Na to, aby sme pochopili váhu sociálnych napätí a konfliktov v súčasných spoločnostiach, nepotrebujeme mať marxistické školenie, stačí trochu vnímavejšie pozorovať dianie okolo seba. Zároveň však vidíme, že zo sociálneho napätia, i keď je všade prítomné a často už prekračuje mieru znesiteľnosti, sa politickým stranám nedarí urobiť „svoje témy“. Dokonca ani v transformujúcich sa štátoch sa nedarí zo sociálnych problémov „vytĺcť“ príliš veľa politického kapitálu, a to už je čo povedať, veď napr. nezamestnanosť v niektorých regiónoch Slovenska už dosahuje 30%.
Možno je to tým, že dnes všetky politické strany majú vo svojich programoch „sociálne“ témy, možno je to tým, že štát, dokonca i vtedy, keď prešiel silnou redukčnou kúrou, ktorú mu predpísali liberáli, udržiava rozsiahlu sociálnu sieť, možno je to tým, že sme sa naučili so sociálnymi konfliktmi žiť, možno je to uvedomenie si toho, že skutoční podnikatelia a zamestnanci majú viac spoločných ako rozdielnych záujmov, možno je to výsledok „poddajnosti“ , „rozumnosti zamestnancov. Fakt je, že sociálny mier sa u nás darí, i keď stále ťažšie, udržiavať. Iste k tomu prispel inštitút tripartity, ktorého zmyslom je predchádzať sociálnym napätiam, dávať im „mierovú“ podobu. Skadiaľ sa vlastne tripartita vzala, v akých súvislostiach sa stala dôležitou súčasťou fungovania moderných spoločností?
Vytvorenie tripartity je súčasťou rozsiahlejších dejinných pohybov, súvisí s hľadaním takého politického systému, ktorý by dokázal pohotovo reagovať na konflikty, ktoré patria k povahe moderných spoločností. Ukázalo sa, že takýto politický systém nie je možné vybudovať na základe jednej ideológie, že je to možné len na základe súhry, kompromisu, vzájomného vyvažovania ideologických koncepcií.
Moderné politické systémy, najmä tie, ktoré sa po druhej svetovej vojne vytvárali v krajinách západnej Európy a ktoré boli vzorom aj pre formovanie politickej sféry v transformujúcich sa krajinách, vznikali teda ako zložitá rovnováha rôznych, vzájomne sa vyvažujúcich politických princípov. Naša pozornosť sa upriamuje obyčajne na spájanie demokratických a liberálnych momentov pri fungovaní politických štruktúr modernej Európy. Demokrati prišli s ideou politickej rovnosti všetkých občanov , s myšlienkou, že základným zdrojom legitimity je vôľa väčšiny občanov prejavujúca sa vo voľbách. Liberáli prišli s ideou neodcudziteľných práv jednotlivcov, s ideou právneho štátu a s koncepciou zákonov ako všeobecne platných pravidiel, ktoré sa vzťahujú na neurčitý počet prípadov. Demokratom vďačíme za všeobecné, tajné a priame voľby. Liberálnym prvkom je nezávislé postavenie súdov, inštitút Ústavného súdu, nezávislé postavenie Národnej banky.
Okrem syntézy liberalizmu a demokratizmu je však pre moderné politické systémy charakteristická aj inštitucionalizácia riešení sociálnych konfliktov vo forme tripartity, teda „vyňatie“ vzťahu medzi zamestnancami a zamestnávateľmi spod priameho dosahu politických strán. Myšlienka tripartity má zložitý rodokmeň, na jej stvárnení sa podieľali reformný socialisti, kresťanskí demokrati a v neposlednom rade aj korporativisti, teda tí, ktorí si mysleli, že základná štruktúra spoločnosti je určovaná deľbou práca, a že teda o podstatných záležitostiach spoločnosti by mali rozhodovať predstavitelia profesných skupín, teda tí, za ktorými sú konkrétne skupiny ľudí, a nie predstavitelia politických strán, ktorí zastupujú individualizovaných a anonymných voličov. Vývoj v západoeurópskych krajinách po II. svetovej vojne, nakoniec aj vývoj v krajinách strednej Európy, ukazuje, že ide o úspešnú inštitúciu, i keď dnes už vidíme aj hranice jej možností.
Existencia tripartity závažným spôsobom ovplyvňuje fungovanie politického systému: neraz sa dokonca ťažisko politického života prenáša na úroveň vzťahov odborov, zamestnávateľských zväzov a vlády. Tam sa prijímajú závažné rozhodnutia, ktorým väčšiny v parlamente až dodatočne dávajú politickú formu. Na druhej strane rozpad korektných vzťahov medzi odbormi a zamestnávateľmi vedie k vyhrocovaniu sporov medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, k silnej politizácii sféry práce. A okrem toho, kto vlastne „zastupuje“ nezamestnaných? Stabilita politického systému závisí práve od schopnosti správne rozdeliť kompetencie pri riešení sociálnych problémov medzi politické strany a sociálnych partnerov.
Na Slovensku sme zažili – zatiaľ našťastie len v náznakoch – obidve krajné možnosti. Tripartite sa raz prikladala prílišná váha a kooperatívnosť vzťahov (či už skutočná, alebo len „primyslená“) medzi sociálnymi partnermi sa kládla proti nekooperatívnosti politických strán. A stretli sme sa aj s pokusmi znížiť význam tripartity, prípadne premeniť ju na nástroj realizácie cieľov vlády. Stretli sme sa s pokusmi o priamu politizáciu vzťahov medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, ako aj s pokusmi preniesť ťažisko „politiky“ na úroveň tripartity. Ako je to (a ako by to malo byť) so vzťahom medzi zamestnancami, zamestnávateľmi a vládou u nás? Rozvíja sa ich vzťah správnym smerom?
