Začnem troma citátmi od troch ľudí:
„Husák ešte s niekoľkými si odsedel pár rokov pre tzv. buržoázny nacionalizmus, čo v bežnej reči by sa povedalo, odpor proti nadvláde Prahy a snaha po slovenskej neodvislosti.“
„Keby sa venoval chémii (Husák – pozn. autora), fyzike, astronómii a pod., mohli sme mať možno ďalšieho nositeľa Nobelovej ceny. Ale pre historický úspech v politike iba inteligencia a pracovná zdatnosť nestačia.“
„Husák jednoducho zneužil slovenský národný pohyb na svoj mocenský vzostup, a to spôsobom, ktorým podrazil národné hnutie slovenské takisto ako české.“
Citáty som vybral z úvodu knihy Gustáv Husák (Vyšehrad, 2017) od mladého českého historika Michala Macháčka, diela spracovaného na základe dôsledného vedeckého bádania, neúnavného hľadania pravdy – s očividným úsilím o objektívne spájanie historických faktov; pri dočítaní poslednej stránky tejto monografie som nemohol inak, len konštatovať – solídna, poctivá a mravčia robota! Práve na citátoch chcem poukázať na protirečivosť hodnotení dejinných udalostí i osobností predovšetkým zo strany historikov a sociológov. Autorom prvého citátu je politik a diplomat prvej Slovenskej republiky Jozef Kirschbaum, druhého signatár Charty ´77 Vladimír Kadlec a tretieho český historik Jan Tesař.
Francois Chauveau: Alegória histórie, 17. storočie, Metropolitan Museum od Art, Public Domain
Osobnosť Gustáva Husáka som nepostavil do epicentra svojej eseje náhodou – jednak stelesňuje kontroverznosť názorov na spoločenský pohyb u nás a jednak, to musím zdôrazniť, sa mi pri prelúskavaní stránok monografie často vynáral v mysli obraz z roku 1990: s bratom Frankom (Františkom), profesorom politológie a histórie na Missouri State University (USA), sme nervózne obchádzali okolo Husákovej (už nebol prezidentom) bratislavskej vily, očkom nazerali do okien, zvonili sme pri dverách – nikto neotváral. Pokúšali sme sa o to viackrát. Nič! Brata to mrzelo, nechcel odísť, stoj čo stoj mu chcel poďakovať za udelenie milosti v roku 1988. Nepodarilo sa! Bližšie o tom až neskôr… Poďme teraz k veci.
Ako vyliezť na vlastný chrbát
Hľadanie historickej pravdy je nikdy nekončiaci proces, ako samo poznanie. Ak niekto pokladá svoje súdy za jednoznačné a nezvratné, klame. Nie som profesiou historik, no jedno viem – skutočnosť nie je ani biela, ani čierna. Napokon, laický pohľad môže pomôcť aj odborníkovi. Alexander Matuška v knihe Osobne a neosobne (Slovenský spisovateľ, 1975) svojho času napísal, že pre narušenie stereotypu by mal zavše hodnotiť literárne dielo napríklad výtvarný kritik a opačne, literárny kritik zase posudzovať výtvarné dielo. Podstatné je odložiť pritom bokom ideologický kabát, ba i košeľu a keď treba, zvliecť zo seba aj ideologickú kožu. Ale to úplne nejde, je to prituho vrastené dovnútra človeka, akoby geneticky zakódované. Len veľkí filozofi (na rozdiel od historikov) – Platón, Kant, Bacon, Hegel, Nietzsche si vedeli vyliezť na vlastný chrbát a pozrieť sa na seba, objektivizovať svoje myšlienky v rámci veľkého pohybu ideí, v interakcii s tým, čo bude nasledovať.
Raz darmo: Nevyrastáme vo vákuu, v sterilnom neutrálnom ovzduší bez verbálnych pachov a príchutí – formuje nás rodinné prostredie, škola, atmosféra a medziľudské vzťahy na pracovisku, spoločensko-politické vplyvy, propaganda valiaca sa zo všetkých kútov sveta, mediálne a reklamné vymývanie mozgov – to všetko sa vo vrstvách, prakticky od detstva, usádza vo vedomí i hlbokom podvedomí každého jednotlivca. Ideológia, onen dravý výrobca súhlasu či nesúhlasu, vás chmatne a nezávisle od reálií ponára pod hladinu bez možnosti, aby ste nadvihli hlavu a nadýchli sa…
Historici nie sú výnimkou!
Už Herodotos, otec histórie, povedal, „pomery sú pánmi ľudí, a nie ľudia pánmi pomerov“. Historici akoby stáli na palube lode a pozerali sa späť na vlny, ktoré za nimi zostávajú. Iba pozeranie však nestačí, zavše sa treba hodiť do víru mora, skúmať dno oceánu, lenže v hĺbkach je nepreniknuteľná tma tmúca. Ako môžeme potom narábať s faktami? Zvyčajne sa vraví, že fakty vravia samé za seba. „Nie je to pravda,“ zdôrazňuje uznávaný anglický historik Edward Hallet Carr v štúdii What Is History? (Cambridge University Press, 1961), „fakty hovoria iba vtedy, keď si ich historik privolá. On rozhoduje o tom, ktorému faktu otvorí dvere a do akého kontextu ho postaví.“ Bazálne fakty (dátumy, napríklad skutočnosť, že Cézar prekročil Rubikon) sú pre všetkých historikov rovnaké, predstavujú chrbtovú kosť ich činnosti, no tvoria len surovinu na hodnotenie dejinných poryvov, nie sú to ešte dejiny. „Kvalita faktov nespočíva v nich samých, lež v apriórnom rozhodnutí historika,“ dodáva Carr, „fakt je ako vrece, kým do neho niečo nevložíte, nepostaví sa.“ Nemôžeme mať a vedieť všetko z minulosti, lebo spoločenské procesy posudzujeme cez prizmu predchádzajúcich dejepiscov a kronikárov, ktorí ich pre nás sprostredkúvajú. Nijaký dokument, listina, písomný záznam nám neprezradia viac o tom, čo si ich autori mysleli o danej udalosti, resp., čo boli nútení si o nej myslieť alebo dokonca, čo chceli, aby si o nej mysleli iní.
Skrátka, história je selektívna!
Bojme sa, keď sa pozeráme na svet neutrálne
A takí sú aj historici – všade vo svete. Každý z nich by sa mal, aspoň podľa českého filozofa Václava Bělohradského, začať báť najmä vtedy, keď nadobúda pocit, že sa díva na svet neutrálne. Týka sa to, prirodzene, i našich historikov či publicistov, vrátane mňa pri písaní týchto riadkov. Áno, máme dejepiscov takých, onakých, prudérnych i voľnomyšlienkárskych. A naraz je právd na rovnakú tému akosi priveľa…
Vezmime si, povedzme, zhavranených bratov v relácii SK Dejiny, ktorú vysiela RTVS. Vyrukujúc do boja proti konzervatívnym názorom, vyzbroja sa neoliberálnou programovou výbavou a udalosti minulých storočí hodnotia cez súčasnú optiku – nevedia sa empaticky vtesnať do atmosféry, vnútorných i geopolitických podmienok oných čias a divákom, ako na tácke, servírujú významné osobnosti našej histórie (Štúr, Vajanský atď.) nebodaj sťa kovaných antisemitov, bez ohľadu na súvislosti a vtedajšie spoločenské pomery; pritom v diskusii zakaždým hrajú na jednu bránku…
Nečudo, že to iných historikov dvihne zo stoličky, ako svojho času Antona Hrnka, keď na svojom blogu napísal: „Predovšetkým, ak má byť nejaká diskusia plodná a užitočná, musí byť moderátor doma v téme a byť na ňu pripravený. To sa v nijakom prípade nedá povedať o M. Havranovi, ktorý o slovenských dejinách a ich súvislostnej podmienenosti nevie zhola, ale zhola nič. V jeho podaní je to len batôžtek nenávistných tvrdení voči všetkým tým, ktorí ich v minulom a do značnej miery aj v tomto storočí formovali a ovplyvňovali.“
Súboj ostrý, tvrdý. Čitateľ, rovnako ako predtým televízny divák, si isto urobí obraz sám! A myslím, že sa v roku našich „osmičiek“ bude ešte zostrovať. Do ofenzívy nastupujú predovšetkým stúpenci čechoslovakistickej línie, vidieť to na všetkých mediálnych a odborných fórach. A navyše sa prelepujú ústa historikom, ktorí chcú vedecky bádať o proskribovanom období prvej Slovenskej republiky. Ideológia je, žiaľ, silnejšia ako triezvy rozum. Najlepšie by o tom vedel rozprávať mladý historik Martin Lacko, ktorého vyšupli z Ústavu pamäti národa (ÚPN). Doterajšie poznatky predsa nemožno zapečatiť do trezoru a tváriť sa, že skrývajú definitívnu pravdu. Ahistorický prístup, pod ktorý sa paradoxne podpisujú sami bádatelia, nemá s vedou nič spoločné. Zrejme im Carrove myšlienky na tému Čo je história? nič nehovoria.
Na druhej strane, režimoví historici v ÚPN, volení politikmi, uzavretí v ideologickej slonovinovej veži, kráčajú, potláčajúc vlastný názor, po vopred vytýčenej trase, akékoľvek odbočky či vybočenia sú nežiaduce. Odhaľujú zločiny fašizmu a komunizmu. Áno, boli strašné a neodpustiteľné, no nemožno všetko hádzať do jedného vreca…
Príbeh špióna
… a tu sa vrátim k príbehu s mojím bratom Františkom v úvode eseje, k tomu, ako chcel poďakovať prezidentovi Gustávovi Husákovi za udelenie milosti: nádejný študent práv utiekol v roku 1947 na Západ, v Nemecku sa dal naverbovať do CIA, ako špión prekročil v skupine osemnásťkrát hranice do Česko-Slovenska, pri poslednej návšteve ich chytili, písali o tom všetky noviny, vysielalo to rádio (kauza Kočiš, Dinka a spol.). Pamätám si, mal som päť či šesť rokov, na návštevu v bratislavskom Justičnom paláci, boli sme tam s mamkou, brat stál za mrežami a rukou na hrdle naznačoval, že odvisne.
„Už ma neuvidíte,“ povedal. Na tie tri slová som nikdy nezabudol.
Pôvodne ho odsúdili za špionáž na trest smrti, po odvolaní mu Štátny súd v Bratislave (26. 11. 1948) znížil trest na pätnásť rokov. Premiestnili ho do väzenského tábora v Handlovej, odtiaľ sa mu podarilo, zrejme za pomoci CIA, opäť utiecť. Dostal sa do USA, vyštudoval a napokon sa stal profesorom. Na Slovensko sa nesmel až do roku 1988 vrátiť, vlastne do udelenia milosti… Vôbec si však neťažkal, porušil som zákony, vravel, musel som pykať, boli to ťažké časy, aj v Amerike vtedy prenasledovali a zatýkali ľudí (povestný mccarthizmus)… Slovom, nepokladal sa za obeť, na rozdiel od iných, čo chceli zo svojho trestu čo najviac vytĺcť. A na počudovanie, naostatok dospel k silnému ľavičiarskemu presvedčeniu.
Literatúra viac ako dejiny?
Taký je život! Nemyslím však, že to režimoví historici reflektujú. Ak skúmajú zločiny, nemali by zabúdať ani na tie za prvej ČSR – na desiatky zabitých štrajkujúcich robotníkov, na tisícky detí umierajúcich od hladu, na krutú biedu rodín, na porušovanie základných sociálnych ľudských práv, na uzurpovanie demokracie v podobe krutej cenzúry a vybielených novinových strán atď. Aj to je realita, stačí si prečítať Čenkovej deti od Fraňa Kráľa, príbeh z tridsiatych rokov minulého storočia o tom, ako chudobná vdovica spod Tatier, žijúca so svojimi štyrmi deťmi v lesnej pivnici, musí na zimu, v záujme záchrany ostatných ratolestí, predať za tisíc korún najmladšieho syna Paľka rodine továrnika…
Presne tak: tam, kde sa zahmlievajú a ľubovoľne splietajú fakty, môže neraz spoľahlivo poslúžiť dobrá a kvalitná literatúra. Často väčšmi napovie o historickom pozadí istého obdobia ako učebnica dejepisu, veď si len spomeňme na Urbanov Živý bič, Jesenského Demokratov, Jilemnického Pole neorané, Hečkovo Červené víno, napokon aj na Jarošovo Tisícročnú včelu a podobne. Koľkože významných dejinných obrazov, spoločenských prelomov a zrkadlení života prostého človeka nájdeme v poézii bernolákovcov, štúrovcov, Hviezdoslava… Zdá sa však, že dnešné umenie a literatúra budúcim historikom až tak mnohovrstevne neposlúžia; Michael Hauser, známy český filozof, analytik postmoderny, poukazuje na to (Pavol Dinka: Láska k moci a moc lásky), že „umenie postupne stráca orientáciu i dôstojnosť, nevie si vytvoriť plodnú syntézu emotívnej a racionálnej zložky, buď je gýčovito emotívne, alebo je prehliadkou vyprázdnenej a nudnej racionality. (…) Ide o to, aby sme sa najmä v literatúre dostali do priestoru vyčleneného z daných myšlienkových schém a vzorcov písania, ktoré pôsobia ako niečo záväzné a determinované“.
Položme si teda otázku, ako budú historici vnímať a chápať súčasnú, z nášho hľadiska veľmi hektickú dobu o niekoľko desaťročí, ba aj vo vzdialenejšom časovom horizonte? Nebudú to mať rozhodne jednoduché! Časy sú zložité ako hádam nikdy predtým – fakty i poznanie prišli rezolútne o svoju definitívu, menia farbu ako dúha po búrke, niekedy podľa toho, z akého mraku zaprší, alebo z akého rohu vykukne slnko či nebodaj, z akej strany udrie hrom. Pravda sa pod tlakom mení v lož a lož na pravdu, tzv. lovci falošných správ sami vyrábajú ešte falošnejšie správy a keď sa zhluknú do svorky, obeť doslova uštvú. Hotový bes…
Hlava sa zatočila aj Varvare Petrovne
Vlastne Dostojevského Besy ako výraz autorovej uštvanosti spoločnosťou!: „… fakty boli viac-menej známe, ukázalo sa však, že okrem faktov sa objavili aj akési sprievodné idey – a čo bolo najdôležitejšie, objavili sa v nadmernom množstve, miatli hlavy, nedalo sa na ne zvyknúť a nedalo sa poznať, čo vlastne znamenajú… Varvara Petrovna sa usilovala do nich preniknúť, no zatočila sa jej hlava…“ Ako sa budúci historici zorientujú v mäteži právd, poloprávd, klamstiev a facebookových výplodov, keď sa západnej civilizácie zmocnil neoliberálny leviatan, usadiac sa v zákopoch svetových elít, keď sa mäkká sila (rokovania, dohody, ale i propaganda), smerujúca k rozpútaniu studenej vojny, plazivo a pokrytecky nahrádza prvkami tvrdej sily v podobe regionálnych vojnových konfliktov, keď sa za normu slušného správania pokladá pretvárka, akási nenávistná a nepriateľská výbušnina zabalená do pozlátka porozumenia a solidarity so spojencami a niektorí štátni miestodržitelia, predstúpiac pred globálnych vladárov, poslušne zrazia opätky a blahosklonne sklonia hlavy (raz humbug okolo zbraní hromadného ničenia v Iraku, najnovšie novičok), neuvedomiac si, že postmoderná vojna nebude mať hranice, nebude sa poznať cieľ vojny a ani to, kto je vlastne nepriateľ – podstatu pohltí srieň drobných fragmentov.
Snajperi prehovorili
Nezatočí sa z toho hlava budúcim historikom ako Varvare Petrovne? O čo sa budú môcť oprieť? Vari o propagandistickú mašinériu médií hlavného prúdu, pre ktoré jestvuje jediná pravda – vlastná?! Všetko ostatné smrdí, zapácha… konšpiráciami, extrémizmom a čo ja viem, akým… izmom. Budúcim dejepiscom nezávidím, mám obavy, že sa v záplave mohutnej informačnej asymetrie môžu ľahko stratiť, najmä ak si uvedomíme, že mainstream mnohé veci nespravodlivo ignoruje. Pozrime sa napríklad na príbeh kyjevského Majdanu, najmä na preukrutné masmediálne manipulácie, ktoré zo všetkého obviňovali Rusko. Nie je to však tak dávno, čo taliansky kanál 5 odvysielal besedu s troma neanonymnými snajpermi, ktorí tvrdili, že ich najali ľudia okolo gruzínskeho prezidenta Saakašviliho, aby uskutočnili v Kyjeve veľkú provokáciu. Opísali pritom podrobnosti. Alebo zacitujme z textu súvisiaceho s najnovšími protestmi na Slovensku (SME, 24. 3. 2018, Marián Leško): „Od roku 2006 sa politika nerobí ako presadzovanie záujmu verejnosti, ale ako presadzovanie istých skupín a záujmov.“ Nuž, nemyslím, že by si autor týchto slov nepamätal na kauzy za Dzurindových vlád pred rokom 2006 (kupovanie poslancov, netransparentná privatizácia, nezákonné financovanie SDKÚ atď., atď.). Nehovoriac o sústavnom molestovaní o napojení súčasných vládnucich špičiek na údajné mafiánske kruhy (Trošková, Vadala), pripusťme, že jestvuje. A či si azda nespomíname na čudesné kamarátstva Borisa Kollára, na stretnutie Richarda Sulíka s Mariánom Kočnerom, človekom na mafiánskych zoznamoch, vo veci generálneho prokurátora Dobroslava Trnku, na mailovú komunikáciu medzi Gáborom Grendelom (poslancom NR SR OĽaNO-NOVA) a Lukášom Dikom (bývalým vedúcim spravodajstva STV), plnú konšpirácií a vulgárnych slov?
Len zaslepenci a naivní nevidia všakové podnikateľské a iné prepletence naprieč celým politickým spektrom. O akéže slušné Slovensko potom ide? Riešenie predsa nie je v predčasných voľbách, ani v sociálnych balíčkoch, lež v zmene neoliberálneho systému s jeho formálnou demokraciou a hnisavými abscesmi. Dom ako celok stojí na falošných nohách, v ktorom sa reálie „raz javia ako tragédia a po druhý raz ako fraška“ (K. Marx). Ukazuje sa, že každý, kto niečo podobné vysloví, aby sa bál… Ako si inak napríklad vysvetliť nedávnu rannú domovú prehliadku u Tibora Rostasa, šéfredaktora časopisu Zem & vek, pred očami vystrašených malých detí a za asistencie ozbrojených kukláčov (za citovanie /v článku/ Štúra a Vajanského v súvislosti so židovskou otázkou). Sloboda slova dostala a dostáva poriadne zauchá… a to pre iný ako oficiálny názor.
Postrehnú tieto fakty historici? Vylúpnu jadierko z jadra? Dúfajme!
Esej s touto nádejou aj uzatváram. V nijakom prípade ju nepokladajte za niečo jednoznačné, za patentovanú pravdu. Len som sa k nej v rámci možností usilovať priblížiť. Rovnako ako môj brat František sa nikdy, ozaj nikdy nepovažoval za nevinného, a preto sa chcel Gustávovi Husákovi osobne poďakovať za udelenú milosť.
Bolo to gesto hodné chlapa!
(Literárny týždenník č. 13 – 14/2018)
