Pobyt nás vyšiel na naše pomery dosť lacno, na Slovensku by sme zaplatili v rovnakom type ubytovania a s rovnakými službami (wellness) oveľa viac. Navyše, úctivé správanie Slovincov k turistom sa len so smútkom v srdci porovnáva s naším, dosť často arogantným, prístupom. Ich mentalita je odlišná, čo odzrkadľuje aj spôsob, akým si udržiavajú krajinu. Napríklad v Kranjskej Gore by ste nenašli ani jednu záhradku, ktorá by nebola pekne esteticky upravená. Vstupy pred obytnými domami zdobili kvetináče s pestrofarebnými kvetmi. A po zemi porozhadzované odpadky? Tie by ste tam hľadali len márne.
Na spoznávanie slovinských klenotov odporúčam určite presun autom, jedine tak si ho vychutnáte úplne. Cena benzínu vás isto poteší, keďže natankovanie plnej nádrže vychádza asi o desať eur lacnejšie ako u nás. Autom sme zdolávali aj jednu zo slovinských panoramatických ciest.
Vršičská (Ruská)panoramatická cesta
Zaujímavá a krásnymi výhľadmi priam nabitá púť sa začína v Kranjskej Gore. Dostanete sa na ňu odbočkou smerom na Vršič/Bovec. Ide o starú cestu, ktorá vás prevedie takmer celým Triglavským národným parkom. Šoférov však čaká 18-percentné stúpanie a asi 50 serpentín. Pre slabšie žalúdky ju preto neodporúčam, keďže v podstate od začiatku až do konca idete neustále cez strmé a veľmi ostré zákruty a po zúženej ceste. Tí, ktorí majú radi adrenalín, sa však určite potešia. Počas cesty budete odmenení nejedným čarokrásnym výhľadom. Takmer celý čas vám budú robiť spoločnosť mohutné vysokánske skaly Álp a rieky Pišnica (pri Kranjskej Gore) a Sáva na opačnej strane priesmyku.
Vršič je najznámejšie sedlo v Julských Alpách. Cesta k nemu vybudovali na vojenské účely ešte počas prvej svetovej vojny ruskí zajatci, preto sa jej hovorí aj Ruská cesta. Čaká vás na nej veľa pamiatok. Jednou z nich je Ruská kaplnka s cintorínom ruských zajatcov. Pracovali vo veľmi ťažkých podmienkach a mnoho ich pri práci zahynulo.
V sedle je malé parkovisko asi pre desať áut a horské chaty Tičarjev dom a o kúsok ďalej Poštarski dom, ktorý však už priamo z cesty nevidno. Musíte si k nemu vyšliapať. Vršič (1 611 m.n.m.)je východiskovým bodom pre pešiu turistiku pre mierne zdatných a zdatných turistov. Po opustení Vršičského sedla sa už cesta stáča dole a končí v malebnej dedinke Trenta. Mňa osobne si veľmi získala, keďže ide o turistami zabudnuté miesto. Zopár roztrúsených domčekov lemujú ostré štíty skál a krásna, takmer nedotknutá príroda. Preto ak budete absolvovať Vršičskú cestu, Trentu určite nevynechajte. Za Trentou sa ostré zákruty už končia a terén sa zvažuje do doliny. Na konci cesty sa nachádza lyžiarske stredisko Bovec. Keďže sme mali málo času na výstup po vlastných a boli sme aj trochu unavení, zlákala nás lanovka. Do cieľového bodu Kanin (2 587 m.n.m.) sme sa dostali za pol hodinu. Bol to trochu stresujúci zážitok, keďže plech lanovky a malévetracie okienko, ktorým vzduch takmer vôbec neprúdil, vytvorili z malej kabínky pri teplote asi 35 stupňov horúce peklo. Potom nás však čakal krásny výhľad a takmer mesačná krajina.
Celý výlet na Kanin so zastávkami v Trente a na iných miestach sa dá absolvovať za jeden deň. Ak si však chcete vychutnať atmosféru naplno, odporúčam ubytovať sa aspoň na jednu-dve noci v Tičarejovom dome (Vršič).
Jazerá
Ďalšou lahôdkou sú Slovinské jazerá. Bohinjské jazero býva často označované aj za slovinský fjord, pretože jeho hladinu lemujú strmé hory a skaly. Jazero je dlhé asi 4 kilometre a široké kilometer. Napája ho vodopád Savica, ktorý určite nevynechajte. Vedie k nemu krátky, asi dvadsaťminútový nenáročný výstup. Vedie k nemu cesta lesom upravená schodíkmi.
Neďaleko vodopádov, blízko osady Ukanc, je stanica lanovky Vogel, ktorou sa môžete vyviezť na jeden z vrcholov. Je odtiaľ krásny výhľad na okolie. Cesta hore zaberie len 5 minút a lanovka je oveľa väčšia a komfortnejšia než tá, ktorou sme sa viezli na Kanin, takže sa nemusíte obávať, že budete v horúčave uvarení zaživa. Trasa sa dá absolvovať aj peši, ale chce to veľmi dobrú kondíciu. Menej fyzicky zdatní sa môžu vybrať po svojich aspoň dole. Zostup zaberie asi dve hodinky.
V Bohinje je zakázaná turstická výstavba, preto je tu menej turistov ako v Blede, ktorý je o niečo komerčnejší než Bohinj. Na brehu jazera je niekoľko kempov, v ktorých sa dajú požičať bicykle a člny. Obísť peši celé jazero zaberie približne 4 hodiny, preto je lepšie využiť pri obhliadke bicykel. V jazere sa môžete okúpať, voda je však dosť studená – údajne má len 17 stupňov. Nech už robíte pri Bohinje akékoľvek aktivity, určite si nenechajte ujsť výlet lanovkou. Výhľad stojí naozaj za to.
Bled je menšie jazero, ktoré sa dá peši obísť asi za dve hodiny. Keďže je od hlavnej cesty vzdialené len na skok, budete popri jeho obhliadke míňať davy turistov. Nad jeho hladinou sa týči hrad, z ktorého sa opäť ponúkajú krásne výhľady na okolie. Uprostred jazera sa je ostrov s barokovým kostolom. Ak si požičiate v jednej z lodeníc čln, môžete sa naň dostať.
Pri Kranjskej Gore sú ďalšie dve menšie skupiny jazier. Jasna, ktorá je takmer súčasťou Kranjskej Gory a Lagi di Fusine, tie síce patria už Taliansku, ale od Kranjskej Gory sú vzdialené len 10 minút cesty autom. Bicyklom sa tam dostanete asi za pol hodinu, ale čaká vás strmé stúpanie.
Krásy pobrežia
Slovinské morské pobrežie je síce dlhé len 47 kilometrov, je však veľmi pestré. Mestečká Portorož a Piran sú ako dva protiklady stojace tesne vedľa seba. Z jedného srší konzum, prepych a ruch, z druhého sála pokora, história a pokoj.
Kúpeľné mestečko s talianskym názvom Portorose, čo znamená Prístav ruží, je najvýznamnejším slovinským prímorským letoviskom. Nachádza sa asi 30 kilometrov severovýchodne od chorvátskeho Umagu. Pobrežná promenáda, upravené pláže, parky, palmy, ruže a moderné hotely dodávajú mestu nádych luxusu a elegancie. Piesočnaté pláže tu však nájdete len ťažko. Možno niekde sú, no my sme naďabili len na betonové platne. Rodiny s deťmi veľmi nepotešia, keďže pláž sa nezvažuje pozvoľna do mora, ale hneď po vkročení sa ocitnete po pás vo vode, takže stredisko je vhodné hlavne pre plavcov. Pre túto nevýhodu pláže nie sú preplnené, čo môžu privítať ľudia, ktorí majú radi súkromie a pokoj.
V Portoroži si prídu na svoje aj milovníci hazadru, keďže sú tam herne a kasína. Mesto neponúka žiadne pamiatky, no zato je tam možnosť zábavy na každý deň. Ak však máte chuť na kus histórie a romantiky, určite si nenechajte ujsť starobylé mestečko Piran, ktoré s Portorožom susedí.
Piran je perlou talianskej gotiky. Oblasť bola osídlená už v predrímskom období. Neskôr bola súčasťou rímskej ríše. V 13. storočí sa Piran stal súčasťou Benátskej republiky. Mesto vyzerá ako veľké múzeum pod holým nebom. Doslova žiari príbehmi, ktoré by rado niekomu vyrozprávalo. Staručké budovy si isto prežili svoje. Úzke uličky benátskeho typu a spojené domy stúpajúce od mora až do hôr, dávajú mestu jeho zvláštnu atmosféru, svojské čaro a neodolateľný šarm.
Ulice sú kultúrne chránené, takže zabudnite na to, že sa do vnútra Piranu dostanete autom, či inou dopravou. Zaparkujete na parkovisku, z ktorého trvá cesta do centra asi 20 minút. Za parkovanie hodinu až dve zaplatíte tri eurá, za dve až tri hodiny 4,50 eura. Solventnejší môžu zaparkovať aj priamo pred bránami Piranu, tam je však poplatok za parkovanie už oveľa vyšší.
Piran je rodiskom skladateľa a huslistu Giuseppe Tartiniho, hlavné námestie je pomenované podľa neho. Pôvodne slúžilo ako stanica pre miestnu trať do Koperu. Ešte pred ňou tam bolo slanisko, ktoré bolo zasypané.
Ak sa chcete ovlažiť v mori, taktiež tu nenájdete piesočnaté pláže, ale skaly a betónové platne. Hádam aj preto si ľudia rozložili ležanie aj po chodníku… Čaro pobrežia umocňujú kaviarničky, reštaurácie a vinárničky, roztrúsené priamo na promenáde, na konci ktorej sa nachádza starobylý maják.
Foto: Zuzana Mokráňová