Keď prvý človek zliezol zo stromu, ozbrojil sa palicou. Pred ostatnými, čo zliezli až po ňom, palicou zamával a ohraničil tak priestor okolo seba, pokiaľ im oči dovideli. „Toto všetko je moje,“ oznámil svojmu kmeňu. „Prečo?“ spýtali sa ho. „Lebo mám palicu,“ poučil ich.
Odvtedy si ľudstvo zariadilo svoje spolunažívanie na zemi podľa toho, kto mal väčšiu palicu. Palica sa stala rozhodujúcim prostriedkom pri získavaní bohatstva, moci a majetku medzi jednotlivcami i národmi. Premenila sa síce v rukách človeka na dokonalejšiu a účinnejšiu zbraň, no ešte stále je tým najpresvedčivejším nástrojom, ktorým možno udržať v poslušnosti celé národy. Napokon sa o tom podrobne rozpisuje vo svojej štúdii na stránkach Slova aj generálmajor Marián Mikluš. Je to odborná štúdia o vyspelosti súčasnej vojenskej techniky rozmiestnenej po celom svete, ktorá udržuje pod kontrolou a v poslušnosti každého, kto by si zmyslel zaútočiť alebo ohroziť naše životy a našu životnú úroveň. Píšem našu, pretože aj my žijeme v šťastnej rodinke kapitalistických štátov, ktorú niekto ohrozuje, tým pádom teda ohrozuje aj nás. Aj tak mi občas napadá, že je to iba večný zápas o majetok a bohatstvo tých druhých. Každá vojna, každá revolúcia a každý prevrat, aj keď to budeme ospravedlňovať a obaľovať akýmikoľvek vznešenými myšlienkami, náboženskými, politickými a ideologickými dôvodmi, vždy bude znamenať zápas o majetok. Tento zápas sa však nikdy nevedie pre to, aby sme sa všetci mali dobre. Vedie sa pre to, aby sa vždy mal niekto oveľa lepšie.
Prežil som väčšinu života v socialistickom systéme. Dokonca som 26 mesiacov slúžil socialistickej vlasti ako vojak základnej vojenskej služby. Vtedy stáli proti sebe dve ideológie a bolo veľa dôvodov na vypuknutie ozbrojeného svetového konfliktu. Vďaka Bohu, nestalo sa tak. Komunizmus padol a zdá sa mi, že dôvodov na vypuknutie svetového konfliktu je čoraz viacej. Vôbec sa necítim bezpečnejšie, keď počúvam a čítam o ďalších a ďalších raketových základniach a zbraniach, ktoré sa ako rakovina šíria po celom svete a neuveriteľne sa zdokonaľujú. To všade vo svete je toľko našich nepriateľov, že musíme budovať nové a modernejšie systémy pre vlastnú záchranu? Ako to, že máme vo svete toľko nepriateľov? Nevymýšľame si ich?
Áno, aj to tu už bolo. Dokonca Český spisovateľ Ivan Kríž, o tom napísal aj knihu – „Pravda o zkáze Sodomy“. V tomto biblickom meste, kdesi v púšti, keď sa chceli mestskí hodnostári udržať pri moci, vymysleli si nepriateľov, ktorí vraj ohrozujú životy a majetok obyvateľov mesta. Čo iné, ako strach z nepriateľa, môže ľudí zjednotiť? Slepo počúvali príkazy mestskej vrchnosti, dobrovoľne sa zbavovali svojich majetkov a pôžitkov, len aby stavali ďalšie a ďalšie hradby okolo svojho mesta, zdokonaľovali sa vo výcviku, vyrábali nové, dokonalejšie zbrane. Až do tých čias, než ľudia prekukli dokonalý plán svojich papalášov a vyvolalo to v meste obrovský chaos a krviprelievanie. Sami si zničili svoje mesto Sodomu. Teda nie, ako sa píše v starých legendách, že Stvoriteľ poslal trest z neba na toto mesto za zhýralosť a nemravnosť, ale jeho obyvatelia ho spustošili pre svoju hlúposť, keď uverili, že niekde v púšti žije iný národ, ktorý ich ohrozuje.
Zaniklo mesto Sodoma kdesi v púšti a zachovala sa o ňom iba zmienka v starých legendách. Nepoučilo sa ľudstvo zo starých biblických legiend, nepoučilo sa z koncentračných táborov, holocaustu, Hirošimi, Nagasaki… Znova uverilo teóriám, že iba zbraňami možno zabezpečiť spolunažívanie ľudí na zemi. Akoby si ľudia neuvedomovali, že stačí, aby aj jedna jediná raketa vyletela hoci aj omylom z niektorých základní, ktoré spomína generál Marian Mikluš a znova sa ocitneme na strome. Ak ešte vôbec nejaký strom alebo človek na tejto planéte ostane.
