Michael Albert, jeden zo spoluautorov koncepcie beztriedneho hospodárskeho systému Parecon, skratka pre participatívnu ekonomiku, je návrhom beztriedneho hospodárskeho systému, ktorý by mohol ponúknuť alternatívu ku kapitalizmu, trhovému socializmu a centrálnemu plánovaciemu hospodárstvu. Parecon vychádza zo spravodlivosti, solidarity, rôznorodosti a samosprávy. Okrem hospodárskych úvah hrajú dôležitú úlohu príbuzenstvo a rodové otázky, ako aj spoločenstvo a komunálne štruktúry. V rámci tohto systému prijímajú rozhodnutia samosprávne rady pracovníkov a spotrebiteľov. Michael Albert, jeden zo spoluautorov tejto koncepcie, predstavuje v rozhovore základné body jeho vízie nekapitalistického hospodárstva. S Michaelom Albertom sa zhováral DC Tedrow Keď som o Parecone čítal prvýkrát, najviac ma prekvapilo, že pôsobí úplne ako anarchistický hospodársky model. Je tento pohľad správny? – Áno, súhlasím. Anarachizmus je široký a rôznorodý koncept, ktorý sa snaží porozumieť spoločenským vzťahom a ovplyvňovať ich. V najširšom zmysle slova anarchizmus odmieta ekonomické a mocenské hierarchie, ktoré niektorým ľuďom umožňujú vládnuť, alebo ich k tomu dokonca nútia, pretože väčšina spoločnosti je im podriadená. Tento problém vnímame aj my, preto v hospodárstve navrhujeme iné spôsoby realizácie produkcie, prerozdeľovania a spotreby. V našich návrhoch sa nepredpokladá existencia okruhu ľudí, ktorí by na základe svojej pozície v rámci produkcie mohli ovládať iných. V tomto zmysle je náš koncept utópiou beztriednej spoločnosti, spoločnosti bez triednej hierarchie, takže Parecon je veľmi silne ukotvený v anarchistickej tradícii. S anarchizmom zdieľa naša vízia jedno veľké motto, totiž, že pri rozhodnutiach majú mať možnosť hovoriť a spolurozhodovať tí, ktorých sa záležitosť týka. Ľudia majú mať možnosť podieľať sa a rozhodovať o vlastných životných podmienkach a šanciach – samozrejme, v zhode s ostatnými. Parecon je hospodárstvo, ktorého cieľom je samospráva, čo znamená, že všetci ľudia majú rozhodovaciu právomoc do tej miery, do akej sú konkrétnym rozhodnutím zasiahnutí. Parecon je solidárna ekonomika, ktorá pripisuje všetkým zúčastneným tú istú zodpovednosť a moc. Myslím, že aj v tomto bode je preto tento systém anarchistický. Vo vašich prácach často hovoríte o tretej triede, o takzvanej triede koordinátorov. Čo to presne je a ako sa touto kategóriou odlišuje Parecon od iných radikálnych teórií, napríklad marxizmu či anarchizmu? – Marxisti správne tvrdia, že vlastnícke vzťahy môžu vytvárať, a aj vytvárajú, aktérov, ktorí majú nielen rozličné ale aj protichodné záujmy. Nazývajú to triednym rozkolom a triednou nadvládou. Vlastníci fabrík, majitelia nerastných surovín a produktívneho vlastníctva, takzvaní kapitalisti, majú iné záujmy ako ľudia, ktorí predávajú vlastnú pracovnú silu za mzdu. Toto rozdelenie kapitálu a práce je kľúčom k pochopeniu, ako funguje kapitalistické hospodárstvo a aké účinky má na ľudí. V tomto bode má marxizmus pravdu. Platí, že je potrebné odstrániť vzťahy, v ktorých iba malá skupina ľudí vlastní všetky naše pracovné miesta, všetky naše výrobné prostriedky a nerastné suroviny. Až potiaľ všetko sedí. Tento rozkol však nie je jediný. Bakunin a iní skorší anarchisti hovorili veľa o pracovníkoch, ktorí v istej miere disponovali väčšou mocou a príjmami ako ostatní. Omnoho neskôr, v sedemdesiatych rokoch, prišli s touto témou opäť Barbara a John Ehrenreichovci, keď definovali skupinu „medzi prácou a kapitálom“, teda triedu profesionálnych manažérov. Robin Hahnel a ja sme sa v knihe Parecon rozhodli pre iné označenie – pre triedu koordinátorov. Zjemnili sme kritériá aj zdôvodnenie, prečo je toto členenie zmysluplné. Navrhli sme takúto definíciu: ľudia, ktorí realizujú kvalifikovanú a napĺňajúcu prácu, zatiaľ čo iní pracovníci (trieda robotníkov) vykonávajú väčšinou rutinné prevádzkové práce a nudné úlohy. Prečo sa teda neuspokojiť s tvrdením, že sú len dve triedy, na jednej strane kapita-listi a na druhej pracovníci? Prečo sa sporiť o teoretické vymedzenie? – Existujú síce pracovníci, ktorí vykonávajú mnoho kreatívnej práce a iní, ktorí vykonávajú len nudné úlohy, ale oni všetci sú pracovníci. Každý z nich disponuje vlastnou pracovnou silou, ktorú musí predávať. Napriek tomu si Robin a ja myslíme, že sú to dve triedy, a nie jedna trieda s dvoma vrstvami. Obe tieto veľké skupiny v skutočnosti žijú vo veľmi rozdielnych hospodárskych situáciách, s rozdielnymi príjmami a mocou, s rozličnými pohľadmi na „tých tam hore“ (kapitalistov) a na seba samých. V našich očiach je táto rozdielnosť oboch skupín taká veľká, že môžeme hovoriť o dvoch triedach, a to z dvoch dôvodov. V prvom rade vnímať kapitalistické hospodárstvo súčasnosti ako systém troch tried znamená možnosť skúmania širších súvislostí bez toho, aby sa vytratil zásadný rozpor medzi prácou a kapitálom. Druhý dôvod je dôležitejší. Model troch tried zdôrazňuje fakt, že kapitalizmus môže byť prekonaný dvoma rozličnými systémami. Na jednej strane by sa mohla trieda koordinátorov stať novou vládnucou triedou podľa hesla: preč so starým pánom, nech žije nový. V 20. storočí sa to stalo v prípade centrálne plánovaného trhového socializmu, ktorý by sa skôr mal nazývať centrálne plánovaným trhovým koordinatorizmom. Na druhej strane by namiesto kapitalizmu mohla nastúpiť beztriedna spoločnosť. Tu by sa však musel zrušiť rozkol kapitálu a práce prostredníctvom odstránenia vlastníctva výrobných prostriedkov. Lenže zároveň by sa musel odstrániť aj rozkol medzi koordináciou a prácou. Nemyslím si však, že nás tento opis triedy koordinátorov oddeľuje od dedičstva anarchizmu, pretože ono v skutočnosti vytvára základ pre náš myšlienkový smer. Čo stratíme v prípade, že by sme ignorovali triedu koordinátorov? Ako by sme mali zabrániť tomu, aby sme nevytvárali túto triedu, ak sa snažíme vytvárať nekapitalistické pracovné miesta? – Ak ignorujeme fakt, že lekári, právnici, inžinieri, manažéri a ďalší, ktorí majú monopol na kvalifikované a uspokojujúce činnosti, sú triedou nad robotníkmi, zatemňujeme a doslova skrývame existenciu tejto triedy a jej vzťahov. Zatemňujeme a skrývame realitu, že niekto môže byť čestne a angažovane antikapitalistický, ale zároveň nepracuje proti triednemu rozkolu, ale pre triedu koordinátorov. Zatláčame do úzadia, že je možné, a zároveň vôbec nie nezvyčajné, že antikapitalistické hnutia stelesňujú hodnoty, tézy, jazyk, štýl a zvyky, ktoré majú pôvod v skúsenostiach, záujmoch a nádejach triedy koordinátorov, a nie robotníkov. A práve z tohto dôvodu sú robotníkom nesympatické, cudzie, nenapĺňajú a neoslovujú ich. Inak povedané, ak ignorujeme triedu koordinátorov, ignorujeme tieto a iné centrálne kritické poznatky o tom, čo robíme, ako to robíme, aké vyhliadky na úspech máme a aké následky naše konanie so sebou prináša. A teraz k druhej časti otázky. Ak ľudia, ktorí hľadajú lepší svet, podniknú experimenty v hospodárskej oblasti a nechcú reprodukovať staré triedne rozkoly, potom samozrejme nesmie existovať nikto, komu by patril nový projekt, potom nesmú existovať ani nijakí zamestnaní. Toto je jasné, aj keď sa táto problematika často nerieši dostatočne vyčerpávajúco. Je potrebné zvážiť veľa vecí, no predovšetkým to znamená, že v našich projektoch nesmieme ísť cestou rozhodnutí, na základe ktorých sú dnes definované a prideľované pracovné úlohy. Približne dvadsať percent ľudí v nejakom podniku preberá kvalifikované a uspokojujúce úlohy, zatiaľ čo osemdesiat percent vykonáva len rutinné a prevádzkové činnosti; prvá skupina svojím miestom v procese produkcie stojí nad druhou. Toto je korporatívna deľba práce. Pri odstraňovaní tejto hierarchie musíme nanovo definovať deľbu práce, musíme vytvárať pracovné miesta takým spôsobom, aby sa prelomil monopol na kvalifikované miesta a koláč sa delil spravodlivým spôsobom. Tento cieľ Parecon nazýva „vyváženou pracovnou činnosťou“. Myšlienka vychádza z predpokladu, že každá zúčastnená osoba by mala v práci vykonávať rozličné činnosti asi takým spôsobom, aby sa úlohy a zodpovednosť celkovo prispôsobili približne v rovnakej miere. Ekonomizmus, teda klapky na očiach umožňujúce vidieť len hospodárske faktory, redukuje radikálnu teóriu a spoločenské faktory len na ekonomické úvahy. Marxizmus je zrejme výborným príkladom tohto typu myslenia. Ako vnímate ekonomizmus vy? – Väčšina marxistov nie je obmedzená do tej miery, že by analyzovali len hospodárstvo a triedu, najmä ak ide o poučenie z toho, čo nám ponúkajú ženské, homosexuálne, antirasistické a iné hnutia. Napriek tomu v marxizme existuje tendencia vystupujúca najmä v konfliktmi nabitých časoch, ktorá vníma celú dynamiku a vzťahy len z aspektu jej vplyvu na ekonomiku a vzťahy medzi triedami. Ekonomika a vzťahy medzi triedami sa tu chápu ako základ všetkých ostatných javov a celého vývinu. Kritika tohto postoja sa však nemôže opierať o tvrdenie, že vychádzajúc z ekonomických úvah nie je možné uprieť pohľad na celý zvyšok spoločnosti a naopak, pretože toto je možné celkom dobre uskutočniť. Treba upozorňovať na to, že rovnako dobre možno do centra pozornosti postaviť príbuzenstvo, pohlavie, spoločenstvo, či etnicitu a skúmať ich vplyv a účinky s rovnakým ziskom pre porozumenie celej spoločnosti. Samozrejme, tieto aspekty možno skúmať aj vo vzťahu k ekonomike, ba ešte viac, hospodárska alebo triedna dynamika sa môže stať centrálnou bez toho, aby sa ignorovali zmeny v rodových či komunitných vzťahoch alebo premeny politickej hierarchie. Tu samozrejme platí, že tieto zložky spoločnosti vytvárajú impulzy, ktoré pôsobia na ekonomiku a tento vplyv je masívny. To, že ekonomická sféra je veľmi dôležitá, dokonca možno ústredná, neznamená, že ona jediná má význam a vplyv. V skutočnosti je to totiž tak, že ako príbuzenstvo (socializácia, sexualita atď.), spoločenstvo (identita, sviatky atď.), tak aj politika (zákonodarstvo, právny výklad atď.) vytvárajú mocenské vzťahy, ktoré vysielajú impulzy a taktiež ich aj prijímajú. Povedané inak, neexistuje nijaký nadradený fokus, nijaká centrálna dimenzia spoločenského života, ktorú by tí, čo sa angažujú, museli nadradiť. V skutočnosti sú takéto dimenzie štyri. To znamená, že potrebujeme teoretický prístup, ktorý by bol schopný upriamiť pozornosť v rovnakej miere na tieto dimenzie a každú z nich dokázal vnímať vo svetle tých ostatných. Koncept, ktorý by považoval za hlavnú len jednu dimenziu, pričom je jedno či by to bola hospodárska alebo nejaká iná, je nepoužiteľný. Existujú anarchosyndikalistickí teoretici, ktorí tvrdia, že najlepšou stratégiou libertariánskej spoločenskej premeny je, ak pracovníci transformujú vlastnú prácu na miesto solidarity a nenútenosti či neformálnosti. Je Parecon zlučiteľný s týmto anarchosyndikalistickým predpokladom, alebo sa tento koncept príliš koncentruje na ekonómiu? – Myslím si, že ak je niekto zástancom tohto predpokladu, či už sa nazýva anarchosyndikalistom alebo inak, môže Parecon definovať ako svoj cieľ, takže na vašu otázku môžem odpovedať pozitívne. Túto koncepciu možno zlúčiť s ekonomistickým ťažiskom. Takto by som však nakoniec predsa len neodpovedal. Som síce presvedčený, že Parecon ponúka nosný a hodnotný koncept na premenu kapitalizmu na beztriednu spoločnosť, ale zároveň nezastávam stanovisko, že v živote sa všetko krúti len okolo ekonomiky, alebo že hospodárstvo ovláda celý život – to sú príliš zjednodušujúce ekonomistické tvrdenia. Namiesto toho ponúkam presvedčenie, že potrebujeme hnutia, ktoré nielen prinášajú víziu beztriednej spoločnosti, ale aj feministickú víziu do rodinných vzťahov, rozsiahlu víziu spoločenstva a anarchistickú víziu politiky – v skratke, politický systém, ktorý preberie politické funkcie a zároveň je zlučiteľný s našimi hodnotami, namiesto toho, aby sme verili, že politické funkcie už nebudú potrebné. Potrebujeme víziu participatívnej spoločnosti, nielen participatívnej ekonomiky – ale táto vízia nemusí byť hotová do najmenších podrobností, postačia centrálne charakteristiky a črty. Aby sme sa inšpirovali a motivovali, potrebujeme idey jednak pre spoločnosť, jednak pre hospodárstvo. Tieto myšlienky nám môžu slúžiť ako smerovky vo chvíľach rozhodnutí, aby sme sa nakoniec dostali tam, kam sa dostať chceme a aby sme sa netočili v kruhu alebo znovu neupadli do poddanstva a útlaku. Tí, ktorí, obrazne povedané, držia zástavu hospodárstva, majú absolútnu pravdu, keď tvrdia, že všetky naše snahy o odstránenie spoločenského zla a všetky výdobytky budú vždy ohrozené pretrvávaním zastaraných ekonomických štruktúr a ich prenikavým korumpujúcim vplyvom – to všetko v prípade, že by sa nerevolucionizovalo hospodárstvo. Podľa mňa však všetko toto platí aj v prípade, ak by zostala nedotknutá sféra príbuzenstva, kultúry, spoločenstva a politiky. Ponechať jeden z týchto dôležitých základných aspektov nenarušený by znamenalo veľké bremeno, ktoré by celú spoločnosť ťahalo späť k logike a dôsledkom panstva. Stručne – zdôrazňovanie len jedného aspektu je samovražedná a vôbec nie múdra stratégia. Namiesto toho potrebujeme hnutia, ktoré vyzdvihujú všetky uvedené dimenzie bez toho, aby jednu či druhú vyzdvihovali. Myslím si dokonca, že mnohým ľuďom je to jasné a existuje veľa príkladov z praxe, ktoré možno nie sú perfektné, ale prinajmenšom podnikli istý pokus. Ani zďaleka však podľa mňa nie je ani teoreticky ani prakticky rozšírený a skúmaný jeden aspekt, o ktorom sme už hovorili: rola a význam tretej triedy, teda koordinátorov pre politiku, štruktúru, kultúru a logiku nejakého hnutia. To, že sa pozornosť upriamuje len na vzťahy medzi prácou a kapitálom, má zničujúce následky pre spoluúčasť a spôsobilosť v robotníckom hnutí. Niektorí syndikalisti, napríklad Sam Dolgoffs, argumentujú, že anarchistické hospodárske usporiadanie je ideálom pre pokrokovú industrializovanú spoločnosť. Ako vnímate túto pozíciu z pohľadu Pareconu? – To vždy závisí od pohľadu na samotný Parecon. Som presvedčený, že tento systém je ideálnym hospodárskym usporiadaním pre „rozvinutú industrializovanú spoločnosť”. Myslím si tiež, že je to „anarchistický hospodársky model”. Z toho vyplýva, že Parecon potvrdzuje Dolgoffsovu prognózu, ktorú uvádzate v otázke. Ak je však Dolgoffsov komentár chápaný v tom zmysle, že anarchistické hospodárstvo v menej industrializovaných spoločnostiach nefunguje, v tom prípade nesúhlasím. Pred niekoľkými rokmi som s Noamom Chomskym hovoril o tom, že anarchizmus je rozpoltený do niekoľkých táborov. Uviedol som Murraya Bookchina s jednou z jeho základných téz, že anarchosyndikalizmus je v Spojených štátoch amerických, teda v postindustriálnej postnedostatkovej spoločnosti a ekonómii prebytku v podstate neuskutočniteľný. Aj keď túto diskusiu nevnímal ako niečo, čo prispieva k vyjasneniu problémov, ale skôr naopak, konštatoval, že v každom prípade „je úloha v podstate rovnaká: človek sa musí pokúsiť uzavrieť inštitucionálne dohody, ktoré maximalizujú kontrolu zo strany pracujúcich a komunity a tiež posilňujú iné aspekty slobody a spravodlivosti“. – Nemám tušenie, čo majú znamenať výrazy ekonomika prebytku alebo postindustriálna spoločnosť, ale pochybujem, že sú to primerané pojmy popisujúce Spojené štáty americké alebo akúkoľvek inú krajinu. Nedostatok znamená, že si musíme vyberať medzi rôznymi možnosťami, že nemôžeme mať všetko. Prebytok by tu teda znamenal, že hospodárstvo dokáže každému poskytnúť všetko. „Post-nedostatok“ je evidentne nonsens. Vždy sú nutné zdroje, sily, medziprodukty atď., aby sa vyrobili veci, ktorú chcú široké masy. Aj množstvo produktov, ktoré je k dispozícii na prerozdelenie, je všelijaké iné, len nie neohraničené. Skutočný prebytok teda neexistuje, nijaké raňajky zadarmo, nijaká bezplatná večera, nijaké husle zadarmo, aj za cestovanie či oblečenie sa musí platiť. Vyrábať niečo konkrétne vždy znamená, že suroviny a energia, ktoré sa na to použijú, nie sú k dispozícii na výrobu niečoho iného niekde inde. Preto sa musia prijímať rozhodnutia o cieľoch a prioritách – rozhodnutia o tom, ako sa bude organizovať produkcia, koľko sociálneho produktu ľudia získajú za svoju prácu atď. Parecon ponúka možnosti, ako realizovať produkciu, spotrebu a prerozdeľovanie a síce na každom stupni nedostatku a v istom hodnotovom rámci. Rovnako ako „prebytok“ mi nie je jasné, čo má znamenať „postindustriálny“: koniec priemyslu? Môžem len zopakovať, to sa nikdy nestane. Samozrejme, istú rolu tu zohráva, čo rozumieme pod pojmom „priemysel”, ako sa toto slovo definuje. Ak sa ním mienia pracovné miesta s určitými špecifickými pracovnými zaradeniami, napríklad s konkrétnou technológiou, potom je priemysel skutočne možné prekonať. Ak však priemysel znamená, že skupiny ľudí spoločne pracujú s nástrojmi, so surovinami a pri istej námahe, v tom prípade priemysel určite nemôže byť prekonaný. Čo sa týka anarchosyndikalizmu a a anarchokomunizmu, je to tá istá hra. Neviem, čo tieto pojmy znamenajú, aký uchopiteľný obsah by dnes mali mať. Nie je nepravdepodobné, že rozliční ľudia by dali rôzne odpovede. Ak má anarchokomunizmus znamenať, že neexistujú nijaké ekonomické hranice, potom to nie je reálna vízia pre skutočný svet, pretože je jednoducho nemožná. Ak má anarchokomunizmus znamenať niečo iné, potom by sa mi to mohlo pozdávať. V každom prípade si myslím, že Parecon je hodnotným a želaniahodným hospodárskym usporiadaním. Môže zástupca jednej z týchto myšlienkových škôl anarchizmu obhajovať aj Parecon? Som presvedčený, že áno. V tomto bode zrejme niet žiadnych pochybností. Pretože beztriedna spoločnosť je ešte vždy potrebná a nutná. Takéto hospodárstvo by neprodukovalo len potrebné a zmysluplné produkty, ale aj solidaritu, rôznorodosť, spravodlivosť a samosprávu – toto hospodárstvo by nebolo zdrojom asociálnosti a hrabivosti, extrémnej komercionalizácie, enormných príjmov a trpkej biedy. Hospodárstvo by už viac nebolo panovaním relatívne malého počtu ľudí v centrách moci, ktoré väčšinu ľudí núti k nedôstojnému, takmer slepému poslúchaniu. Kapitalizmus je problém, ktorého návrhom riešenia je Parecon. Pritom pod kapitalizmom treba rozumieť aj to, čo tu nazývam koordinatorizmom. Iní to nazývajú trhovým socializmom, plánovaným hospodárstvom alebo socializmom 20. storočia. Je Parecon štandardným riešením v zmysle „všeriešiaceho“ konceptu, alebo potrebujeme na rôzne skúsenosti aj rozličné formy prístupu? Jeden z problémov mnohých radikálov ako som ja, je to, že sa svojimi teóriami pokúšame predložiť ako stratégiu pre všetkých predložiť takú, ktorá funguje len pre malý počet ľudí. – Parecon je vízia. Navrhuje základné črty pre postkapitalistické a postkoordinatoristické hospodárstvo. Aké stratégie a taktiky Parecon môže v nejakej spoločnosti etablovať, to je úplne iná otázka než tá, ktorú si kladie vízia. Stratégia a taktika je ťažká téma, závisí však od bojov o zmeny, od kontextu. Na jednej strane má stratégia Pareconu viesť od kapitalizmu k participatívnej ekonomike, preto je možné vytvoriť niekoľko všeobecných téz. Takáto stratégia však vedie v skutočnosti vždy od konkrétneho kapitalizmu ku konkrétnemu Pareconu. Vždy v istom čase a v istom kontexte. Mnohé v týchto štruktúrach bude jedinečnou reakciou na prostredie. Štruktúry v Spojených štátoch amerických a nejakej krajine tretieho sveta budú rozličné, ale rozdiely budú aj medzi dvoma rozvojovými krajinami či napríklad medzi USA a Talianskom. Stačí sa pozrieť na kapitalizmus. Tak zvyčajne označujeme mnohé hospodárske systémy, ktoré však, prirodzene, nie sú rovnako veľké ani nemajú rovnakú formu. Rôzne kapitalistické hospodárstva sa môžu navzájom odlišovať a aj sa odlišujú. Majú rozličné nerastné bohatstvo, rozdielnu polohu, klímu, dejiny a obyvateľstvo. Pôsobia v odlišných inštitucionálnych štruktúrach, majú rozdielne bankové systémy atď. Tieto rozdiely vznikajú aj na základe rozdielnych vyjednávacích možností antagonistických tried (predstavte si hoci len Švédsko a Spojené štáty americké), politických štruktúr (napríklad nacistické Nemecko a neutrálne Švajčiarsko) alebo tiež na základe rozdielnych etnických vzťahov (napríklad Južnú Afriku a jej apartheid a Fínsko) a patriarchálnych štruktúr (napríklad Japonsko a Kanada). Takto by sa určite dalo pokračovať aj ďalej. To istí platí aj o hospodárskych systémoch Pareconu, to možno tvrdiť s istotou. Medzi regiónmi participatívneho hospodárstva, medzi rozličnými odvetviami, dokonca medzi jednotlivými podnikmi jedného odvetvia budú určite existovať mnohoraké, a rozhodne nie zanedbateľné rozdiely, ktoré budú vznikať v závislosti od rozdielnych spôsobov prístupu a celej rady rozhodnutí. Podstatné je to, že rozdielne kapitalizmy minulosti a prítomnosti majú ten istý základ, totiž ekonomické inštitúcie: súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, korporatívnu deľbu práce a zopár ďalších. Podľa mňa v budúcnosti takisto vzniknú aj spoločné základy všetkých rozličných participatívnych inštitúcií, ako napríklad samospráva v radách pracovníkov a spotrebiteľov, vyvážené a kvalifikované oblasti činností, odmena na základe vynaloženej námahy či participatívne plánovanie. Rozhovor pôvodne vyšiel na www.zmag.org Preložil Peter Nedoroščík Parecon Hodnotový základ tohto systému vychádza z tradície anarchizmu a socializmu. Základné myšlienky vytvorili vo svojich prácach na konci minulého storočia spoluzakladateľ internetového časopisu Z-Magazine Michael Albert a ekonóm Robin Hahnel pôsobiaci na American University vo Washingtone. Inštitucionálny rámec beztriednej a samosprávnej spoločnosti sa opiera o štyri základné princípy a inštitúcie: – rady – všetci producenti a konzumenti sa môžu demokraticky zúčastňovať zhromaždení, na ktorých sa prijímajú zásadné rozhodnutia. Zhromaždenia sa vytvárajú na základe veľkosti, geografie a iných faktorov; – plánovacie procesy – každoročne sa za účasti všetkých členov spoločnosti vytvára plán produkcie, redistribúcie, využívania produktov a služieb, ako aj investícií. Rozhodovací proces sa opiera o zhromaždenia, ktoré sa volia pre schválenie plánu reprezentantov. Dohody medzi producentmi a konzumentmi sprostredkúva v prípade nezhôd osobitná rada; – vyvážená pracovná činnosť – každý má robiť zaujímavú, ale aj jednotvárnu prácu. Na základe kritéria atraktivity by sa jednotlivé pracovné činnosti rozdelili tak, aby vytvárali vyváženú pracovnú činnosť a súčasne zabránili vytvoreniu triednej spoločnosti. – odmena na základe vynaloženej námahy – rutinné a ťažké práce sú odmeňované viac, ako práce kreatívne a príťažlivejšie; Trh – Odmietanie trhového mechanizmu vychádza zo základnej myšlienky Pareconu. Služby a tovary sa totiž na trhu kupujú a predávajú bez toho, aby o nich mohli rozhodovať tí, ktorí sa síce priamo na procese predaja nepodieľajú, ale táto transakcia ich napriek tomu silne ovplyvňuje. Jednoduchým príkladom je predaj zbraní, ktorý síce prebieha v záujme predajcu a kupca, ale sotva v záujme spoločnosti. Logika trhov vždy uprednostňuje momentálny individuálny záujem pred dlhodobým a všeobecným záujmom. Iným príkladom je produkcia, kupovanie, predaj a používanie automobilov v husto osídlených oblastiach. Či už z ekonomického, ekologického ale aj čisto praktického hľadiska nie je využívanie áut ako masového dopravného prostriedku rozhodne vo všeobecnom záujme súčasnej ani budúcich generácií Súkromné vlastníctvo – Z rovnakého dôvodu odmieta Parecon aj súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, pretože poskytuje majiteľovi enormný vplyv pri ekonomických rozhodnutiach. Najviditeľnejšie je to v prípade veľkých podnikov, ktorých produkcia výrazne ovplyvňuje množstvo ľudí, ktorí nemajú nijakú možnosť vplývať na rozhodnutie majiteľov. Otázky typu – čo sa má produkovať, kto má produkovať, ako sa má produkovať, na čo sa má zamerať výskum, kam sa má investovať – ovplyvňujú všetkých členov spoločnosti, iba zlomok z nich však má možnosť rozhodovať. Logika súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov vylučuje obyvateľstvo aj pri najdôležitejších otázkach. Politické procedúry parlamentarizmu sa zaujímajú len o správy týchto rozhodnutí, čo asi najprecíznejšie vyjadril americký sociálny filozof John Dewey tvrdením, že „vláda je tieňom veľkého biznisu rozprestierajúceho sa nad spoločnosťou”. Základné publikácie Michael Albert: Parecon: Life After Capitalism (2004) Parecon: Život po kapitalizme Michael Albert, Robin Hahnel: Looking Forward: Participatory Economics for the Twenty First Century (1991) Pohľad vpred: participatívne ekonomiky pre 21. storočie Michael Albert, Robin Hahnel: The Political Economy of Participatory Economics (1991) Politická ekonómia pre participatívne ekonomiky
