V noci z 8. na 9. júna v Moldavsku prepukla hlboká politická kríza. Schyľovalo sa k nej vlastne od volieb 24. februára 2019. Príčiny krízy však tkvejú už v násilnostiach z apríla 2009, ktoré vypukli ako protesty proti falšovaniu výsledkov volieb, keď v nich piatykrát za sebou zvíťazili komunisti. Išlo o jednu z nepodarených farebných revolúcií – twitterovú (niekedy aj orgovánovú). Nič z obvinení sa nedokázalo, ale chaos sa „zasial“.
Moldavsko územne vkliesnené medzi Rumunsko a Ukrajinu sa nachádza na periférii Európy, ale aj postsovietskeho priestoru. Po rozpade bipolarity geopolitický záujem oň narástol, najmä v súvislosti s tým, do ktorého periférneho priestoru ho „získajú“. Je prirodzené, že sa pritom angažujú EÚ a Rusko.
Asi len fundamentalistickí atlantisti vedia zdôvodniť, čo tam robia USA. Vyzerá to tak, ako často aj inde, že poniektorí washingtonskí prominenti ani nevedia, kde Moldavsko vlastne je. No preto, že oň súperia Rusko a EÚ, Spojené štáty tam z hľadiska svojich globálnych (národných?) záujmov chýbať nesmú. Nedá sa zbaviť dojmu, že aj keď prioritne robia zle Moskve, snažia sa sťažiť situáciu aj Bruselu, ktorého zosilneniu takisto bránia.
Vývoj v postsovietskom Moldavsku sa príliš neodlišoval od diania v iných malých štátoch na území bývalého ZSSR. Formálne v čase od apríla 2001 do septembra 2009 boli v ňom síce pri moci ako jedinom štáte v tomto priestore komunisti, ale sociálno-ekonomická realita v ňom, silne medzinárodne ovplyvňovaná, bola kruto kapitalistická.
V septembri 2009 po opakovaných parlamentných voľbách, v ktorých zase zvíťazili komunisti, ale nemali dosť kresiel na zostavenie vlády, sa začali drať k moci prozápadné koalície. Ich aktivity sprevádzala „prezidentská kríza“, keď od septembra 2009 bola na čele štátu len osoba dočasne poverená touto funkciou. Parlament až v marci 2012 dokázal požadovanou väčšinou zvoliť za prezidenta N. Timoftiho.
Moldavsko sa stalo súčasťou Východného partnerstva EÚ, ktoré funguje od mája 2009. Jeden čas bolo aj vzorom proeurópskeho smerovania. Na prelome rokov 2014 a 2015 však prepukla aféra s „krádežou storočia“, pri ktorej z troch bánk zmizla zhruba miliarda USD a dobrý dojem sa stratil.
Ľudia vyšli do ulíc s inými heslami ako v apríli 2009. K moci sa však po viacerých zmenách na čele vlády dostali v januári 2016 vypočítavé sily spojené s oligarchom V. Plahotniucom. V moldavskej politike pôsobí od roku 2010 a od decembra 2016 je na čele Demokratickej strany Moldavska. Ide o manipulátora s patologickou túžbou po moci v štáte, ktorý má širokú sieť kontaktov aj v zahraničí. Na XXV. zjazde Socialistickej internacionály v marci 2017 bol zvolený za jedného z jej 34 podpredsedov.
Výsledkom pôsobenia neoliberálnych vlád sa stalo, že Moldavsko (spolu s Ukrajinou) sa zaradilo medzi najchudobnejšie štáty v Európe. Vo voľbách vo februári, ktoré boli po podivnom výklade ústavy a zákonov uskutočnené až päť rokov a tri mesiace po konaní predchádzajúcich, zvíťazili už druhýkrát socialisti (z ich radov je aj prezident I. Dodon), ale počet ich hlasov im nestačil na zostavenie vlády.
Začali zložité a zdĺhavé rokovania o vytvorení koalície. Viedli ich socialisti na čele so Z. Greceanîiovou (strana súhlasí s európskou integráciou Moldavska, ale požaduje aj zachovanie dobrých vzťahov s RF), demokrati V. Plahotniuca (považovaní väčšinou verejnosti i politických strán za príliš skorumpovaných) a prozápadná koalícia ACUM, ktorá pozostáva z dvoch strán, prvýkrát kandidujúcich vo voľbách – Strany akcie a solidarity vedenej M. Sanduovou a Strany dôstojnosti a pravdy s predsedom A. Nastasem. Problémom v pozadí bolo, či sa podarí Plahotniucovým demokratom nejakým úskokom zotrvať pri moci.
Doslova päť minút pred dvanástou socialisti s ACUM v záujme zachovania stability v štáte prekonali rozdielnosť stanovísk a dohodli sa na koalícii. V sobotu v neskorých večerných hodinách bola na čelo parlamentu zvolená Z. Greceanîiová a za predsedníčku vlády vymenovaná M. Sanduová.
Rýchlo začal konať ústavný súd a prezidenta I. Dodona zbavil funkcie kvôli tomu, že vraj nerozpustil v čase stanovenom ústavou parlament. Dočasne bol na jeho miesto vymenovaný predseda vlády P. Filip, ktorý vzápätí parlament rozpustil, jeho ďalšiu činnosť označil za nezákonnú a na 6. september vypísal termín nových volieb.
Moldavský ústavný súd často zasahuje do štátnych záležitostí, ale je to viac na politickom ako ústavnoprávnom základe. Je známy aj tým, že je v ňom viacero osôb blízkych demokratom a rozhodujú v ich prospech. I. Dodona od jeho nástupu do funkcie v decembri 2016 posledným rozhodnutím už piatykrát dočasne zbavil funkcie.
Situácia je výbušná, ale I. Dodon sa tentokrát rozhodol stanovisko ústavného súdu nerešpektovať a výnosy dočasného prezidenta anuloval. V Moldavsku vzniklo dvojvládie. Na jednej strane starý prezident a nová vláda a na strane druhej dočasný prezident so starou vládou. Množstvo protichodných vyhlásení oboch strán situáciu robí ešte neprehľadnejšou. Vývoj môže byť rôzny, ale predsa možno urobiť na jeho margo dve širšie poznámky.
Prvá je v tom, že asi prvýkrát od 11. septembra 2001 sa stalo, že EÚ, RF a USA majú rovnaký názor na politický problém. Aspoň teda ak berieme do úvahy stanoviská veľvyslanectiev RF a USA a Delegácie EÚ v Kišiňove, ktoré de facto uznali novú vládu a tým podporili zvolený parlament aj I. Dodona. Politický dobrodruh V. Plahotniuc sa však vzdať nemieni.
Druhá súvisí s tým, že deľba moci na výkonnú, zákonodarnú a súdnu má stále veľký význam. Problémy vo fungovaní štátu vyvoláva, ak súdna moc, najmä ústavný súd je právne puristický, ale pomalý a málo aktívny. Dobré však nie je ani to, ak je v rozhodovaní príliš rýchly a za sofistikovanými, ale prešpekulovanými argumentami sa skrýva politická vypočítavosť, čo sa dá dosiahnuť ovplyvňovaním jeho personálneho obsadenia, ako to vidíme v Moldavsku.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 23 – 24 z 19. 6. 2019)
SÚVISIACE:
Moldavský oligarcha Plahotniuc sa vzdal funkcie predsedu strany
