Vzdelaní a kvalifikovaní ľudia boli, sú a vždy budú meradlom úrovne a prosperity každej krajiny. Fakt, že každý deviaty občan Slovenska uvažuje o odchode z vlasti, nás vážne varuje, že čosi nie je v poriadku. Každý človek sa túži profesionálne uplatniť, byť spoločensky uznaný a ohodnotený. Ak to nenájde doma, odíde tam, kde mu to umožnia – teda do zahraničia. Krajina tak stráca to najcennejšie, čo má – ľudský potenciál. Čoraz častejšie sa v tejto súvislosti začína hovoriť o tzv. úniku mozgov (brain-drain). Otváranie hraníc, nízka cena práce, či slabá vidina uplatnenia sa doma, to sú všetko príčiny, ktoré vedú čoraz častejšie mnohých ľudí k úvahe o odchode. V tom lepšom prípade sa vrátia, v tom horšom nie. Nie je to len náš problém Najviac o odchode zo Slovenska uvažujú mladí ľudia, ktorí ešte nemajú záväzky, sú flexibilnejší i jazykovo nadanejší. Cestou do sveta sa môže stať šanca študovať na zahraničnej vysokej škole, au-pair, či čoraz populárnejšie brigády najmä v USA. Problém úniku mozgov nie je výsada Slovenska, ba ani postkomunistických krajín. Celosvetovým trendom sa stal nový štýl života – na niekoľko rokov zmeniť krajinu, nabrať skúsenosti, naučiť sa jazyk a vrátiť sa domov. Z Veľkej Británie sa napríklad do Kanady ročne vysťahuje asi šesťtisíc ľudí. Pri súčasnom rýchlom životnom tempe človek potrebuje nazbierať čo najviac skúseností a overovať si svoje schopnosti aj na neznámej pôde. Ak sa potom niektorí z vysťahovalcov vrátia domov, sú oveľa bohatší, a to nielen v zmysle ekonomickom. Faktom však je, že mnohí z nich sa nevrátia. Len v Spojených štátoch medzi rokmi 1988 a 1995 získalo doktorát 8760 európskych študentov. Päť rokov po získaní diplomu bola približne polovica z nich ešte v USA. S podobným problémom sa boria aj naši susedia v Českej republike, kde o odchode uvažuje napríklad až 40 percent lekárov. Kto je na vine? Za odchod však nemôžeme viniť tých, čo odchádzajú. Ak je ktosi zručný, múdry a nenájde šancu využiť tieto vedomosti, nemôže predsa zostať na Slovensku len preto, aby bol doma. Musí to byť naša krajina a zamestnávatelia, ktorí budú o vzdelaných ľudí súťažiť a usilovať sa ponúknuť im perspektívu. Pokračujúci únik mozgov bude mať negatívne dopady na prosperitu SR v budúcnosti. Izolovať krajinu, či zabrániť mobilite študentov a mladých ľudí nie je možné a ani žiaduce. Práve naopak, treba odstraňovať bariéry, ktoré by tomuto procesu bránili. Mladí ľudia, ktorí sa po stáži či zahraničnom pobyte vracajú na Slovensko, bývajú často sklamaní. Predpokladajú, že keď boli ocenení v zahraničí, budú aj doma. Predstava, že slovenskí manažéri čakajú na schopných ľudí, ktorí im pomôžu zveľadiť podnik, sa však veľakrát rýchlo rozplýva. Podniky bývajú neraz tunelované a na získanie dobrého pracovného miesta sú známosti, konexie a ,,obálky“ potrebné oveľa viac ako u našich susedov. Tento záver je veľmi vážny – pokiaľ kvalitní ľudia nebudú vidieť, že pre ich uplatnenie sú najdôležitejším predpokladom ich schopnosti, nijako sa do takto postihnutej krajiny hrnúť nebudú. Zdravé ekonomické prostredie Najúčinnejším spôsobom, ako zabrániť „úniku mozgov“, by bolo vytvorenie zdravého ekonomického prostredia, ktoré by ponúkalo dostatok vynikajúcich pracovných príležitostí pre najschopnejších. Kruh je však začarovaný – vzniku takéhoto prostredia by prispeli práve „unikajúce mozgy“. Mnohé veľké firmy, ktoré v SR otvárajú svoje pobočky, sú schopné ponúknuť porovnateľné peniaze, ktoré by dostal absolvent v zahraničí. Priniesť sem takú kultúru zvonku a neťahať všetko tam, je jednou z ciest. Žiaľ, zatiaľ sme transformujúcou sa krajinou a nemôžeme ponúknuť všetkým občanom lepšie alebo porovnateľné podmienky, aké má napríklad Nemecko. Nemožno však pasívne čakať. Treba robiť všetko preto, aby Slovensko bolo otvoreným, slobodným a rýchlo sa rozvíjajúcim štátom so zdravým legislatívnym prostredím a trhom práce. K tomu musia smerovať všetky reformy a naše spoločné úsilie. Musíme sa stať takou krajinou, kde sa oplatí žiť.
