História (8)

Na druhý deň sa preberiem s neuveriteľnou opicou. Cestou z Davidovho bytu v Islingtone do Tate Gallery si v lekárni kúpim paracetamol. Nechápem, ako sa mu podarilo vstať a ísť do ambulancie. Miro, ako som ho poznal, vylezie s postele niekedy podvečer. Naivne si myslím, že to rozchodím a naplánovanú výstavu si nakoniec predsa len pozriem. Končím v malom parčíku za Tate Britain natiahnutý na trávičke, ako je tu dobrým zvykom. Jarné slniečko príjemne hreje, domorodci si vychutnávajú krátku siestu a ja vyspávam včerajšiu noc. Aj keď ubehlo niekoľko mesiacov, vlastne skoro rok, stále myslím na Renátu, jej zrada stále bolí. Niekde pod Bari, medzi teplé vody Jadranu, piesočnaté pláže, ospalé bufety a továrenske komíny neďalekého mestečka, sa vyberie trio hihi-haha dievčat zo stredného Slovenka. Bohužiaľ, jedna z nich je práve Renáta. Netrvá to dlho a jedna z nich si to už rozdáva s albánskym roznášačom kávy, ktorý sa po šichte jednoducho zvalí do piesku, po ktorom celý deň šliapal. Pláž je dlhá a široká a miesta je pre všetkých dosť. Slečna hihi-haha sa priučí niektorým technikám, o ktorých sa na gymnáziu veľa nehovorilo a neskôr sa odbili neistým hihi-haha. V horúcej sparnej noci chutí hustá chladná tekutina ako mrazená káva so šľahačkou a v kombinácii s roz-žeravenou kópiou zarazenou až na koreň do jej zadočku vyvoláva číru extázu. A tak nečudo, že slečna Hihi-haha čislo 1 chodí na breh deň čo deň. So svojimi novými skúsenosťami (hovorí dokonca o postorgastickej strate vedomia, pravdaže inými slovami, ktoré nemá zmysel reprodukovať) sa zveruje svojim spoločníčkam a tie v kombinácii s teplom a s darmi mora, teda stopercentnými afrodiziakami, túžia zažiť obdobné dobrodružstvo. Aby som zanechal kvetnaté reči a skrátil to. Renča podľahla svojmu zamestnávateľovi, bodrému štyridsiatnikovi z Kalábrie, otcovi štyroch skoro dospelých detí, ktorý si vždy cez leto odskočil od rodinky a na pobreží rozbalil stánok s pašovanými zlatými šperkami. Pravda, pre Renátu, ako koniec koncov akúkoľvek hus, ktorú chcel dostať do postele, mal pripravenú inú rozprávku. O tom, ako bol niekoľko rokov v cudzineckej légii, a že sa rozhodol zmiznúť, že mu ide o život, pretože má dôkazy o vraždení civilistov v Bosne a Hercegovine, ktorého sa on odmietol zúčastniť. V bohom zabudnutom talianskom letovisku, kde sa dali zlákať len turisti z východnej Európy, mu bližšie nešpecifikovaní tajní agenti našli úkryt, pokiaľ sa celá situácia nedostane pred súd a vinníci nebudú potrestaní. Vraj mal pôsobivé tetovania, tony trávy a raz, dokonca, aj zasnežilo. Koniec príbehu, s vynútením si prísľubu absolútnej mlčanlivosti, už odznel medzi mrazenou kávou so šľahačkou a rozžeravenou kopijou. Ani dnes sa mi nechce veriť, že sa to stalo. Musel som žiť s nejakou inou Renátou. Moje vzdelanie mi bolo úplne nanič. Totálny prestrih, ktorý u nej nastal, som nedokázal racionálne pochopiť. Alebo, žeby sa ocitla, podľa Mirovej teórie, na opustenom ostrove. Pretože, ak sa už raz dostanete na osamelý ostrov, nie je problém nájsť svojho Piatka. Ako mu preboha len mohla uveriť tú šialenú bájku. Možno sa jej bájka pozdávala ako námet na scenár. Avšak akurát tak pre film so Jean-Claude van Dammom v hlavnej úlohe. Číslo tri, o rok – dva mladšie od našich odvážnych sexuálnych priekopníčok, neváhalo a hoci nikdy predtým sa jej pod nohavičky nedostala, okrem vlastnej, žiadna iná ruka, rovnako odvážne sa vrhlo do experimentovania s tureckým predavačom zmrzliny, mimo leta študentom archeológie na istanbulskej univerzite. Ako iste tušíte, tento experiment vyšiel a dotyčná vyštudovala rovnaký odbor a rovnakú univerzitu. Naposledy zutekali z archeologických nálezísk pred americkým bombardovaním niekde na severe Iraku. Rekonštrukcia na základe pripitých výpovedí budúcej archeologičky (Renáta sa so mnou odmietla čo i len stretnúť, akoby som ja podviedol ju, a nie ona mňa, číslo 1 detto, a tak som, po niekoľkých pohároch Cabernetu, čo to dostal z čísla 3) nemusela byť presná, avšak tušil som, že pri tej presnejšej by som trpel ešte viac. Darmo ma čerstvá študentka turečtiny utešovala, že ani ona Renču nespoznávala, že ju musel asi držať pod vplyvom nejakých narkotík, že chodila ako námesačná. Pozrel som na ňu zúfalým pohľadom, v ktorom však, aj po litri vína, mohla prečítať zhovievavý úsmev. „No tak to asi nie,“ povie pripitým hlasom. „To teda asi nie,“ zopakujem ako vo sne. Prebudím sa do šera, avšak bez trieštivej bolesti centrálneho procesora. Do nasledujúceho stretnutia, kde inde ako na Piccadily Circus, ešte ostáva dosť času a tak metro vypustím, rozhodnutý trochu sa poprechádzať. Mimovoľne zastanem pred Scottish Tourist Agency. Minimálna, teda skôr symbolická cena spiatočnej letenky Londyn, Gatwick – Edinburgh ma priková k asfaltu. Nie je čo riešiť. Ide sa do Škótska. David a jeho priateľka, aj keď sa stále tvária srdečne, nás musia mať plné zuby. Zdá sa mi to ako vynikajúci nápad: pár dní na Vysočine, nech si od nás oddýchnu. Hlavný nápor je sústredený na Davida, ktorý aj keď nezaprie svoje slovanské korene, predsa len nemá taký kvalitný tréning ako my a pitie mu v určitých momentoch spôsobuje nemalé problémy. Navyše sa mu tento týždeň skončila dovolenka, ktorú si kvôli našej návšteve vybral, a musí sa vrátiť do práce. Ešte šťastie, že s nami nešiel Pítr. Ten musí byť zavretý v Škutovom štúdiu a makať na jeho novom albume. Smutná predstava. Ešte naberiem nejaké propagačné materiály a pred odchodom mi zrak padne na veľký plagát. Sú na ňom dvaja vysmiati štamgasti v tartane, ako si pred pubom, vyzerajúcim staršie ako ranokresťanské kostolíky, šťastne pripíjajú. Slogan hlásal: U nás si môžete svoj láger vychutnať až do jednej v noci. No zbohom, to už je len lákadlo mať krčmu otvorenú o dve hodiny dlhšie ako Angláni. Mira to očividne až tak nenadchne. „Čo už len v Škótsku?“ Intonácia jeho hlasu mi pomaly búra plány na výlet na sever. „Ty predsa vždy, ale vždy, keď nás chceš presvedčiť, operuješ večnou pravdou, že ženy sú absolútne všade, takže sa nikdy nebráňte vycestovať aj na tie najbizarnejšie miesta.“ „Ej, kak ty mňa bystro pregavaril.“ „Hahaha. Fakt vtipné.“ „Čo to bolo? Ruština?“ pýta sa David so záujmom. „Nie, spomienka na základnú škôlku,“ vysvetľujem. Jeden konkrétny zážitok z pozície náhodného pozorovateľa mi roky ostal v pamäti. Aj keď je podvečer, ešte stále je „biely deň”. Nachádzame sa v širšom turistickom centre Edinburghu, Trainspotting zatiaľ nie je na svete, a tak si prezeráme historické pamiatky. Princess street, High street, Royal Mile, zámok Holyrood a, samozrejme, Hrad podľa hesla: galérie, hrady a zámky zvonku, kluby, bary a puby zvnútra. Pravda, nikdy sa nám to nepodarilo až tak striktne dodržať. Po niekoľkých pintách v krčme na dolnom námestí stúpame po schodoch opäť k hradu, vtom natrafíme na súložiacu dvojicu. Rozdávajú si to postojačky, odpredu, čo je pravdu povediac dosť nepohodlná poloha. On má rifle na stehnách, takže vidíme jeho bledý zadok, ako v rýchlosti kmitá sem a tam. Dievča má nohavice na členkoch a nohavičky tesne pod kolenami, tričko vyhrnuté až k brade. Obaja zastaneme, nevediac, čo robiť. Dievča zdvihne hlavu dovtedy zaborenú do milencovho pleca. Oči má vlhké a zreničky rozšírené. Hlava jej mierne kolembá v rytme súlože. Pozerá na mňa. Dlho. Potom si pomaly prejde jazykom po vysušenej hornej pere a zavrie oči. Viem, vyzerá to ako scéna z prihlúpleho filmu, ale občas sa aj v reálnom živote prihodia situácie ako z prihlúpleho filmu. Chcem byť ten chlapec, nechcem sa dívať. Chcem mať tú odvahu a milovať sa na verejnosti za bieleho dňa. Chcem byť vlastníkom holého kmitajúceho zadku. Uvedomím si, ako ťažko nesiem, že ma Renáta opustila. Chcel som na ňu tu, áno práve tu, pre nás na ďalekom a chladnom severe (zdá sa že aspoň toto klišé bude raz a pre vždy z našich myslí odstránené), zabudnúť, avšak zhypnotizovaný pohľad súložiaceho dievčaťa mi bolestivo pripomenul moju samotu. Nebol to veľmi pekný rozchod. Koniec koncov, ak partnera milujete, z pekného rozchodu sa zrazu stane oxymorón. Každopádne, doteraz som neprišiel na to, kde som urobil chybu. A pritom analógiu s talianskou „stážou“ som pri štipke pozornosti, mohol nájsť v nedávnej minulosti. Po niekoľkomesačnej, veľmi intenzívnej známosti, sa Iveta, nazvime ju trebárs Iveta, hoci sa volala inak, rozhodla ísť na leto do Francúzska na akúsi brigádu s tým, že po tom, čo niečo zarobí, prídem za ňou a budeme si, spoločne, on the road, užívať Francúzsko. Aký som bol len prekvapený, keď mi po desiatich dňoch prišiel list, kde mi milá zlatá píše, že ak chcem prísť do Paríža ako turista, tak môžem, ale kvôli nej teda nemusím. Chvíľku mi fakt nedochádzalo, o čom je reč. Po týždni, možno dvoch, čo som ten prekliaty Paríž vytočil asi stokrát denne, mi nakoniec zdvihne a hovorí, že niekoho má, že sa nevráti, že si myslela, že mi je jasné, že medzi nami dvomi išlo vždy len o sex, že Francúzika miluje (nakoniec si ho fakt aj vzala a porodila mu nádhernú dcérku, myslím, že sa volá Ivette, ale nie je to jedno?), že mi predsa vravela, že chce žiť vo Francúzsku, že chce počúvať francúzsku hudbu a čítať francúzske romány, jesť francúzske jedla, proste, že chce byť Francúzka (a to sa dá?, prekvapený sa pýtam), že mám na ňu rýchlo zabudnúť, že si aj ja mám niekoho nájsť, že jej nemám vytelefonovávať a hlavne, že nemám otravovať… a určite tam bolo aspoň ďalších tisíc „že“, na ktoré som zabudol, alebo ich nemá význam vymenovávať. Jednoducho sa mi Francúzsko neprepojilo s Talianskom. V určitých životných periódach nastáva rozpad vzťahov a opätovná snaha o vytvorenie nových pravidelne ako príliv a odliv. V podobnej fáze som sa nachádzal aj ja. Zdá sa, že Renátin odchod, teda, aby to bolo úplne, ale úplne jasné, odchod mojej priateľky, mojej lásky na brigádu k moru, bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Skúste však vysvetliť teľaťu, ktoré vezú na porážku, že ide o najprirodzenejšiu vec na svete. No nič. Miro do mňa drgne. „Však ty zas myslíš na tú…“ viem, že chce spomenúť ženské prirodzenie, a aj keď som bol z Renáty mesiac na antidepresívach, toto si nezaslúži. Varovne zdvihnem ukazovák. „Dobre, dobre, len by si už konečne mohol zabudnúť. Pred sebou máš kino svojho života a ty myslíš na puberťáčku, čo ťa vyrobila ako malého Jojka.“ Nepovedal som nič, len som si pomyslel, že raz príde aj na psa mráz. Raz si aj playboy ako Miky narazí hubu. Čo sú to za myšlienky? Závidel som mu? To že si z ničoho nič nerobil a ženy striedal ako mištičky na páse v suši bare? Dokedy môže vydržať takýto životný štýl? Viem, čo by odpovedal: „Pokiaľ nepríde tá pravá.“ A teraz s pravdou von. Netvrdím, že som podobný životný štýl neskúšal, ale nešlo to. A tak začiatok vzťahu s Renátou nebol rozhodne ideálny. Pod tlakom zákona o zachovaní genetickej informácie a Mirových libertínskych názorov som sa už dlhší čas pravidelne stýkal so sestričkou, našťastie, z vedľajšieho oddelenia. Pokiaľ vám na vašom zamestnaní záleží, nikdy sa nesnažte realizovať sa na pracovisku. Kolegyne prenechajte radšej svojim kamarátom a sústreďte sa radšej na ich kamarátky. Renáta bola príliš mladá, avšak neskutočne očarujúca. Nášmu vzťahu som uveril až po dvoch mesiacoch a za ten čas som si ako zálohu nechával sestričku. Jednoducho som na časovej osi prekryl dva vzťahy. Ach áno, už vidím skandujúce davy kričať: „Ukameňujte ho! Zabite ho! Nič inšie si ani nezaslúži! Nech sa mu celý život sníva o mrazenej káve so šľahačkou a rozžeravenej kopii.“ Čo mám povedať na svoju obranu? Kto si bez viny, hoď kameňom? So svojím trápením som sa zveril Mirovi. Jeho radu rád zacitujem: „Podľa mňa by si to mal skúsiť hodiť do trojky. Alebo vieš čo? Nájdi si tretiu.“ Nebolo treba, Renáta sa to od nejakej dobrej duše dozvedela a čuduj sa svete, bola ochotná odpustiť a pokračovať, ak, pravda, okamžite skončím pomer so sestričkou. Zdá sa, že nešlo o odpustenie, ale o premyslenú pomstu. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)