Hlúpe Modré správy

Predvolebné noviny SDKÚ Modré správy ponúkajú neuveriteľné hlúposti. Nejde len o sporné názory na tzv. reformy a doterajšie smerovanie Slovenska, ale o úplné nezmysly, ktoré dokazujú, že komunikácia Dzurindovej strany s verejnosťou sa už dávno premenila na bohapustú propagandu. Ivan Mikloš napríklad v Modrých správach za svoju najobľúbenejšiu knihu označil takú, akú spomínaný autor nikdy nenapísal. Známy futbalový rozhodca Ľuboš Micheľ sa v propagačnom rozhovore ukazuje v mimoriadne zlom svetle. Vari najviac pobaví jeho odpoveď na otázku, prečo vlastne vstupuje do politiky: „Musím myslieť aj na to, že nebudem pískať do sedemdesiatky a pomaly si musím hľadať aj iné možnosti uplatnenia v živote.“ Jednoducho, ak už nevládzete robiť náročnú a poctivú prácu, vrhnite sa na politiku v drese SDKÚ. Stačí, že máte dobré meno. Politika len ako náhrada Ľ. Micheľ otvorene ukazuje, ako vážne to s politikou myslí. Vstúpiť do nej vraj mohol už skôr, ak si však myslíte, že to neurobil preto, aby dozrel, niečo sa ešte naučil alebo sa jednoducho necítil pripravený, ste na omyle. „Vtedy som ešte cítil, že mám čo dokázať ako rozhodca a tieto ponuky som odmietal.“ Keď už začal cítiť, že ako rozhodca nemá „čo dokázať“, povedal si, že ani tá politika nie je na zahodenie. Napokon, Ľ. Micheľ aj v týchto dňoch ukazuje, ako vážne to s politikou myslí. V čase, keď sa väčšina kandidátov chodí predstaviť voličom, zoči-voči s nimi hovorí o svojich predstavách o riešení spoločenských problémov, odchádza kandidát SDKÚ na majstrovstvá sveta vo futbale. Voliči musia ísť bokom, lebo v Nemecku teraz rozhodcovia môžu naozaj dobre zarobiť (vyplácajú sa milióny) a sedemdesiatka je ešte ďaleko. „Svoje skúsenosti“ začne Ľ. Michel v politike ponúkať, až keď ho rozhodcovstvo prestane zaujímať a dobre živiť. Dzurindova strana nám ponúka ďalšieho muža, pre ktorého je politika z našich daní plateným „dôchodkom“. Niežeby sa mu nepáčila, ale pred občanmi a ich problémami má predsa píšťalka prednosť. Tomu sa hovorí mať priority. Úprimne povedané, Micheľove absencie ani nebudú občanom veľmi prekážať. Futbalový rozhodca v drese SDKÚ aj tak nevie, čo presne bude po zvolení robiť. V Modrých správach tvrdí, že sa považuje „za odborníka v oblasti športu“, ale keď sa ho spýtali, čo by teda štát mal v oblasti športu robiť, 11. kandidát vládnej (!) strany odpovedá: „Necítim sa byť povolaný dávať z voleja nejaké návody.“ Nuž, od kandidáta, ktorý je na zvoliteľnom mieste, by sme už vari mohli očakávať, že bude schopný odpovedať „z voleja“ na otázky aspoň z oblasti, v ktorej sa sám cíti byť odborníkom. Ľ. Micheľ nevie, asi si musí počkať, čo mu dovolí povedať stranícky boss a jeho korunný princ. A tak už naozaj úsmevne pôsobí jeho krátka analýza problémov, ktoré narastali a nič sa s nimi nedialo v období „panovania“ strany, za ktorú teraz kandiduje. Sám pritom tvrdí, že jej sympatizantom je od roku 1998, je preto zvláštne, že mu neprekáža, že doteraz SDKÚ stav, ktorý on kritizuje, ako vládna strana nezmenila. Mikloš ako literárny nevzdelanec Ako úplný hlupák však v Modrých správach vyznieva Dzurindov vicepremiér Ivan Mikloš. Mnoho ľudí už dávno rozpoznalo, že ide o človeka, ktorý dokáže dôveryhodne „verklikovať“ učebnicové liberálne poučky, ale to, čo predviedol v 5. čísle vlastného volebného plátku, ho odhaľuje ako literárneho nevzdelanca. Bolo by zaujímavé zistiť, kto mu odporučil jeho obľúbené kapely, faktom zostáva, že ich pozná tak dobre a má ich tak veľmi rád, že hneď niekoľkým skomolil názvy. Zo skupiny Metallica urobiť Metalicu, no, prosím, jedno l hore-dole. Ale namiesto Queen napísať Qeen, to už je prejav dosť veľkého hudobného ignoranstva. A to už vynechávame ďalšie chyby, ktoré ťažko možno pripísať novinárskemu škriatkovi. Dve tretiny svojho článku však I. Mikloš venuje obľúbeným knihám. Niet pochýb, že ich za svoj život prečítal veľa a určite to neboli len zábavné kriminálky či dobrodružné príbehy z Divokého západu. Sám píše, že prečítal „pár skvelých kníh, ktorých čítanie ma intelektuálne alebo emocionálne nadchlo“ a zdôrazňuje, že „výrazne som tento pocit zažíval dvakrát“. Viete si predstaviť, že by dospelý a vzdelaný človek mohol takto silno rozprávať o niečom, čo mu neutkvelo naozaj hlboko v pamäti? Asi to nie je možné, ale ako je potom možné, že vzápätí druhý muž SDKÚ napíše takú hlúposť: „Druhou takou knihou bol Doktor Živago od Bulgakova.“ Chudák Boris Pasternak, na čo mu je svetová sláva, na čo Nobelova cena, keď Ivan Mikloš mu pokojne odoprie autorstvo jeho najznámejšej knihy. A ešte o nej tvrdí, že „je to najkrajší román, aký som kedy čítal.“ Nuž, tak. I. Mikloš „kedysi dávno“ čítal, že „najlepšie knihy sú tie, ktoré nám hovoria, čo už vieme.“ Ja som kedysi čítal, že je rozdiel byť vzdelaný a múdry. Lebo vraj aj nevzdelaný človek môže byť v skutočnosti veľmi múdry a vzdelaný naopak hlupák. Nuž, tak.