíta, to je súčasť veľkej hry na demokraciu: vy si poviete svoj názor, na ktorom aj tak nikomu nezáleží, my zas máme právo zasiahnuť. Skrátka, psy štekajú, ale karavána ide ďalej. Len polícia si vraj konečne po dlhom čase získala priazeň verejnosti. Možno i preto, že nikomu nenapadlo vymyslieť si akéhosi študenta Jana Šmída, aby sa dav mohol rozdrapovať: „Policajti zabíjajú naše deti!“ Tí ľudia v uliciach, to neboli ničie deti, napokon ani ich nikto nezabíjal (rovnako, ako vtedy). Prečo aj? Na oboch stranách pouličných barikád predsa v podstate stáli ľudia rovnakého zmýšľania. Demonštrantov, rovnako ako policajtov, sa týka finančný diktát majiteľov budúcnosti, to iba akési demokratické zásady ich postavili proti sebe. Pochybujem totiž, že by demonštranti bývajúci pod stanmi na Strahovskom štadióne boli v názoroch na túto vec až tak veľmi vzdialení policajtom ubytovaným v možno ešte menej dôstojných podmienkach – s dvoma toaletami a jednou sprchou pre niekoľko desiatok ľudí. Vzhľadom na zranenia a materiálne škody to bola však akási hra na plač, alebo hra na zaplakanie. Lebo povedané slovami Jiřího Suchého: „A proto tvrdím, že když kvůli pánům se lidi začnou mezi sebou prát, neprospíva to vůbec tulipánům, a nezlobte se, já mám kytky rád…“ A kolotoče odišli na ďalšie hody.
