Holá pravda Dívala sa do zrkadla. „Lepšie si to už ani neviem predstaviť. Vyzerá to fakt úžasne!“ pomyslela si a cítila, že je na svoj výkon pyšná. V zrkadle videla nádhernú, krásne tvarovanú, atraktívnu, štíhlu blondínku. Každý detail na sebe sa jej páčil. Dlhé blond vlasy sa jej nádherne leskli. „Tá parochňa naozaj nemá chybu! Vyzerá ako naozajstné vlasy! A nech mi nikto nehovorí, že dlhšie vlasy nie sú oveľa viac sexi ako krátke“, pomyslela si obdivujúc svoju hrivu. Prezerala sa dôkladne od hlavy po päty. Tešila sa, ako sa krásne vynímajú jej štíhle nôžky vo vysokých lodičkách a ako jej osí driek pôsobí tak provokatívne a rozprávkovo, že sa ešte chvíľu prechádzala pred zrkadlom a dívala s pôžitkom na svoj výtvor. Bola spokojná s tým, čo so sebou dokázala urobiť. Vyzerala ako živá bábika. Schmatla do ruky rozkošnú kabelku a išla si vychutnať svojich pár minút slávy na ceste do obchodu a späť. Bola to vlastne najkrajšia časť jej dňa. Od maminej smrti, keď zostala úplne sama, ešte k tomu na invalidnom dôchodku, stala sa ranná prechádzka jej najkrajšou chvíľkou. Potom nasledoval už len odpočinok doma. Cítila sa dosť unavená, choroba jej zväzovala ruky. Buď sa snažila vytvoriť nejaké pekné veci, ktoré skrášľovali jej image, alebo sa ponorila do kníh a čítala a čítala… Ani peňazí nemala na rozdávanie, a tak žila skromne a jednoducho. Nevedela vlastne o nijakej možnosti, ako túto situáciu zmeniť. Pracovať nemohla a neexistoval už nikto, kto by jej mohol pomôcť. Nemala nijakú rodinu ani priateľov, žila utiahnuto, veľmi skromne, a najmä osamelo. Ľudia si o nej šepkali všeličo plné závisti a zloby. Nikto však netušil, že v skutočnosti nesie kríž, tajomstvo plné bolesti. Vyšla z brány. Ranné slnko ju celkom oslepilo. Pripadala si ako v žiare reflektorov. Vyzerala naozaj očarujúco a úchvatne. Priam vyrazila dych susedovi, ktorý nastupoval pred bránou do auta. Neskrýval údiv. Díval sa na ňu s úžasom a bola si priam istá, že keby sa otočila, videla by, ako sa na ňu díva. Periférnym videním zbadala jeho upriamený pohľad, ale obzerať sa jej pripadalo hlúpe. A tak cupitala na štíhlych vysokých opätkoch ďalej. Na autobusovej zastávke videla študentov so školskými taškami. Len čo ju jeden z nich zbadal, vykríkol: „Už ide!“ Všetky pohľady sa otočili k nej. Prezerali si ju a ona vedela, že sa im páči. Popiskovali po nej, ale neobracala sa. Kráčala hrdo ďalej . Začula, ako jeden z nich hovorí ostatným: „Oplatilo sa dnes zmeškať ten autobus, čo povieš?“ Zabočila za roh. Čakala, že oproti nej pôjde mladík s malým dievčatkom. Často rozmýšľala, kde asi pracuje. Chodieval v nažehlenom obleku a dievčatko malo krásne kučeravé dlhé vlásky a veľké hnedé očká. Veľmi pripomínala svojho ocka. Akási kópia či klon, ale v ženskej podobe. Zrazu sa objavili. Dnes meškali. Mladík vzal dcérku, ktorej sa zjavne nechcelo ponáhľať, na ruky a celý zadychčaný utekal. V jednej ruke mal kufrík. Nebol poriadne upravený a dcérka mu strapatila neposlušné vlasy. Aj keď bol v strese a snažil sa svoju malú zvládnuť, zbadala, že sa na ňu zadíval a ich oči sa na chvíľku stretli. Snažil sa tváriť chladne a nezaujato, ale vedela, že v skutočnosti ho upútala. Blížila sa k parku. Náhle sa zjavila skupinka siedmich rómskych detí, ktoré tlačili starý rozheganý kočiar s naloženými haraburdami. Vyzerali dosť zúbožene, špinavo. Malý, asi päťročný chlapec fajčil cigaretu. Dal ju potiahnuť o niečo staršiemu dievčaťu, ktoré malo zlepené vlasy a ťahalo za sebou dlhé pančuchy. Keď ju zbadali, dívali sa na ňu s neskrývaným záujmom a pokrikovali po nej. „Teta, ste veľmi krásna!“ „Teta, máte krásne vlasy… aj postavu!“ „ Aj šaty! Ste cool!“ „Vyzeráte ako bábika!“ „Ďakujem“ , slušne poďakovala a zrýchlila krok. Mala zmiešané pocity. Bolo jej ľúto tých detí, vyzerali naozaj zúbožene. A zároveň mala aj akýsi strach, pretože nevedela, čo môže od nich čakať. Na lavičke v parku už sedel starký. Sedával tam pravidelne. Zbadal ju a fičúrsky si napravil fúzy. Usmieval sa, pozdravil a úctivo poklonil. Robieval to vždy, ale keď pri ňom už sedela aj starká, tváril sa, že ju nevidí a ona sa na tom v duchu zabávala. Prechádzala okolo lavičiek, kde si už skoro ráno zvykli trkotať starenky. Rozprávali sa nahlas, ale keď prechádzala popri nich, stíchli. Prezerali si ju a stále čosi šepkali. Počula napríklad: „Tá ma ale postavu! Neuveriteľnú!“ Kráčala ďalej a vychutnávala si všetko navôkol. Cítila sa ako hviezda. Akoby celá ulica patrila iba jej, pretože nikomu, okolo koho prešla, nezostala ľahostajná a zjavne priťahovala pohľady. Boli to pohľady úžasu, niekedy prekvapenia, možno občas aj závisti, ale väčšinou boli príjemne obdivné. Už bola pred obchodom. Kupovala väčšinou to isté. Vypočítala si presne, čo si môže dovoliť, aby s tou almužnou, ktorú dostávala, nejako vyšla. Nič iné jej ani nezostávalo. V obchode ju už čakala predavačka. Usmievala sa na ňu. Bola mladučká. Nižšej postavy. Vyzerala jednoducho a skromne, ale mala nezbedné oči. Cítila, že je predavačke sympatická a že sa jej páči. „Už máte svoj nákup prichystaný“, vytiahla spod pultu vrecko s desiatimi rožkami, syr, čokoládový jogurt, dve jablká a slepačiu vrecúškovú polievku. „ Ďakujem, to je milé…“ „ Želáte si aj niečo iné?“ „ Nie, ďakujem. Vy ste si všimli, čo nakupujem?“ „Jasné, máte nové šaty? Sú krásne! Kam na tie nápady chodíte? A kde si to všetko kupujete?“ „ To som si šila sama. Zo starých šiat.“ „ Fakt pekné, veľmi pekné…Vy ste celá pekná!“ Keď platila, zrazu jej predavačka schmatla ruku a zhíkla. „Ukážte, ale máte nádherné nechty! To sú pravé?“ „Nie, nie sú“ „To muselo byť hrozne drahé!“ „Ale nie, jedna Ruska mi to predala na ulici za tridsať korún.“ „Za koľko? Prečo ja nemám také šťastie?“ „ Budete taká láskavá, prestanete sa vykecávať a obslúžite konečne aj mňa?“ ozvala sa nadurdene mohutná žena s krátkym krkom a krátkymi vlasmi, pripomínajúca skôr chlapa. „ Tak do videnia!“ povedala predavačke a vydala sa na cestu späť. „Do videnia!“ Cítila, ako sa je roztriasli kolená. Stále sa jej roztrasú, keď si uvedomí, že o chvíľku ho uvidí. Aspoň dúfa, že tam bude. Cez týždeň, je tam vždy, tak prečo by tam nemal byť dnes, pomyslela si s obavami a túžbou vidieť ho opäť. Cítila, že po tom hrozne túži. Aspoň ho uvidieť a cítiť, že sa mu potvorsky páči. Blížila sa k maringotke, kde zvykli pracovať. Zbadala robotníkov. Hľadala ho očami. Konečne ho zbadala! Bol tam, a tiež sa netrpezlivo obzeral, kedy ju uvidí. Bolo to poznať aj z diaľky. Nevnímala nič a nikoho iba jeho, aj keď navôkol bolo veľa ľudí. Zbadala ho hneď. Bol vyzlečený do pol pása. Všimla si jeho pekne vypracovanú mužnú a opálenú hruď. Prehrabol si rukou husté čierne na krátko ostrihané vlasy a tmavými očami sa uprene díval priamo na ňu. Ten príťažlivý a neodolateľný pohľad patril iba jej. Chlapi mu čosi hovorili, ale on vnímal iba ju. Očarene a žiadostivo. Túžobne a zaľúbene. Cítila, ako ju nepočúvajú jej roztrasené kolená. Akoby sa chvela každá bunka v jej tele. Srdce jej búšilo ako divé a cítila neskutočnú túžbu a vzrušenie, že ho vidí. Robotníci sa jej koketne pozdravili a šibalsky popiskovali, keď cupitala popri nich. Cítila, ako na ňu hľadia, ale ani sa neobzrela. Zrazu priskočil a kráčal tesne vedľa nej. „ Ahoj ! Tešil som sa na teba. Veľmi. Ako sa máš?“ „ Ďakujem, dobre. A ty?“ „ Ja som smutný. Chcem ísť s tebou konečne na rande a ty stále odmietaš. Však ma dnes potešíš, zlatko?“ „ Ja… je nemôžem… prepáč…“ „Prečo nemôžeš? Ako ma môžeš toľko trápiť? Nebuď taká, prosím, urob mi konečne radosť. Poteš moje zamilované srdce a prestaň ma trápiť!“ „Ja ťa nechcem trápiť a rada ťa poteším, ale fakt to nejde…“ „ Prečo?“ hľadel na ňu nešťastne a nechápavo. „ Lebo to nejde“ „Ale prečo?! Vieš dobre, ako veľmi sa mi páčiš! Už niekoľko mesiacov kvôli tebe neviem spať! Veľmi ma priťahuješ… Cítim, že ani ja ti nie som ľahostajný. Nerozumiem… Alebo to tak dokonale hráš? Som?! Som ti naozaj ľahostajný? Povedz?!“ Mlčala. Nevedela, čo má povedať, pretože cítila, ako veľmi by chcela povedať áno, ako veľmi by chcela byť s ním. Dotknúť sa ho. Byť konečne pobozkaná. A práve ním! Tak veľmi by to chcela! Neskutočne sa jej páčil. Uvedomovala si, že po prvýkrát sa jej niekto páči až tak veľmi, že jej to tiež nedá spávať. Ale nemôže. A ona to veľmi dobre vie. Keby mu to mohla aspoň vysvetliť. Ale nepochopil by to. Nikto na svete by to nepochopil! Zhrozil by sa, keby poznal holú pravdu. Pripadala by si ako klamárka, a k tomu ešte aj veľmi ponížená. Cítila obrovskú bolesť v srdci. Slzy sa jej vtlačili do očí. „Ty plačeš?! Prečo?! Láska moja?!“ Objal ju na ulici. Celá sa triasla a zároveň pociťovala neobyčajný pocit šťastia i dojatia, že ju objíma. Bol nežný. Hladil ju po tvári a utieral slzy. Robil to s takou láskou, že ju to viac dostávalo. „Kvôli tebe som sa rozišiel s dievčaťom,“ šepkal. „Nemal si to robiť. Nechcem ti ničiť šťastie.“ „Ale musel som, pretože keď som bol s ňou, aj keď bola veľmi zlatá, stále som myslel iba na teba! Veľmi si mi počarila. Myslím na tvoje krásne prsia, keď sa dotknem pŕs inej ženy. Neviem bez teba žiť!“ nešťastne zvolal. „ To nie… musíš… musíš na mňa zabudnúť,“ slová sa z nej drali spolu so slzami. Zrýchlila a kričala: „Zbohom… naozaj to nejde!“ Stál nešťastne a nechápavo. Díval sa, ako odchádza a hovoril si: Prečo?! Nerozumiem?! Pýtal som sa na teba. Žiješ sama a nikto za tebou nechodí. Viem, že nikoho nemáš. Dobehla domov. Zamkla dvere a zviezla sa na dlážku. Rozplakala sa. Akoby chcela zo seba vyplakať všetku bolesť, ktorú cítila. Veľmi to bolelo a bolo to pre ňu ťažké. Bolesť sa jej drala do hrdla. Vyzula sa. V nohách pocítila bolestivú úľavu. Zložila si parochňu a hodila ju na zem. Cítila, ako sa jej odliepajú umelé mihalnice. Dávala si ich dolu naslepo. Oči ju už štípali od stekajúcich šminiek. Keď si pretrela usoplenú a uslzenú tvár, zbadala, že sa jej odlepil aj umelý necht. Vzlykala a neskutočná bolesť v duši jej nedovolila prestať. Cítila, že ho miluje, že po ňom túži a zároveň si uvedomovala, že ho nemôže mať. Vlastne nemôže mať nikoho. Navždy sama, samučičká. To je jej údel a ona to vie! Keby vedel, kto naozaj je a ako v skutočnosti vyzerá, tak by bol hrozne sklamaný. Určite by zažil poriadny šok, keby zistil, ako sa mýlil a jej by to tiež veľmi ublížilo. Pomaly vstala. Zložila si zo seba opasok. Najprv hrubý, ktorý zvýrazňoval jej osí pás a pod ním druhý, ktorý jej ho stiahol namiesto korzetu. A utiahla ho teda poriadne, pretože jej na tele zostali bolestivé odtlačky. Postavila sa, ale cítila sa ako opitá tou bolesťou v duši. Pozrela sa do zrkadla. V zrkadle videla príšeru. Holohlavú príšeru. Sadla si pred zrkadlo a dívala sa na holú pravdu. Videla niečo strašné. Jej holá hlava bola dosť neforemná. Po chemoterapii jej vlasy už nenarástli. Mala ich totiž aj predtým dosť slabé. Ani obočie nemala, iba si ho kreslila. Teraz sa jej zmazalo. Vyzerala naozaj strašne a rozmazané šminky na jej uplakanej tvári tomu ešte pridávali. „Keby ma takúto videl, určite by skolaboval.“ Nahlas vzlykala. „Myslí si, že som krásna! Ale nie je to pravda! To len ja zo seba viem spraviť krásku, ale keď sa rozoberiem, som obyčajná príšera!“ Položila hlavu do dlaní a ticho vzlykala. Už nevládala ani plakať. Zmocnila sa jej neskutočná prázdnota. Ľudia ju obdivujú alebo jej závidia. A pritom nemajú čo, pretože v skutočnosti nič nemá. Ani zdravie, ani prácu, ani lásku, ani rodinu a nikdy mať ju ani nebude, pretože je iba obyčajný podvod. Vtom sa postavila. Začala sa rozoberať úplne celá. „Tak holá pravda ukáž sa!“ nahnevane na seba pokrikovala do zrkadla a vyzliekala si šaty. Z podprsenky jej vypadla umelá vypchávka. Dívala sa na seba do zrkadla. Videla pred sebou poľutovaniahodného mrzáka. Namiesto jedného prsníka zjazvenú placku, druhý prsník jej potom, čo počas choroby veľmi schudla, ovísal. Chytila si ho a dívala sa uprene naň. „Vyzerá skôr ako ponožka či ovísajúce uši, a nie prsník! A to som ani nedojčila! A nikdy ani nebudem!“ vzlykala nahlas. Pretrela si uplakané oči a ešte viac si ich rozmazala. „O takéto strašidlo určite nikto nebude stáť, veď vyzerám ako mrzák, ako mimozemšťan!“ Dívala sa na holú pravdu a bolelo ju to. Jej holá hlava, veľmi vysoké čelo, nijaké obočie či riasy, postava vychudnutá na kosť, s ranami po sťahovaní v páse, s jedným ovisnutým prsníkom, s jazvou po tom druhom… Uvedomovala si, že toto mu urobiť nemôže. Nemiluje predsa ju. Iba výtvor, ktorý zo sebou dokáže spraviť. Nevie o nej nič. Je iba túžba, o ktorej sníva, ale keby spoznal pravdu, jeho sen by sa zmenil na horor. Uvedomovala si to a veľmi to bolelo. Zadívala sa na holú pravdu. Holá pravda si ľahla na dlážku a schúlila sa do klbka.