Sem-tam počujem, po čom sú u nás na trhu predajné tváre. Ani veľmi nič nerobia, iba sú, a pod nimi reklamy… Predávajú sa. Áno, je to ich panská vôľa. Dôležitejšie je, čo kupujú: svojim chlebodarcom dôveru. (V Denníku 1994 – 2007 Jána Čarnogurského sa dá napríklad prečítať: „Bol som šokovaný, ako si umelci a ďalší ľudia, ktorí verejne vystupujú ako obrancovia demokracie, účtujú vysoké sumy za podporu SDK v kampani. Právnik Ernest Valko si účtoval milión korún za právne konzultácie, a potom spustil na 800 tisíc, humorista Milan Markovič si účtuje 50 tisíc za vystúpenie na plese SDK, ktorý je už súčasťou kampane,“ zápis 14. 2. ‘98, strana 66 – 67.)
V Modrom salóne SND uviedli hru Leni. V hlavnej úlohe sa suverénne predstavila herečka Zdena Studenková, ale vynikajúce výkony podali aj Marína Kráľovičová a Ľubo Pavlovič.
Zdalo by sa, že hra je o dávnej minulosti a obrane umeleckej osobnosti v nenormálnom čase. Veď nikto si nevyberá, kde a do akej doby sa narodí. Vyberá si iba spôsob, ako na to miesto a na ten čas bude reagovať. Aká bude jeho životná voľba. A preto je to hra neobyčajne aktuálna. Každá minulosť bola najprv prítomnosťou. Leni nám kladie otázky, odpovede by mali vyznieť nahlas tu a teraz. Niekedy „potom“ už bude neskoro.
Režisérka Leni (Riefenstahlová) mala talent a nadchol ju Adolf Hitler. Nakrútila o ňom film Triumf vôle. Za to, že Leni Riefenstahlová svojou tvorbou „kupovala“ dôveru ľudí, nemohla – mala talent. Kde ho mala uplatniť? Bola taká doba. Lenže v princípe nerobila iné, než čo robia tie predajné tváre vždy. Iba dôsledky boli horšie, dovtedy nepredstaviteľné. Leni v hre sa pýta moderátora-zabávača, koľkých ľudí on denne ovplyvňuje…
Leni Riefenstahlová za očarenie Adolfom Hitlerom zaplatila. Žila 102 rokov, z toho dve tretiny s biľagom za toto očarenie. Každá zmienka o nej je, a bude vždy, už iba interpretáciou jej počínania. Ale o ňu možno ani tak nejde – dôležitý je kontext: kto a za čo je ochotný predávať svoju tvár. Lebo dôsledky týchto počínaní nemusia byť v čase predaja vôbec jasné – ako neboli jasné ani v Leninej mladosti. Až spätne sa súdi. „Čo to znamená politická zodpovednosť?“ pýtala sa Leni po rokoch v dokumente, ktorý o nej nakrúcali. „A voči čomu je človek zodpovedný? Zoberte si politiku dnes. Ako môžete povedať, kto nám môže zaistiť správnu budúcnosť? Keby ste dnes boli umelcom, čo myslíte, aká by vaša politická zodpovednosť mala byť?“
Myslím si, že hra, ktorú pre SND a Zdenu Studenkovú napísali Roman Olekšák a Valeria Schultzová (hru aj režírovala), je výnimočná – a výnimočne dobrá – práve preto, že kladie tieto otázky. Postavy – výborne, plasticky a presvedčivo stvárnené – sú iba mapou, po ktorej by mal človek kráčať.
Tá hrá nie je o minulosti – iba príbeh rozpráva o živote jednej talentovanej ženy. Leni Riefenstahlová mala tridsať rokov, keď ju Adolf Hitler očaril. Nie ona jeho, ale on ju. Nikdy sa netajila svojím obdivom k führerovi. Po tom, ako zažila míting v Berlíne, bola fascinovaná atmosférou politického zjazdu aj samotnou Hitlerovou osobnosťou. Očaril ju spôsob jeho reči, vyžarovanie osobnosti. Považovala ho za „človeka, ktorý môže spasiť vtedajšie Nemecko… vyžarovalo z neho čosi strašne silné … niečo ako hypnotický efekt .“
Prečo sa to stalo? Ako sa to mohlo stať?
Umelci sú bytosti citlivé. Tie cynické sa občas aj poľutujú. Keď je po všetkom, nenastáva katarzia, ale výhovorka: čo sme mali robiť?! Zneužili nás! Ale Leni (v aktuálnej hre a v stvárnení Zdeny Studenkovej v Modrom salóne SND) hoci dve tretiny života platí za svoju slávu počas Hitlerovej tretej ríše, nie je cynická. Hľadá odpovede.
Spomeniem si na Faniu Fénélonovú, francúzsku klaviristku. V koncentračnom tábore Osvienčim-Birkenau mali dievčenský orchester, jediný v celom systéme táborov. Veliteľka tábora pani Mandelová milovala hudbu. Orchester vznikol na jej podnet. Dirigentkou bola neter hudobného skladateľa Gustáva Mahlera, virtuózna huslistka Alma Mahlerová. A členkami orchestra dievčatá z celej Európy. Pokrvné Židovky. Bez ohľadu na to, že sa cítili a boli vychovávané ako Poľky, Slovensky, Češky, Nemky, Rusky či Francúzky. V tom tábore sú všetky väzenkyne. V nenormálnych pomeroch sa nemôžu správať „normálne“ – ide o život. Ani jedna nie je ideálom cností, sú to obyčajné dievčatá – a sú hladné, zle oblečené, je im zima. Áno, hrajú esesákom a sú rady, že môžu hrať a nie otročiť v oveľa horších podmienkach, žiť v oveľa mizernejších barakoch. Alma Mahlerová má talent a je posadnutá hudbou aj tu, v tom strašnom prostredí. Jej jedinou túžbou je – zapáčiť sa publiku. Áno, esesákom. Svoje zverenkyne bije po tvári, buchnátuje, nadáva im za každý pokazený tón. Lebo by sa mohol znepáčiť pani Mandelovej. Fania Fénélonová napísala o tejto krutej epizóde román Dievčenský orchester. Nič neprikrášľuje, ani Almu nie. A potom, keď je po všetkom, vznikne o Alme Mahlerovej hra. Kde všetko je inak. Ale súdiť dejiny – to robí iba hlupák. Každé dejiny sú najprv súčasnosťou, a v nej sa každý prejaví na čisto, iba raz, bez opravnej skúšky. Aj tu, aj dnes.
Hýbateľmi dejín sú vodcovia. Ale čím by boli vodcovia bez obyčajných ľudí? A bez ich idolov?
Prečo Obyčajná Nemka Bertha v hre Leni (nezameniteľne presvedčivo ju hrá Mária Kráľovičová) povie režisérke aj po rokoch porážky fašizmu (približne) toto: my sme vedeli, že je Adolf Hitler veľký človek, ale vy, keď ste nakrútili o ňom film, ste nám dali nádej!
„Obyčajní ľudia“ odrazu zistili – že môžu byť neobyčajní. Ba viac – najlepší (Übermensch)! Stačí, ak sa zbavia pijavíc (Židov), nemakačenkov (Cigánov), politicky šarapatiacich, nepohodlných (komunistov). Nepremýšľali, ako sa to stane. Nebolelo ich to. A miznúci ľudia (Židia, Cigáni, komunisti) im veru nechýbali. Veď dostali, čo si zaslúžia. A im, konečne doceneným obyčajným ľuďom, zostali ich byty, ich obliečky na posteľ, ich porcelán, ich kožuchy, ich zlato… A vodca bol aj preto vodcom, lebo dal zničiť ich smradľavé osady, ich chajdy, zbavil dobrých, slušných ľudí neprispôsobivých susedov. Vodca si vzal na svoje plecia starosť o nich, obyčajných, aby z nich urobil niečo lepšie. Vodca napísal vo väzení svoj Môj boj. Obyčajní ho nečítali, ale vedeli, že je správny. Ich rozumom, ich kompasom boli ľudia ako Leni. Má za to niesť vinu? Bola to jej starosť, že využila svoj talent? Veď netušila, ako sa to skončí.
A Leni sa po rokoch pýta svojho „prokurátora“ v televíznej šou: „To som mala vedieť viac, ako v tom čase vedel Winston Churchil, ktorý Hitlera chválil?“
Predstavujem si, ako raz, možno po polstoročí, niekto napíše hru o tom, čo my žijeme. O tom, čo sa tu stalo, ako sa to stalo a kto pri tom asistoval.
„To boli tie hrozné deväťdesiate roky,“ napísal v hre Karpatský thriller Eugen Gindl. (Hru s úspechom uvádza SND.)
To bol čas – nie zabíjania, ale zbíjania. Legálneho. Bola taká doba?
Spomenula som si na dokument o Kolomanovi Sokolovi. Okrem iného som sa dozvedela, čo všetko sa dá ukradnúť: grafikovi Františkovi Kupkovi na stanici v Paríži, keď na lavičke zadriemal a chrápal s otvorenými ústami, ukradli zuby.
Tu a vtedy (veď vlastne úplne nedávno) sa zuby nekradli. Iba vybíjali. Kradlo sa vo veľkom – presnejšie v biliónoch. Ale podľa zákona. „Vtedy na začiatku proste nastal okamih, keď bolo treba urobiť ekonomickú reformu,“ povedal o tom čase ekonóm a predseda českej vlády Jan Stráský. „Robili sme hrozne rýchlo zákony, pretože ľudia to tak chceli.“
Čo ľudia, tí „obyčajní“, naozaj chceli? Stojí za to odcitovať Jana Stráskeho: „Chceli sme privatizovať. A iste môže byť debata, či to malo trvať päť alebo päťdesiat rokov. Ale všetci dokopy sme nemali na svojich účtoch ani jedno percento toho majetku. Takže sme mohli spomaliť a čakať, kým nejakým spôsobom zbohatneme, alebo to nejako urýchliť. To bol princíp kupónovej privatizácie. Každý dal tisícku, dokopy sme dali asi päť miliárd a za to sme privatizovali asi stokrát viac. A pokiaľ ide o to kradnutie: áno, jedna cesta, ako nechať ľudí zbohatnúť, je nechať ich kradnúť. A cesty, ako ľudí nechať zbohatnúť, sme hľadali. Už vtedy sa hovorilo: najlepšie by bolo zhasnúť. Nech si to tí šikovnejší rozoberú. Celý spor o privatizáciu, ono vytvorenie fondov, ktoré nám potom ušli, bolo vedené myšlienkou akumulovať kapitál do rúk niekoľkých ľudí tak, aby si mohli siahnuť na veľké podniky.“
Kto teda môže za tie „hrozné deväťdesiate roky“?
Ponížení a podvedení potichučky hľadajú odpovede. A svojho vodcu. A svoj slobodný vysielač… Len si ho vypočujte, priatelia, aby ste neboli prekvapení.
Pred dvoma rokmi som pred Vianocami takmer nenapiekla, lebo ma úplne odrovnala Gorila. Ten spis, ktorý všetci poznajú, ale nikto neprizná jeho pravdivosť. A uvedomila som si, že nikdy sa nič nevyšetrí. Lebo by všetci museli sedieť v base. A kto ich dá zavrieť, keď sú všetci namočení? Lepšie je tvrdiť, že je celá Gorila vymyslená. Prípadne deň čo deň masírovať verejnú mienku nepodstatným detailom, že sa v odpočúvanom byte ocitol aj predseda vlády. Hoci zo spisu je úplne jasné, že sa tam všetci stretávali a rozkrádali práve preto, aby nemohol po ďalších voľbách zostaviť vládu – nato mala vzniknúť tá nová strana Nádej…
Tu je kúsok z odpočúvania v tom slávnom byte na Vazovovej, ako koluje po internete. Vraj to tak bolo: Haščák (vraj) hovorí, že ak bude Smer zostavovať vládu, tak nastanú v Smere vnútorné rozpory. Rozprávajú o tlačovej konferencii Vladimíra Mečiara. Rozprávajú o projekte novej politickej strany, ktorú chcú nazvať Nádej a o mediálnej komunikácií. Podľa Haščáka bude mať koalícia SDKÚ – SMK – KDH v budúcich voľbách viac hlasov ako Smer. Celé sa to bude lámať na HZDS. Situáciu by vyriešila nová strana.
Haščák (vraj) hovorí, že demokracia je „nahovno“ systém. „Volič o ničom nič nevie, volič je hovno. Volič vníma iba absolútny povrch.“ Malchárek (vraj) hovorí o možnosti zaangažovať do kampane proti Ficovi veľké súkromné spoločnosti. Haščák (vraj) hovorí, že sa o to snažia, ale všetci sú pasívni, že napríklad Ján Sabol (vraj) niečo dá, ale Penta (vraj) musí ťahať väčšinu.
Všetci ostatní vraj hovoria takto: Malchárek sa pýta Haščáka, či vlastnia nejakú distribučnú spoločnosť na lieky. Haščák odpovedá, že zatiaľ majú len lekárne a že o kúpe distribučnej spoločnosti rokujú. Malchárek sa na to pýta v súvislosti s nákupom liekov v objeme 500 mil. slovenských korún pre Správu štátnych hmotných rezerv. Haščák hovorí, že uvedený obchod na vakcíny proti vtáčej chrípke už riešia s ministrom zdravotníctva Rudolfom Zajacom.
Malchárek hovorí, že je to ale v jeho rezorte. Haščák si nie je istý, či hovoria o tom istom obchode. Haščák to zistí a dá Malchárkovi vedieť. Malchárek hovorí, že mu SDKÚ za BN obchod s pozemkami dlží už rok 13 mil. Sk. Haščák sa to pokúsi vybaviť. Malchárek by chcel, aby sa na nákladoch záchrany parlamentu vo výške 50 mil. Sk (úplatky pre nezávislých poslancov) podieľali aj SDKÚ, KDH a SMK, pretože zo záchrany vlády profitujú aj oni. Haščák to nevidí ako reálne. Malchárek chce aby sa na nákladoch záchrany parlamentu podieľal aspoň minister zdravotníctva Rudolf Zajac. Haščák hovorí, že to so Zajacom otvorí.“
Zavraždený advokát Ernest Valko raz povedal: pravda je relatívny pojem a je na strane toho, kto je chytrejší. Tak áno. A práve preto je dobre, že Slovenské národné divadlo vyťahuje tie horúce gaštany z ohňa – aj v Karpatskom thrilleri, aj v hre Leni, ktorá je súčasná, až to bolí.
Dôsledky tej našej čerstvej minulosti pociťujeme, už sa uhniezdili. Všetci chceme byť prví, zvýhodnení – lebo vraj je taká doba: hocikto môže byť úspešný. Hocikto, nie každý! Preto treba roztiahnuť lakte a o svoje prvenstvo bojovať. Za každú (neľudskú) cenu.
Mám taký zážitok spred roka. Pred chirurgickou ordináciou som čakala na príjem do nemocnice. Čakáreň bola plná. Každý nový chorý sa opýtal: kto je posledný? Vytvorilo sa poradie, niektorí tu čakali už hodinu pred začiatkom ordinačných hodín. Aby boli prví. Prichádzali sestričky a lekár. V čakárni nastalo napätie. Napriek poradiu sa chorí snažili niečím zaujať, aby tých ostatných predbehli. Jeden starý pán tvrdil, že je po infarkte. Druhá pani namietala: ja som po troch! Iný prišiel s tým, že ide za doktorom XY a že to má dohodnuté. Ďalšia, že ona tu už bola včera a teraz potrebuje výsledky.
Postupne sa z mlčiacich trpiacich stávali nepriatelia.
Nikto sa nemal dobre a každý bol odkázaný na pomoc. Ale potreboval ju pre seba, nie pre pána po infarkte a pre pani po troch. Spomenula som si na Prima Leviho a jeho knihu Je to človek? Píše, že prvé, čo stratili ľudia v nenormálnych podmienkach, bol pocit solidarity. Napriek všetkým romantizujúcim odkazom. Nenávisť a nepriateľstvo nie je iba sebectvo: je to najmä pocit ohrozenia. Z ďalekej retrospektívy sú všetci trpiaci rovnakí. V Hitlerovom Nemecku, v koncentračných táboroch, v reálnom socializme, v tých „hrozných deväťdesiatych“, v zlom susedstve, v čakárni u lekára. V reálnom živote sa vidíme, máme svoje mená a svoje príbehy. Ale vidíme sa naozaj?
Potkýname sa každý deň o dôsledky vyznávania zlatého teľaťa, ale radšej si nohu zlomíme, ako by sme mali poctivo skúmať, prečo sú ľudia takí nespokojní. A prečo sa necítia šťastní. A prečo sa nehľadajú odpovede, ale podsúva sa už zjavená pravda. Privlastnená. Tu a teraz. Navždy. Propagandou. Takou, akú pomáhala šíriť nesporne talentovaná Leni Riefenstahlová. Samozrejme, za iných okolností, v inom politickom režime a, samozrejme, v neporovnateľne neľudskom systéme. Ale tá história bola pre ňu vtedy skutočnosťou. Rovnako, ako je tá naša pre nás.
Vyšlo v LT 3 – 4/2014
Foto: www.snd.sk, bulletin SND
SÚVISIACE:
Vladimír Blaho: Kométa a Leni
