Keďže naše operné domy ešte nedisponujú dostatočnou vôľou uvádzať diela súčasných autorov a už vôbec nie diela z domácej dielne, hľadajú slovenskí tvorcovia útočište v zahraničných hudobných spoločnostiach. Juraj Beneš sa na počet uvedených diel sťažovať nemôže, pasivita našich operných domov v zmysle objednávky ho však k väčšiemu úsiliu na pôde opernej tvorby dvakrát nemotivuje. I preto sa jeho opera The Players dočkala svetovej premiéry v Kolíne nad Rýnom. V prvom rade treba oceniť propagáciu, ktorá uvedenie opery (26. a 31. mája 2002) sprevádzala, čo, zdá sa, je bežnou súčasťou uvádzania všetkých nových diel v Kolínskej opere. Tá sa prejavila v kvalitných bulletinoch i sprievodných podujatiach. Plné hľadisko svedčilo o záujme a dobrej informovanosti v oblasti súčasnej hudby, prípadne aspoň o náklonnosti k nej. Keď si totiž bližšie pozrieme sezónu Kolínskej opery, hneď nám udrie do očí fakt, že každý mesiac je uvádzané nejaké dielo 20. storočia, či už v premiére alebo repríze. Záujem o súčasnú hudbu sprostredkovaný viacerými hudobnými vydavateľstvami nie je teda v meste náhodný. Radosť z objavovania nového Tvorba Juraja Beneša (1940) je pomerne rozsiahla. Zasahuje viaceré žánre, počínajúc sólovými skladbami cez komorný súbor, skladby pre orchester, piesňové cykly, zborové skladby a iné. V piesňových cykloch môžeme počuť jeho prácu s hlasom, ktorá sa plne realizuje v javiskových dielach. Operná tvorba predstavuje súhrn jeho tvorivých schopností rozvíjajúcich sa v rámci väčšieho časového a priestorového komplexu, napr. príklon k renesančnej hudbe a hudbe baroka demonštrovaný skladateľskými technikami v modernom pretavení. Láska k opere nie je náhodná, veď bezprostredne po ukončení školy pôsobil viacero rokov ako korepetítor v opere SND a neskôr ako dramaturg opery. Je dlhoročným pedagógom hudobnej teórie na VŠMU a v súčasnosti opäť predsedom Slovenskej sekcie ISCM (Spoločnosti pre súčasnú hudbu). Charakteristické je pre neho lineárne myslenie, kanonické postupy, rytmická pulzácia, používa polymetriu, imitáciu a citáty, netradičné nástrojové obsadenie. Inšpiruje sa inými kultúrami, napríklad japonskou, početná je aj inšpirácia slovenskou klasikou básnikov ako Janko Kráľ, P. O. Hviezdoslav a iní. Skladby vyjadrujú autorovu radosť z komponovania a objavovania napriek tomu, že nepôsobia spontánne, ale skôr zdržanlivo. Začiatok od konca Opera The Players vznikla na objednávku spoločnosti Mecklenburská opera v roku 1994. Dielo malo zodpovedať tradícii anglického hudobného divadla Benjamina Brittena, z čoho vychádzal aj komorno-sólisticky obsadený orchester. Z dôvodu nedostatočného finančného krytia sa však nakoniec plánované uvedenie opery v rámci festivalu v Brightone v máji 1995 neuskutočnilo. Podobné úmysly mala spoločnosť aj s operou ďalšieho nášho skladateľa Martina Burlasa Ružové kráľovstvo, ale ani k jej realizácii nedošlo. Z dôvodu oživenia tradície súčasnej opery na Slovensku vzniklo vo februári 2000 združenie Pre súčasnú operu. Výsledkom spolupráce bolo niekoľko opusov uvedených aj v rámci Večerov novej hudby v roku 2001. Uvedené opery Mareka Piačeka a Daniela Mateja (ako premiéry) a Martina Burlasa a Ľuba Burga (ako reprízy) vyvolali v hudobnej obci nielen veľký záujem o túto oblasť, ale zároveň aj polemiku nad hranicami opery a divadla. Iste k tomu prispelo i prostredie Divadla STOKA, v ktorom predstavenia realizovali. Opera sa skladá z dvoch dejstiev, pričom každé trvá približne hodinu, a štyridsiatich viac-menej do seba zapadajúcich scén. Uvedomenie si miery ich nadväznosti je dôležitým momentom pri realizácii diela, ktoré napriek pomerne detailným pokynom o predstave skladateľa, poskytuje priestor aj na vlastné poňatie. Autonómne scény sa dajú prekladať z jedného miesta na druhé už aj pre ich „neoriginálnu“ (odvodené od originálu nie plagiátu) sadzbu. Libreto si autor napísal sám (ako aj v predchádzajúcich prípadoch) podľa predlohy Shakespearovho Hamleta. Dielo sa začína vlastne od konca – scénou bitky Hamleta a Laertusa, ku ktorej nedôjde, ale si vyjasnia budúce pozície. Hneď na začiatku opery prekvapí diváka neoperná scéna – jednoduchá s nápisom No smoking, obohatená len dverami umiestnenými v strede a na boku. Zmeny scény (spadnutie a zdvihnutie) zodpovedali východiskovej pozícii a najväčšiu úlohu zohrávali svetelné efekty. Jednoduchosť výpravy nahrádzali pomerne časté prevleky aktérov – od klasického obleku cez divadelné – vyabstrahované až k historickým kópiám. Proklamovaná jednoduchosť na javisku tak dávala vyniknúť samotným aktérom a nimi sprostredkovanému príbehu. Celé predstavenie bolo koncipované ako hra hry. Na uľahčenie vnímania bola vytvorená postava režiséra, ktorý na úvod predstavil jednotlivých aktérov a sám aj vstupoval do deja. Určite viacerým neuniklo, že pri ženách nešetril slovami chvály, kým muži museli svoj výstup viackrát opakovať. Klasika alebo experiment? Už dlhšie sa vedú diskusie o postavení opery v 20. storočí a pravdepodobne ani najbližšie obdobie nám nedá presnú odpoveď, aká opera by mohla osloviť súčasného diváka. Úsilie autorov sa čoraz viac sústreďuje na menší priestor. V repertoároch našich divadiel má stále prevahu klasická opera a ľudia k nej aj pristupujú ako k úseku dejín, ktoré má svoju hodnotu, podobne ako rôzne literárne či iné umelecké diela. Odvahy experimentovať a tvoriť vlastnú súčasnosť, ktorú budú obdivovať a relikvovať budúce generácie, je už menej. Ako to teda s tou operou vlastne je? Treba sa zamyslieť nad tým, v akom priestore by sa súčasná opera, uchyľujúca sa často do priestorov alternatívnych divadiel či iných činoherných sál, mohla odohrávať. I v klasickej opere sú namieste požiadavky nových scénických a režijných naštudovaní. Kde môžeme zaradiť Benešových Hráčov? Medzi klasiku alebo experiment? Sám autor sa netají svojím príklonom k Brechtovmu vnímaniu divadla ako epického divadla, ktoré stojí v opozícii k tradičnému chápaniu opery. Keď si človek lepšie všimne priebeh vzniku a vývinu opery, pociťuje ju ako žáner schopný vývoja, ktorý prešiel neuveriteľnými zmenami. Jednotiacim kritériom bola vždy prevaha hudby a spevu a dramatická zápletka, dej, v ktorom sa predmetom polemiky stávalo postavenie slova voči hudbe a samotného libreta, resp. deja alebo jej dramatického poňatia. Zároveň sme sa stretli aj s ojedinelými projektmi, ktorých samotný dej a stvárnenie ovplyvnili rôzne smery v literatúre, napr. symbolizmus. Podobne je na tom aj expresionizmus, ktorý kladie dôraz na reč a ktorý taktiež neprilákal širší okruh priaznivcov. Opera má momentálne za sebou jedno veľké intelektuálne obdobie určené užšej societe a potrebuje sa nanovo etablovať v spoločnosti. Akým spôsobom, to je už úloha skladateľov a manažérov. Linearita ako prostriedok vyjadrenia Naspäť však k Benešovej opere. Prichádzajú mi na um viaceré paralely a inšpirácie, ktoré mohli zohrať úlohu pri stvárňovaní sujetu. Skladateľovmu zámeru odvíjania sa deja odzadu zodpovedá Sofoklova analytická tragédia. Podobne použitie ansámblu korešponduje s antickými chórmi, ktoré sú nositeľmi deja. Dramatický prvok Benešovej opery je obsiahnutý už v samotnom sujete, kde si jednotlivé postavy protirečia v miere smerujúcej k odcudzeniu. Konflikt je skrytý tesne pod povrchom a rieši sa tým najhorším spôsobom, zabitím najbližších. Beneš používa linearitu ako prostriedok vyjadrenia nedorozumenia medzi jednotlivými osobami a ich vzájomnými vzťahmi. Zo spevákov vystupujúcich v opere The Players stoja za vyzdvihnutie výkony Ofélie, Gertrúdy a Polónia, ktorý stvárnil aj postavu Osrica. Ostatní aktéri podali kvalitné štandardné výkony. Už samotné naštudovanie opery bolo milým prekvapením. Zostáva len znova čakať na slová autora: „Pri námete som neváhal, po Hamletovi už mohol prísť len…“ Tešíme sa na ďalší opus.
