História je príbeh, ktorý pomáhajú písať všetci bez ohľadu na to, či sa ich mená objavia na víťaznom oblúku, zadných stránkach novín alebo v matrike. Ak sa prihliada len na výsledok, je ťažké v okamihu pravdy vybrať si jej správnu stranu. Tá nemusí byť vždy víťazná, pretože konečné víťazstvo či porážku nedokážu predvídať ani nositelia Nobelových cien za mier. Od čias Brennovho Vae victis (Beda porazeným) písali históriu víťazi, súčasnosť tento trend ešte viac potvrdzuje. Je povážlivé, keď alternatívne interpretácie historických procesov prestávajú byť vedeckými hypotézami a stávajú sa konjunkturálnymi politickými témami. Rozšírenie angličtiny ako akademickej lingua franca prispelo k dominancii anglosaského pohľadu na dejiny a ich často jednostrannému výkladu. Netýka sa to len súčasnosti či najnovších dejín. Je fascinujúce pozorovať, ako príslušníkom západných trading-nations, ktorým, ako to o sebe sami tvrdia, dominuje tradícia odriekania, vysokej pracovnej etiky a zmyslu pre fair-play, tak veľmi záleží na facelifte vlastných dejín, to všetko v dobe neohraničeného materialistického uctievania ekonomiky ako ich výlučného hybného faktora. Ak poviete britskému bankárovi, že Waterloo nie je britským (anglickým) víťazstvom a Wellington bol len druhoradým vojvodcom, ktorý vyhral bitku prvoradého významu, nenechá ho to ľahostajným. Utrúste v pube v Londýne, Sydney či Ottawe, že El-Alamein nemá parametre bitky pri Stalingrade, hoci je s ňou jedným dychom porovnávaný, že útok Ľahkej brigády počas Krymskej vojny, ktorý lord Tennyson s pátosom postavil takmer na roveň Leonidasovej obrane Termopýl, bol v porovnaní s útokom Muratovej jazdy pri Preussisch-Eylau, Borodine a Lipsku nedeľnou vychádzkou gentlemanov medzi chutným obedom a čajom o piatej. Neprikývnite súhlasne na tvrdenia, že o osude druhej svetovej vojny rozhodla až invázia v Normandii a namietajte, že Patton a Montgomery nemôžu byť objektívne porovnávaní s von Mansteinom a Žukovom a výsledkom nemusí byť len spoločenský či mediálny ostrakizmus.
Lejeune Louis Francois Baron: Bitka o Moskvu, detail.
Zdroj: Wikipédia
Určite jestvujú aj na Západe jednotlivci, ktorí sa vedia kriticky pozrieť na vlastné dejiny a sú si vedomí významu porážky Osmanov pri Belehrade, Vaslui a Calugareni pre dejiny Európy. Oveľa viac je tých, ktorí si kriticky všímajú len dejiny tých druhých, pravda, ak na ne vo svojej blahosklonnej post-imperiálnej či imperiálnej optike dovidia. Sú americkí historici, ktorí sa kritického pohľadu do vlastných radov neboja, priam k nemu vyzývajú, no ich hlas je prehliadaný a odsúvaný do úzadia. Moderné interpretácie sociálnej histórie (social history) sú postavené na pilieroch falošnej rodovej rovnosti, úzkostlivej politickej korektnosti a feminizmu, pre ktorý je cieľom azda hnutie samotné. Najohavnejšie, čo môže byť spáchané na serióznej historickej vede je však to, že sa kritériami súčasnosti meria minulosť. Absolventi štúdia histórie a jej derivátov – politických vied či sociológie – často nemapujú objektívne minulosť, pretože pre nich je výzvou najmä konštruovanie niekým iným projektovanej budúcnosti. Prostriedky na výskum, ktorý pozná výsledok už vopred a hľadá len jeho zdôvodnenie, dostávajú od vlád a filantropov, ktorým leží na srdci ten správny pohľad na dejiny tak, ako to krištáľovo jasne povedal galský náčelník pred takmer dva a pol tisícročím. Napriek tomuto úsiliu sa opomínanie overenej historickej skúsenosti nakoniec obráti proti nim samým a nám všetkým. Tak, ako tomu bolo v prípade rozprávkovo bohatého kráľa Lýdie Kroisa, ktorý chcel zničiť kráľovstvo a aj sa mu to, po porade s orákulom, podarilo. Zničil totiž vlastné namiesto toho, ktoré napadol. V prekvitajúcom Chórezme málokto počul o Džingischánovi a ešte menej o Mongoloch, až kým títo, vyprovokovaní aroganciou vládcu vtedy azda najsilnejšieho štátu v Eurázii, sa prehnali jeho prekvitajúcou ríšou zanechajúc za sebou púšť a milióny mŕtvych.
Toto sú prímery, ktoré sú pre príliš mladé civilizácie a štáty ašpirujúce na pozíciu impéria možno priveľmi vzdialené. Ich mytológia i história sú veľmi mladého dáta v porovnaní s európskou, z ktorej lona vzišli, o čínskej, iránskej či indickej ani nehovoriac. Ak by western mohol byť pre Američanov tým, čo didaktický a heroizovaný pohľad Tita Lívia na vlastné dejiny pre Rimanov, pomôžme si ním. Hlavnou postavou mimomainstreamového westernu (Hombre, 1967, réžia Martin Ritt) je beloch John Russell (Paul Newman), ktorý bol od útleho veku vychovávaný medzi Apačmi. Už ako dospelý muž sa vracia medzi svojich, aby sa ujal dedičstva po svojom otčimovi. Ostrihá si dlhé vlasy a vymení si odev, no spôsob rozmýšľania a vlastného Weltanschau si ponechá. Je v skupine cestujúcich v dostavníku, ktorý prepadli banditi. Ich hlavným cieľom je správca rezervácie a peniaze určené na jej chod , ktoré sa k Indiánom už nedostali. Film vznikol v dobe cielenej zmeny imigračnej politiky USA a rasové motívy sú v centre režisérovej i scenáristovej pozornosti. Výsledok má priam antickú hĺbku. Beloch s hlboko zakorenenou identitou Apača sa napokon obetuje, aby zachránil život tým, ktorí sa na pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky doposiaľ pozerali s neskrývaným opovrhnutím. Hoci film je výnimočný i ako celok, a to nielen v rámci daného žánru, osobitnú pozornosť si zasluhuje najmä záverečná scéna. Cestujúci, ktorým sa podarilo uniknúť pred útočníkmi, sa skrývajú v opustenej baníckej chate, ku ktorej sa dá dostať len dlhým schodiskom vybudovaným do svahu. Vodca banditov mávajúc zdrapom bielej handry prichádza vyjednávať o výmene zajatej manželky správcu rezervácie za vak s peniazmi, ktorý ostal u cestujúcich. Po vzájomnej výmene ponúk a hrozieb vodcu banditov (Richard Boone) s jedným z umiernených členov posádky dostavníka (Martin Balsam), vystúpi z úzadia trpezlivosť strácajúci John Russell a spýta sa banditu: Mám jednu otázku. Vodca banditov: A tá je ? Russell: Ako sa dostaneš z tohto kopca ? Načo bandita, bezdôvodne sa spoliehajúci na imunitu samozvaného vyslanca, letí dole kopcom doráňaný a sprevádzaný Russellovou streľbou.
Najmä opísaná scéna pripomína súčasné vzťahy Západu a Ruska, ktorých neviditeľnou súčasťou je pružina, na ktorú sa tlačí príliš veľa a príliš dlho. Inak hrdí Rusi až podozrivo pokojne znášajú západné mediálne fackovanie a verejné urážky svojich najvyšších predstaviteľov. Zdá sa, akoby prehliadli taktiku postupného varenia žaby v pomaly sa zohrievajúcej vode spočívajúcu v kombinácii postupne rozširovaných ekonomických sankcií voči Rusku a priamej vojenskej pomoci Ukrajine. Na oficiálnu i neoficiálnu pomoc „partnerov“, ako Západ naďalej zmierlivo označuje prezident Putin i minister zahraničných vecí Lavrov, až po priamu účasť krajín NATO na výcviku ukrajinskej armády, reagujú Rusi zatiaľ pokojne, podľa niektorých pozorovateľov až ustráchane. Tí poslední zastávajú názor, že USA majú v budúcom konflikte s Ruskom výhodu nepretržitej, viac ako dvadsaťročnej skúsenosti vedenia bojových operácií v rôznom teréne s najrôznejšími protivníkmi, preto je ich bojové majstrovstvo dostatočne preukázané, prispôsobené vonkajším podmienkam vrátane geografických a meteorologických. Akcie ruských ozbrojených síl v Čečensku a Gruzínsku nie sú dôvodom na väčšie obavy a neúspech ukrajinskej armády v boji s povstalcami v Donbase nie je meradlom ich superiority. Ak by Rusi mali čeliť elitným jednotkám NATO a Spojených štátov, rýchlo zistia rozdiel. Navyše, Západ má výkonné ekonomiky a je posilnený o postkomunistické štáty odmietajúce ruskú politiku kriesenia bývalého sovietskeho impéria. Objavil sa aj názor, že desiatky miliónov nezamestnaných v USA predstavujú veľkú zásobáreň pre ich ozbrojené sily. Autor komentára už neprezradil, ako ich chce dostať na európske bojisko a či si myslí, že sa bude bojovať ako pri Kursku. Premisa, z ktorej vychádzajú západné politické špičky a vojenskí plánovači je podobná presvedčeniu križiakov tiahnucich na Prahu roku Pána 1420. A o to možno ide. Rusko a Čína potrebujú ešte päť rokov, USA a NATO im však toľko času neposkytnú. Napokon žiadna armáda nejde do vojny absolútne pripravená, jej skutočná sila a odhodlanie sa ukážu až počas konfliktu.
Pred viac ako dvomi storočiami „uspal“ Napoleon pri malej moravskej dedinke rakúske a najmä ruské velenie k sebauspokojeniu a zdanlivou ustráchanosťou ho vyprovokoval k neopatrnému, no o to sebavedomejšiemu útoku. Na poludnie sa ofenzíva spojencov, ktorí vpochodovali do pasce, zrútila. Z ústupu sa popoludní stal útek a z úteku večerný beh o život. Taktika pružiny fungovala aj v tomto historickom momente, rovnako aj v roku 1812, keď ju použili Rusi práve proti Napoleonovi. Počas druhej svetovej vojny predchádzalo každej anglo-americkej ofenzíve na západnom fronte i v Pacifiku mohutné letecké bombardovanie. Na východnom fronte, kde bojoval muž proti mužovi, nahrádzala letecké bombardovanie masívna delostrelecká príprava Červenej armády. Čosi podobné, len v neporovnateľne väčšom rozsahu možno očakávať, ak ku vojenskej konfrontácii dôjde, aj v súčasnosti. Prvá salva vedená z morí, zeme, spod zemského povrchu a kozmu musí byť komplexná, koordinovaná, nevyberavá, nemilosrdná, zničujúca. Nebude žiaden Neville Chamberlain a nikto podobný veľvyslancom japonského cisárstva Nomurovi a Kurusuovi prichádzajúcim vyhlásiť vojnu Spojeným štátom až po útoku na Pearl Harbor. Nebudú ani ruské tanky rútiace sa na pobaltské štáty, Nemecko, Poľsko a ďalšie členské krajiny NATO vrátane Slovenska. Úder na tympan vyznie v plnej sile až vtedy, keď pred ním bola dostatočná pauza. Dokážu euroatlantickí spojenci podporovaní taktickými hlavicami NATO umiestnenými v Nemecku a USA s pomocou nukleárneho potenciálu Francúzska a Veľkej Británie odpovedať rovnako? Možno. Dokáže radová populácia krajín NATO a EÚ vydržať spôsobené útrapy a pokračovať v organizovanom odpore? Sotva. Ak tento deň nastane, možno si niekto uvedomí, že na počiatku konca bola pýcha prameniaca z nekritického obdivu seba samých a odpoveďou na ňu bol vyprovokovaný hnev. Tentoraz budú ciele za Atlantikom zasiahnuté súčasne alebo len s malým oneskorením oproti peklu rozpútanému v Európe, na Blízkom Východe, Ázii a Pacifiku. Vtedy sa obyvatelia krajín stojacich za každých okolností na správnej strane dejín dozvedia pravdu aj o sebe.
