Hory, rieky, ľudia a Miloš Krno

Na ceste z Donovál za Liptovskou Osadou, v podstate už len kúsok pred Ružomberkom, neďaleko miesta, kadiaľ kedysi viedla už dávno zrušená železnička z Korytnice, stojí v doline pri ceste, jedna vedľa druhej, niekoľko chát. Nad nimi sa týči mohutná Smrekovica a ďalšie vrchy Nízkych Tatier z jednej a Veľkej Fatry z druhej strany. Okolo chát v zime i v lete počuť veselo klokotať čistý a dravý potok, ktorý sa neďaleko vlieva do rieky Revúca. A hoci sa aj tento kraj zmenil, predsa len ho beh času, najmä v posledných rokoch veľmi rýchly, nezasiahol tak ako väčšinu miest na Slovensku. A práve na tomto mieste musí každý, kto poznal Miloša Krna, začať rozprávanie o ňom. Koncom päťdesiatych rokov si v Nižných Matejkových postavil chatu aj Miloš Krno. Dnes je to móda, ale i nevyhnutnosť, unikať pred bláznivým a stále ťažšie pochopiteľným svetom na chalupy, do lona prírody, preč od „modernej“ civilizácie. Vtedy to tak ľudia ešte nebrali, a možno už hej. Nikdy som ho na to nespýtal. Ale vlastne ani nebolo treba: nepochybujem, že u Miloša nebol motívom ani módny trend, ani útek pred svetom. Návraty do vlastného sveta Pretože… To bol jeho svet. Krásny Liptov, ktorý ho navždy poznačil, hoci v prvom riadku jeho životopisu je uvedené hlavné mesto Slovenska. Sem patril, sem sa celkom prirodzene, bez toho, že by v tom hľadal hlbšie významy, vracal celý život: búrlivý, plný zmien a udalostí, ktorý ho zavial do rôznych kútov, na rôzne miesta, dostal ho do rôznych situácií. Na chate som ho zažil mnohokrát. Nie že by tam bol iný ako v meste, práve naopak. Bolo vidieť, že práve medzi horami čerpá energiu i tvorivú silu, z ktorej potom pohodlne žil, aj keď z tohto miesta odchádzal. Nečudo, že ako dôchodca tam s manželkou Vierou trávil nie dni, ba dokonca nie týždne, ale celé mesiace. Koľkokrát sme sa v posledných rokoch čudovali, že taký kus cesty ešte stále zdoláva ako šofér, koľkokrát sme ho odhovárali a varovali, že tá cesta sa mu stane osudnou. Márne rovnako, ako zbytočne. Znova a znova nás s rastúcim vekom prekvapoval, ako bez zaváhania sadá v Bratislave za volant a už o pár hodín sa okamžite ozýva telefónom z chaty, aby dal vedieť, že je všetko v poriadku a obaja dorazili bez problémov. Lenže sú veci, ktoré o človeku jeho blízki – príbuzní či priatelia – pochopia, až keď sa pominie. Aj ja až dnes chápem, že sa jeho cesty autom i vo vysokom veku mohli skončiť nešťastne iba v prípade, že by mal namierené niekam inam. Ale jeho cesta do Nižných Matejkových sa riadila fyzikálnymi zákonmi: on, jeho manželka a ich auto boli jedným a chalupa medzi horami druhým pólom dvoch magnetov, takže sa nikdy nemohla skončiť inak ako úspešným spojením, ktoré si potom chalupa i Krnovci dosýta užívali. Tá cesta sa nemohla skončiť inak, lebo šoférovanie na chalupu mu nebralo, lež naopak dodávalo sily a energiu. A on ju potom plným priehrštím rozdával každému, kto sa za ním na chalupe zastavil. Čiperný dedko Nebolo to tak iba na chate. Vždy ma prekvapovalo, aký elán ním doslova lomcuje aj v Bratislave. Nepatrný rozdiel medzi pokojnou chatou a burácajúcou Bratislavou som na ňom vždy videl, to áno, ale bol to naozaj rozdiel nepatrný. Schôdze protifašistických bojovníkov, stretnutia s kolegami spisovateľmi, nekonečné debaty v ich – pre mňa už – starobylom byte, v ktorom ste nemohli prejsť popri holej stene, lebo – s výnimkou kúpeľne, kuchyne a toaliet – všetky izby lemovali poličky a skrinky plné kníh. Miloš ani vo vysokom veku nestrácal prehľad a už vôbec nie záujem o všetko, čo sa dialo okolo nás. To ma až tak neprekvapilo. Veď človek, ktorý toho toľko prežil a na takých postoch, navyše dôchodca, ktorého už neťažia pracovné problémy, má iste dosť chuti a času čítať noviny, počúvať rádio a sledovať televíziu. Čo ma však prekvapilo, bolo jeho jasnozrivé rozmýšľanie. Akoby v hlave ani nemal mozog muža, ktorému doba priložila na plecia už siedmy a zakrátko aj ôsmy krížik. Nebudem sa pretvarovať. Keď som sa s ním zoznámil, čakal som zatrpknutého, urazeného a na celý (minimálne politický) svet nahnevaného komunistu, ktorý by najradšej všetko vrátil aspoň do sedemdesiatych rokov. V skutočnosti som si sadol k triezvo mysliacemu dedkovi (vtedy som sa akurát chystal maturovať a on uzavrieť siedmu desiatku na tomto svete), ktorý nielen chápal, ale aj privítal mnohé zmeny, ktoré sa po roku 1989 udiali. Nepatril medzi konzervatívcov, ktoré spupne a iracionálne bránili premene komunistickej strany, ale chápal ju ako dejinnú nevyhnutnosť. A najmä: nezatváral zanovito oči pred všetkým, čo sa o časoch čerstvo minulých odhaľovalo. Naopak, vítal aj zatajovanú pravdu, živo o nej diskutoval, ba dokonca ju sám pomáhal odhaľovať osobnými spomienkami. Stretnutia s Clementisom Pane Bože, a veru že ich ten mal. Akoby nie, veď ak sa o niekom dá povedať, že prežil nielen plodný, ale búrlivý život, tak to rozhodne platí o Milošovi Krnovi. V dnešných časoch by sa vari „patrilo“ povyťahovať nejaké tie pikantnosti z jeho súkromia ako spisovateľ, milujúci život, určite nejednu schovával. Dovoľte mi však vykašľať sa na „požiadavku doby“, lebo sa mi zdá zvrhlá. A navyše Miloš dokázal pútavo celé hodiny rozprávať o pikantnostiach zo svojho nesúkromného života. Pri takýchto stretnutiach som ho držal za ruku a ani po tých hodinách nechcel pustiť odísť preč. A práve pri Milošových príbehoch som rýchlo pochopil jeho postoj k aktuálnemu dianiu. On sa k nemu ani nemohol postaviť inak, nemohol sa pridať k tým, ktorí bezhlavo obhajovali všetko, čo sa dialo do novembra 1989, lebo by tým poprel sám seba. Nikdy nepatril k ľuďom, ktorí zo strachu či pre kariéru stratili zdravý rozum a vlastnú tvár. Preto nemohol nevidieť, že nie všetko pod vládou komunistov, ku ktorým sa pridal ako mladý študent, je tak, ako si to predstavoval a ako to sľubovali. Práve Miloš Krno nemohol nevidieť, že vláda komunistov mala aj krvavé ruky. Ba dokonca od vlastnej, politicky červenej krvi. Miloš si po všetkom, čo prežil rád aj preto, že to prežiť musel, zaslúži pokojný večný odpočinok. Ale aj tak sa mi nepáči, že odišiel tak náhle. Veľmi som s ním chcel urobiť ešte jeden veľký, spomienkový rozhovor. Veľmi som chcel, aby to bolo práve teraz, keď sa dožíval krásnych 85 rokov. A najviac zo všetkého som sa s ním chcel opäť rozprávať o Vladovi Clementisovi. Bol to práve on, kto ma spočiatku fascinovaného priťahoval k Milošovi. (Chcem tým len povedať, že neskôr to bol už aj sám Miloš.) Vlastne, keď som sa s ním zoznamoval, ani som netušil, že časť svojho búrlivého povojnového života prežil v spoločnosti človeka, ktorého považujem za najvýznamnejšieho slovenského verejného činiteľa 30. až 50. rokov minulého storočia. Rebelant bez strachu Nebudem na tomto mieste reprodukovať Milošove spomienky na súdruha Clementisa a pána štátneho tajomníka, či ministra zahraničných vecí. Niekedy inokedy. Len som chcel zdôrazniť, že stretnutia Miloša Krnu s Vladom Clementisom významne poznačilo mladého komunistu, čerstvého právnika, začínajúceho spisovateľa a spoločenského činovníka (to trochu neskôr). Clementis ho svojím prístupom k ľuďom, ale najmä k práci, k mysleniu, aj ku komunistickej ideológii ovplyvnil možno viac, ako si to sám Miloš uvedomoval. Určite to nebolo len vďaka času, ktorý strávil na ministerstve zahraničných vecí v Prahe, ale dodnes nepochybujem o tom, že po tých mnohých mesiacoch prežitých na Clementisovom sekretariáte a potom počas úzkej spolupráce na linke Černínsky palác v Prahe – československá ambasáda v Moskve sa už z Miloša nikdy nemohol stať zaslepený, bigotný a úplne nekritický komunista. Bez toho, aby som znižoval ostatné stránky jeho osobnosti, pre mňa navždy zostane (hoci nielen) Clementisovým osobným tajomníkom. Ale rebelanstvo, občas prezrádzajúce stratu pudu sebazáchovy, bolo Krnovi blízke, ako hory a ľudia, už od malička. Z jeho rozprávania som pochopil, že to vlastne podedil po otcovi. Napriek tomu, že bol jedináčikom v pomerne dobre situovanej rodine, jeho kamarátmi neboli panské deti, ale potomkovia drevorubačov, malých roľníkov, lesných robotníkov. Nestal sa z neho príslušník meštianstva, využívajúceho i zneužívajúce možnosti doby, ale postupne stále väčší odporca vtedajšieho poriadku. Iste k tomu najviac prispel nástup fašizmu a nacizmu, ktorý on osobitne pociťoval v kritickom čase dospievania, lebo ho prežíval v Kežmarku, kde vtedy na prelome 30. a 40. rokov žilo veľa spišských Nemcov. Príkladom takmer bezhlavého rebelanstva je jeho báseň Komár: Dobzučal, dopil krv, až brucho sa mu triaslo./ Dobzučal, dopil krv z mäkučkej dlane ako maslo./ Dolietal, dokrúžil a nikdy sýty nebol./ Dolietal, dokrúžil okolo očí ako nebo./ Ruka ho zasiahla, ľahučká rúčka ženy./ Ruka ho zasiahla, na zemi leží rozpučený./ Kto primoc krvi chce, aj slabá dlaň ho zmrví./ Kto primoc krvi chce, ako ten komár zhynie v krvi. Básnik a prozaik Na prvý pohľad by na tej básni nebolo nič zvláštne, keby ju v Smrekovom Eláne nevydal iba pár týždňov po bitke pri Stalingrade. Samozrejme, že každému rozhľadenému človeku bolo jas-né, o čom a o kom Krno píše. Veď sa aj rýchlo dočkal jedovitej reakcie jedného z hlavných ideológov klérofašistického režimu a tiež básnika Karola Strmeňa. Ten ho ihneď v Gardistovi ostro napadol, obvinil z protislovenskej a protinacistickej propagandy. O tom, že Miloš sa v básni vlastne ani neskrýval, svedčia Strmeňové slová: „Veď my vieme, koho myslel Krno pod tým komárom.“ „Ako dobre,“ smial sa Miloš po desaťročiach. „Už som mal strach, že to nebude zrozumiteľné.“ Keď som sa hotoval písať tento nekrológ, povedal som si, že začnem osobne a potom prejdem na jeho životopis. Už som na konci článku a ešte mám v talóne aj desiatky osobných spomienok, o ktoré som sa chcel podeliť. Hádam niekedy inokedy. Nebyť toho Komára, tak by som sa vlastne nedotkol toho, čím Miloš Krno bol predovšetkým: spisovateľom, najprv básnikom, potom prozaikom. Ak pôjdete niekedy cez Donovaly na sever, kúsok pred Ružomberkom sa na chvíľu zastavte v Nižných Matejkových. Prejdite sa po doline, započúvajte sa do žblnkotu potoka a šumu lesov pod Smrekovicou. Skúste precítiť tú chvíľu, skúste vnímať prírodu navôkol. A ak si v tej chvíli spomeniete na Miloša Krnu, pochopíte o ňom všetko podstatné, aj keď ste ho nikdy osobne nepoznali. Lebo hory, rieky a najmä ľudia napĺňali celý jeho život. Autor je novinár Miloš KRNO 1944 – Šialené predstavenie (verše), vyšli 3 vydania 1945 – Dym a slnce (verše) – Jela (veršovaná rozhlasová dráma) 1946 – Viadukt (zbierka poviedok a čŕt) 1948 – Ľady sa ma dotýkali (verše) 1949 – V búrke (verše) 1951 – Na stráži mieru (verše), 2. vyd. 1952 1953 – Dve cesty (román, 1. časť trilógie), 2. vyd. 1972 1954 – Lavína (román, 2. časť trilógie), 2. vyd. 1974, v češtine 1957, v ruštine 1975, maďarčine 1977, v poľštine 1980 1958 – Vrátim sa živý (román o J. Nálepkovi), v slovenčine postupne 6 vydaní, v zahraničí 9 prekladov, rovnomenný televízny film 1962, celovečerný film Zajtra bude neskoro 1972 1960 – Živiteľka (zbierka poviedok) – Z krajiny rannej sviežosti (reportáže z Kórey) 1961 – Plačúca lopta (próza pre deti) – Ranný vietor (próza pre mládež), v ruštine 1971, v gruzínčine 1974 – Kapitán Vladko (próza pre deti), v ukrajinčine 1963 – Chlapec v matrózkach (tel. film) 1963 – Jastrabia poľana (novela) 1964 – Zbojník Šíp (próza pre deti) 1965 – Ťažká hodina (novela), 2. vyd. 1982, celovečerný film Dolina 1973 – Výstrel sa vracia (novela) 1966 – Lišiak Šibal (próza pre deti), vyšli ešte dve vydania 1968 – Sivá vlčica (próza pre deti), aj v češtine – A kto ma to čaká? (novela) – Kým dohorela cigareta (zbierka poviedok a čŕt) 1969 – Čo videl pán horár v lese (próza pre deti), aj v češtine 1971 – Hra so smrťou (novela) 1972 – Tisíc neviditeľných krídel (verše v próze) – Cesta (tel. Film podľa poviedky) 1973 – Meteor do daru (próza pre mládež) 1974 – Zloduch ušiel (bábková hra) – Hory čierne (novely), 2. vyd. 1982 1975 – Slnko vychádza nad Prašivou (tel. film podľa poviedky) 1976 – Básne (výber z básnickej tvorby) 1977 – Míľový krok (román, 3. časť trilógie), rovnomenná rozhlasová hra 1983 1978 – Cnostný Metod (satirický román, 1. časť druhej trilógie), 2. vyd. 1980, v ukrajinčine a češtine 1982, v lotyštine 1986, rovnomenný celovečerný film 1980 1980 – Modrooká zem (román) 1981 – Za závejmi záveje (román) – Sen o belasom jazere (próza) 1984 – Udatný Radúz (román, 2. časť trilógie) – Hory, rieky, ľudia (pamäti 1922 – 1953), druhá časť (1953 – 1989) ostala v rukupise 1985 – Statočný Celo (román, 3. časť trilógie) – Vláčik do stanice Víťazstvo (tel. film podľa poviedky) 1987 – Republika (román o 1. ČSR) 2002 – Ak je na svete raj, gruzínske kapitoly (cestopisná esej) Miloš Krno preložil 30 kníh poézie a prózy najmä ruských, nemeckých a gruzínskych autorov. Celkovo mu knižne vyšlo 38 samostatných titulov, deväť väčších diel preložili do 11 jazykov a vyšli v 32 vydaniach. Ďalšie poviedky, novely a básne vyšli v 25 zahraničných almanachoch a literárnych zborníkoch.