Nezastupiteľný básnický priateľ mnohých čitateľov, ktorý má v ich duchovných príbytkoch svoj trvalý domov, teda Miroslav Válek, ponúka aj toto: S diablom sa miluj v matnom svetle sviec,/ nech narodí sa lož./ Veď čo je lož?/ Len pravda s kratšou nohou.
A tuším, ba som takmer presvedčený, že vari každý čitateľ, vnímajúci polemický a ironický kontext týchto veršov, ich s potešením prijíma ako objavnú autorskú invenciu.
Zložitejšie je to s veľkými lžami splodenými z tisícich čiastkových právd. Nemajú totiž svoj opak. Z tisícich lží pravdu nesplodíš.
Spisovateľka a publicistka Gabriela Rothmayerová sa vari od prvého okamihu tvorby, prinajmenšom od prvých textov, s ktorými predstúpila pred najkvalifikovanejšieho kritika – čitateľa, zanovito drží presvedčenia, že lož do autorskej krošne nielenže nepatrí, ale že sa k nej nesmie ani priblížiť.
Čo, pravda, neznačí, že sa nemôže mýliť. Život totiž nie je predurčená matrica, do ktorej sa iba rutinne, vlastne mechanicky vkladajú vopred určené prvky.
Pre mňa pri osvojovaní jej diela bola a je podstatná skutočnosť, že na osi autor – kniha – čitateľ nepotrebujem sprostredkovateľa, ba som presvedčený, že v súvislosti s jej tvorbou ide o fakt, typický znak, ktorým autorka svoje diela potvrdzuje, ako ju potvrdzujú dôveryhodní autori svojím nespochybniteľným mravným postojom.
A keďže je mi blízky náhľad Vítězslava Nezvala, že „umění je přístupné jako příroda, a ti, kdož chtějí býti zprostředkovali mezi básnikem a čtenářem, minuli se poněkud povoláním“, nedovolím si ani v tentoraz zabudnúť na jeho výrok a pokúsim sa vyjadriť iba svoj nevnucujúci čitateľský postoj.
Môžem sa teda vo všeličom mýliť a so mnou aj Eva Dodáková z Lastovičieho hniezda či Kristína z Tak o čo ide?, i psychologička z novely Šťastie je drina či – klasifikujúc arbesovskou literárnou praxou a nerudovským pomenovaním – romaneta, ba aj umelec-maliar Nemlaha alebo mladá novinárka Marta Schmiedtová, a hlavne nefiktívne, autentické postavy tých čias z románu Vtedy na Východe a z ďalších jej próz, opakujem: môžu, a to vo všeličom, pochybujem však, že sa mýli autorka.
Gabriela Rothmayerová totiž nestojí nad svojimi postavami ako všemohúci a vševidiaci transcendentálny a paranormálny hýbateľ, a nie je ani pod nimi, aby z nich videla iba pohyb tieňa, ale stále je s nimi, vidí ich tak zblízka, že jej neunikne nielen čin, ale ani záchvev pocitu či myšlienky.
Pozorovateľka. A hľadačka nielen prejavov, ale i podstaty toho, čo vidí a čo tuho zamestnáva jej intelekt i zmysly – predovšetkým ten šiesty: ponorný.
Ani v Ako mladú muži sa nezrieka svojho spôsobu nazerania a reflexie, ktorej sa hovorí aj metóda tvorby, hoci kompozične a predovšetkým žánrovo je to svojím spôsobom akoby novožáner, v ktorom sa zbližuje artefakt s faktom, literárna synkréza, ktorá v podaní Rothmayerovej nielenže našla, ale aj potvrdila oprávnenosť spolupôsobenia, ba spolužitia. Ako totiž vieme: v literatúre, najmä v nej, kánony a poetiky sú na to, aby sa nielen nepodliezali, ale najmä aby sa prekonávali. (Mimochodom: kompozične a obsahovo podobný princíp uplatnil aj Dušan Mitana vo svojom poslednom diele Nezvestný.)
Napokon, synkretizmus bol v tom najširšom zmysle v umení vždy prítomný a nikdy sa z neho nevytratil, pri jeho kritickej filozofickej reflexii sa hľadalo najmä rozlišovanie a druhové rozličnosti, nevšímavé k vzájomnosti, k faktu, že aj synkretizmus je vývinový, teda protirečivý jav značený svojbytnou negáciou negácie.
Ak tvrdím, že autorka sa nemýli, vychádzam z jej prirodzeného pozorovateľského talentu skutočného života, zo schopnosti domýšľať, premýšľavo reflektovať, a to vonkoncom nie zanedbateľne, ako aj zo skúsenostného portfólia, ktoré si sama nažila.
Človek jej próz nie je ohraničený osamelosťou, samotou kameňa v masíve, jej človek je a žije vo vzťahoch, dokonca i takých, ktoré si sám hádam ani neuvedomuje, ba o nich ani netuší. Zato žije ich každý deň, každý okamih svojho trvania.
Tie vzťahy, ktoré odhaľuje, svedčia o jej schopnosti nielen vnímať, registrovať, reflektovať, ale i prežívať: vedno so svojimi postavami. Práve schopnosť prežívania je, domnievam sa, tým, čo sa mimovoľne prenáša aj na čitateľa a čím sa literárna tvorba Rothmayerovej odlišuje, povedzme, od tvorby akoby prísne racionálneho typu, pri ktorej najmä registrujeme a zvyčajne čoskoro na ňu nevzrušene zabúdame.
Autorka vo svojich prózach nad postavami, ich konaním a životmi neroztvára dáždnik výlučnosti, naopak: jedinečné sa v jej prípade manifestuje ako každodenné, ako príznačné pre určitý spôsob ľudského života, pre určitý typ. A práve tým a tak sa každodennosť mení na netuctový, jedinečný jav.
Nie je to typ robinsonovský, je kontinentálny, dominantný a nosný: pre ľudstvo.
No v pomeroch, v akých sa ľudské dejiny ocitajú, pre mnohých neraz takmer vedľajší pre človeka.
A to napriek tomu, že ide o typ, ktorý akoby priam vyrastal z prapodstaty ľudského bytia, jeho zachovania a trvania.
V prozaickej tvorbe Gabriely Rothmayerovej vnímam niekoľko kľúčových tendencií: pochopenie a spolupatričnosť, poctu a úctu, ale i odmietnutie a obžalobu.
Autorka píše, pravdaže, pre súčasníkov, no spôsob, akým to robí, vari zakaždým prekračuje prahy dočasnosti či prechodnosti.
Ak vravím, že vo svojich dielach nie je absolútnym, ničím nedeterminovaným hýbateľom, iba ak sebou, ani náznakom to neznačí, že s postavami – fiktívnymi alebo skutočnými – splýva, že sa v nich dokonca rozpúšťa, ako soľ v oceánoch. Naopak, spisovateľka totiž nie je ani pod postavami: literárnou skratkou a intelektuálnym šľahom vyjadruje svoj postoj, svoj dištančný vzťah, ktorý má rozsiahly register podôb: od jemnej irónie, ba aj satirického ostňa po metaforické rozhorčenie. V tomto ohľade je skutočne nad postavami, dištancuje sa od nich nepoučujúco, zato zreteľne a jasne.
A využíva pritom tie najrozmanitejšie možnosti literárnych postupov: prenikavý opis, elipsu, lexikálno-sémanticko-syntaktické ponuky prehovorov a replík, slovom, všetko, čím literatúra disponuje. Využíva to umne, náležite, a najmä s mierou.
Toto vnútorné ustrojenie je príznačné aj pre jej publicistiku – od glos a rozhovorov po eseje. Vnímavejší čitateľ, ktorý sa s jej tvorbou nestretá iba náhodne, by ju dokázal identifikovať aj bez uvedenia autorstva. Tak v knihách (Zo zápisníka poslankyne, Dusno či v dialogickej publikácii s M. Zimkovou Dve v tom), ako aj v esejach a glosách, v poslednom čase najmä na stránkach Pravdy a internetového Slova.
Aj v týchto prípadoch nastoľujú aktuálne, ba žeravé témy súčasnosti, ale stvárnením, myšlienkovým ponorom a pôvodnosťou estetickej sviežosti, nesentimentálnym, duchaplným šarmom presahuje dnešok do takej miery, že – odvážim sa predpovedať – ostanú zaujímavé aj pre čitateľov budúcnosti. Je v nich čosi nedefinovateľné, čosi fluidné, čím napríklad podnes upútava Karel Čapek svojimi sloupkami.
Autor, ktorý trvá akoby ponad čas, sa nerodí každý deň.
Gabriela Rothmayerová sa nespolieha na intuíciu bez poznania, na náhodné pocity a sugestívne pseudofakty, spolieha sa na prežitú i odvodenú skutočnosť, podrobenú prísnemu vnútornému skúmaniu, konfrontácii a kontextu.
Takmer som poznamenal, že v jej tvorbe nič jej nie je cudzie, bola by to však lož: svet banalít, ochkanie nad prázdnotou, objavovanie insitných právd a iných nezmyselností, recyklovanie príbehov, v ktorých sa menia iba mená ich nositeľov, topografia prostredia, slovom – rekvizity, to všetko je jej nielen cudzie, ale – aspoň predpokladám – vníma to vari aj so psychosomatickými ťažkosťami.
Pupočnou šnúrou je totiž zviazaná s inou životnou skutočnosťou, hoci sa jej svojou životnou cestou akoby vymkla, akoby jej unikla, ale je to iba zdanie, v skutočnosti totiž ostáva až bytostne s ňou a jej pupočná šnúra bola prerušená iba medicínsky, biologický fakt sa však nedá mechanicky preniesť na pole sociálnej pamäti.
Isteže: zo slonovinových veží nedovidieť na pozemské brázdy, na život v nich a na milióny jeho viditeľných i utajených podôb a prejavov. No život je a obnovuje sa práve v nich, v tých brázdach. V slonovinových vežiach sa v skutočnosti iba väzní a časom aj umiera: aj keby sa nám zdali akokoľvek vznešené a brázdy len tuctové, ba nehodné.
Gabriela Rothmayerová o tom všetkom vie. Preto sa nespolieha na uvravenosť vody a balast sebaskúmania, preto jej tvorba je nasýtená pôvodnosťou, nič v nej nie je preporodené, stokrát preprané v perwole ilúzie tvorivosti, naopak: zakaždým znovuporodené, nové, ktoré si pamätá.
Fikcia aj nefikcia v jej dielach má podobný, možno i rovnaký zdroj a podnet. Ostatne, medzi fikciou a jej akoby opakom – skutočnosťou jestvuje nepomyselný obojstranne migračný most a konkrétne prípady i čas naznačujú, že aj užitočný: ako okysličovanie krvi medzi cezpoľnými: pre potomkov nepochybne.
Poučený obohacujúcou masmediálnou vravou, v ktorej sú čoraz sýtejšie zastúpené rozmanité wau, wow, uh-huh a podobná lexika, mal by som v súvislosti s tohoročným 14. marcom Gabriely Rothmayerovej zvolať: Happy birthday to you alebo skromnejšie: Živio!
No keďže dúfam, že nad našou vlasťou – napriek všetkému – vari ešte stále svitá, pamäť dejín týchto zemepisných končín mi takmer dobiedzavo našepkáva: Mnohaja i blahaja lita, G. R.!
