Hľadanie šťastia v severných Čechách

Český film režiséra Bohdana Slámu Štěstí mal v krajine svojho vzniku premiéru v septembri minulého roku. Odvtedy získal hlavné ceny na festivaloch v San Sebastiane a Montreale, sedem Českých levov i výročnú cenu filmových kritikov. Po uvedení v rámci slovenského Febiofestu sa teraz dostáva do našich kín. Meno B. Slámu (1967) nie je našim divákom neznáme. Jeho absolventský stredometrážny film Akáty bílé (1996) sme mohli vidieť na jednom z minulých Febiofestov a jeho „skutočný” debut Divoké včely (2001) sa už uvádzal aj v našich kinách. Jeho dej sa odohrával v severočeskej dedine a sústredil sa na „obyčajných” ľudí, v ktorých režisér neomylne nachádza hrabalovskú „perličku na dne”. O Štěstí (2005) sa niekedy nesprávne píše ako o voľnom pokračovaní Divokých včiel. V skutočnosti sa nadväznosť prejavuje len v základnej téme hľadania jednoduchého ľudského šťastia (vyjadrenej tentoraz priamo titulom filmu) a v hereckom obsadení, keď sa režisér spoľahol na osvedčených predstaviteľov zo svojho debutu. Opäť je tu prostredie zdevastovaných severných Čiech, ale tentoraz ide o provinčné mesto s kulisou sivých panelákov a dymiacich elektrární v okolí. V neosobnom paneláku žijú aj protagonisti filmu. Na jednom z nižších poschodí bývajú starnúci manželia (v podaní Martina Hubu a Anny Kočišovej); ich syn, nezamestnaný Toník (Pavel Liška), sa od nich odsťahoval a býva u svojej tety, otcovej sestry (Zuzana Kronerová), na schátranom rodinnom hospodárstve, kde sa venujú chovu domácich zvierat a rozoberaniu vrakov áut na šrot. O niekoľko poschodí vyššie býva so svojimi rodičmi (Bolek Polívka a Simona Stašová) mladá Monika (Tatiana Vilhelmová), ktorá pracuje v miestnom supermarkete a okrem toho pomáha susedke z vyššieho poschodia Dáši (Aňa Geislerová), slobodnej matke, ktorá nezvláda starostlivosť o dvoch malých synov. Medzi protagonistami príbehu vzniká zložité pradivo vzťahov: „lúzer” Toník už celé roky beznádejne miluje Moniku, ktorá však má svojho priateľa Jirku – ten odchádza za prácou do Ameriky a sľúbi Monike, že bude môcť čoskoro priletieť za ním. Spočiatku sa zdá sa, že splnenie sľubu nejako viazne – no pozvanie príde práve vo chvíli, keď na seba Monika, ktorej oddane pomáha Toník, zoberie záväzok postarať sa o Dášine deti, kým sa ich matka, u ktorej sa začali výraznejšie prejavovať príznaky duševnej choroby, lieči v nemocnici. Monika sa vzdá cesty za priateľom, aby sa mohla postarať o deti. A keďže do Dášinho bytu sa nasťahoval jej ženatý milenec Jára (Marek Daniel), nachádzajú štyri stratené duše (deravú) strechu nad hlavou u Toníkovej tety… Štěstí B. Slámu opäť potvrdzuje, že najlepšie filmy rozprávajú o tých najjednoduchších a súčasne najdôležitejších veciach v živote, akým hľadanie šťastia a zmyslu našej existencie na tomto svete bezpochyby je. Sám autor (ide skutočne o autorský film, lebo režisér Sláma je podpísaný aj pod námetom a scenárom) považuje svoj film v porovnaní s Divokými včelami za „dospelejší”. Mal tým pravdepodobne na mysli najmä životné postoje protagonistov, ktorí sú aj o čosi starší než ich náprotivky z Divokých včiel (koniec koncov, hrajú ich tí istí herci s časovým rozdielom štyroch rokov), ale Štěstí je „dospelejšie” aj svojou formou. Nejde len o posun v žánri od trpkej komédie k psychologickému filmu, ale aj o spôsob výstavby deja: kým Včely boli skôr mozaikou epizód sústredených na autentické zachytenie prostredia a charakterizáciu postáv (i keď nepochybne dobre zvládnutou), v Štěstí je oveľa výraznejší ústredný príbeh. Ten by, samozrejme, sám osebe na kvalitný film nestačil; s dávkou nadsádzky možno dokonca povedať, že ak by sme dej zhustili do desiatich-dvanástich viet, mohli by sme vďaka motívom ako starostlivosť o opustené deti či zmierenie rozhnevaných súrodencov pri nemocničnom lôžku dostať synopsu úspešnej telenovely. Lenže Sláma má so svojím autorským a režijným prístupom k telenovele naozaj ďaleko: je majstrom v rozohrávaní dejových situácií, úsporných dialógov, používania zdanlivo bezvýznamných detailov a charakterizácii hrdinov svojho filmu, v ktorej mu výdatne pomáhajú vynikajúci hereckí predstavitelia: informácia, že P. Liška a T. Vilhelmová boli v minulosti istý čas aj životnými partnermi (ale i herecky sa v Štěstí stretávajú už po tretíkrát), je síce skôr z arzenálu bulvárnej tlače, ale pred kamerou si naozaj skvele nahrávajú a tá „chémia”, o ktorej často hovoria propagačné materiály k hollywoodskym filmom, tu nadobúda celkom nový význam. Ctený čitateľ už asi zaregistroval, že i keď sa usilujem byť objektívny, Štěstí je jednoducho filmom môjho srdca. Tak aspoň jedna drobná výhrada: nie celkom presvedčivá sa mi vidí postava Jirku (i keď je pravda, že v príbehu ani nedostáva väčší priestor), ktorý pôsobí akosi uhladene, „sterilne” a najmä dojmom, že je takpovediac z iného sveta než Monika (a Toník), takže divák má trochu problém pochopiť, čo tých dvoch spája(lo). A na vyváženie pridám scénu, ktorá je pre mňa v celom filme azda najsilnejšia: keď Toník v noci v náporoch vetra a dažďa zakrýva dieru v streche schátraného domu svojej tety, má v sebe čosi z nepateticky monumentálnej veľkoleposti antických hrdinov či hemingwayovského starca zvádzajúceho svoj márny boj na otvorenom mori. Áno, človeka možno zničiť, nie však poraziť. Ani Slámovi hrdinovia nepatria k tým, ktorí by to len tak vzdali. Aj preto Monika po návrate z Ameriky nasadá na vlak, ktorý ju vezie ponurou zimnou krajinou – možno za Toníkom a možno len za inou (lepšou?) budúcnosťou. Ešte aj ten záver vie Sláma spraviť tak, aby v ňom bola nádej, ale aby to nebol lacný happyend… Autor je filmový publicista ŠTĚSTÍ (ČR, 2005): Réžia a scenár: Bohdan Sláma Kamera: Diviš Marek Hudba: Leonid Soybelman Kostýmy: Zuzana Krejzková Hrajú: Tatiana Vilhelmová, Pavel Liška, Aňa Geislerová, Marek Daniel, Bolek Polívka, Simona Stašová, Martin Huba, Zuzana Kronerová a ďalší